Pandémia koronavírusu ovplyvnila aj život mníchov. Obmedzenie spoločenského kontaktu pocítili aj benediktíni v Kláštore premenenia Pána v Sampore. Odkedy prišla pandémia a lockdown, každý mal možnosť okúsiť monastický život. Žiť v uzavretom priestore a naučiť sa byť šťastný v spoločnosti samého seba. Pre benediktínskeho mnícha Cypriána bolo najväčším obmedzením to, že nemohli prijímať hostí. „Oni sú časťou nášho života. Dom hostí vždy bol pri kláštore a fungoval. Pre nás najťažšie bolo to, že nemáme ľudí.“
Pandémia mala však podľa neho ukázať ľuďom, že aj všedné veci sa môžu razom stať vzácnymi. „Pandémia nás učí, že, také obyčajné veci, ako sadnúť si v kaviarni a vypiť kávu a ísť na divadlo, že to sú obyčajné veci, ktoré sme nevnímali, že sú pre nás dôležité. A teraz, keď sa to vracia, sa tešíme. To je dobré ponaučenie.“
V čase, keď ich chrám bol už viac než rok bez ľudí, s veľkým nadšením prijali pozvanie stať sa dobrovoľníkmi a chodiť pomáhať s testovaním a očkovaním do zvolenskej polikliniky. „To pozvanie bolo pre nás dobré. My sme sa tešili, že môžme ísť a niekomu pomáhame, ale tiež stretávame sa s ľuďmi. To bolo napĺňajúce.“
Brat Cyprián počas ťažkého roka pandémie často myslel aj na rodné Poľsko. „Pandémia nepozná hranice." Podľa mnícha Cypriána pandémia ľuďom pripomenula, čo je v živote skutočne dôležité. „Každá skúsenosť v našom živote nám môže priniesť dobro. Keď budeme riskovať a príjmeme ju takú, aká je a dáme sa viesť k Pánu Bohu a tiež otvoríme sa ľuďom, tak každý nad takou ťažkou situáciou môžeme zvíťaziť. Pre seba, pre náš život, pre našu budúcnosť.“