Mnohé z jeho spisov vznikli z katechéz. Úvod do kresťanskej viery a príprava na krst zohrávali v živote milánskeho biskupa významnú rolu. Kandidátom na krst vysvetľoval sviatosti a liturgiu a pri vysvetľovaní obradov krstu a Eucharistie rád používal biblické obrazy. V traktátoch „O tajomstvách“ (De mysteriis) a „O sviatostiach“ (De sacramentis) sa nachádzajú dve verzie jeho katechézy, jedna starostlivo prepracovaná, druhá stenografická. Na potešenie filológov sa tu a tam nachádzajú stopy hovorenej reči.

Ambróz bol vynikajúci kazateľ, ktorého Augustín, sám majster v tomto odbore, neúnavne počúval. Kazateľská činnosť Ambróza však bola len súčasťou jeho liturgických snáh. Hľadal spôsoby, ako umožniť veriacim účasť na slávení Eucharistie, a preto vytvoril ľudový spev. V Miláne zaviedol antifonálny spev žalmov, ktorý vznikol v Antiochii. Sám písal hymny a komponoval melódie podľa gréckych cirkevných spevov. Niektoré z jeho skladieb sa dodnes spievajú v západnej cirkvi.

Milánsky biskup vedel zo skúsenosti, do akej miery bola spoločnosť 4. storočia nedokonalá v kresťanstve. Západu daroval prvé dielo o kresťanskej etike, „O povinnostiach“ (De officiis); inšpirovaný rovnomenným dielom Cicera, Ambróz nezavrhol rímsku antiku, ale sa pokúsil pokresťančovať jej pohanský vzor.

Podporovať kresťanský život bolo pre Ambróza hlavnou starosťou, predovšetkým panenstvo, jedno z najkrajších výdobytkov kresťanstva. Hoci sám nebol askétom, hovoril o tom s citom, ktorý Augustín nikdy nedosiahol. Nikde neboli cítiť nedostatok taktu ani dotieravosť Tertuliána. Panenstvo, ktoré možno pochopil zo svojej úcty k Panne Márii, bolo domovom jeho duše.

Niekoľko diel oslavuje panenstvo. Jedno z nich je venované jeho sestre Marcelline (De virginibus ad Marcellinam sororem), ktorá v Miláne zhromaždila okolo seba panny. Ambroz sa rovnako staral o vdovy a napísal pre ne duchovné pojednanie (De viduis).

V kontexte spoločnosti, v ktorej majetkové rozdiely prenikali až do cirkvi, sa milánsky biskup javil ako bezprecedentný sociálny apoštol, ktorého učenie s tvrdosťou právnika a vážnosťou moralistu odsudzovalo zneužívaní peňazí a nadmerné vlastníctvo. Tento rímsky úradník napísal vo svojej traktáte „O Nabotovi“ (De Nabuthe): „A okrem toho to, čo rozdávaš chudobným, nie je tvoj majetok, ale len to, čo im vraciaš. Lebo ty sám si si prisvojil to, čo je dané všetkým na používanie. Zem patrí všetkým, nielen bohatým, ale tí, ktorí využívajú svoje vlastníctvo, sú menej početní ako tí, ktorí na to majú právo. Tak splácaš svoj dlh, ďaleko od toho, aby si robil dobrovoľné dary.“

História si Ambróza pamätá predovšetkým ako obhajcu nezávislosti cirkvi voči štátu. Zapletenie cisára do náboženských záležitostí spôsobilo počas ariánskych nepokojov veľa zla. Milánsky biskup preto sformuloval zásadu: „Cisár je v cirkvi, nie nad cirkvou.“

Ambróz dokázal potlačiť osobné city, dokonca aj priateľstvo, ak bolo zosmiešňované evanjelium alebo spravodlivosť. To si vyžadovalo odvahu, najmä u bývalého štátneho úradníka. Dokonca aj veľkého Teodóza I. (379 – 395) prinútil podriadiť sa zákonu: v Solúne dal cisár krvavo potrestať obyvateľstvo – 7000 ľudí, medzi nimi ženy a deti, bolo zabitých –, aby pomstil gótskeho veliteľa, ktorý bol zabitý počas povstania. Ambróz odsúdil tento zločin a exkomunikoval cisára. Ten sa najskôr bránil, ale nakoniec sa podrobil pokániu. Vianočnej noci roku 390 prišiel cisár oblečený v kajúcom rúchu, aby verejne vyznal svoje hriechy a odpykal si ich, aby mohol byť opäť pripustený k Eucharistii. O päť rokov neskôr mu Ambróz predniesol pohrebnú reč (De obitu Theodosii oratio). On sám prežil cisára len o dva roky.