Augustín Hippský

† 430

Život Augustína bol úzko spätý s dejinami neskorej antiky. Rím sa usiloval čeliť situácii, ktorá bol ohrozujúca zvnútra i zvonka, prostredníctvom diktatúry. Mladý Riman z Afriky zažil strašný úpadok cisárskej ríše v Kartágu, Ríme a Miláne. V zrelom veku – 24. augusta 410 – zažil pád Ríma pod údermi Alarichových Vizigótov. Augustín zomrel v čase, keď Vandali, ktorí prišli z nížin Sliezska a Uhorska, obliehali jeho biskupské mesto a ukončili rímsku vládu nad severnou Afrikou.

Augustín, posledný z Otcov zlatého veku, pochádzal z rímskej krajiny za morom, ktorá v 3. storočí dala svetu Tertuliána a Cypriána. Od prvého mal slovnú mágiu a právnické vzdelanie, od druhého dušu pastiera; od oboch – a možno práve od tejto africkej pôdy – intelektuálnu citlivosť, ktorá sa rada spája s nadmernosťou, a hrdosť na príslušnosť k tejto africkej cirkvi, matke toľkých učiteľov a mučeníkov. Augustín sa narodil 13. novembra 354 v Thagaste, malom mestečku v Numídii, v dnešnom Alžírsku, na hranici s Tuniskom. Bola „malomeštiacka“ rodina, ktorá vlastnila nejaké pozemky, rímskeho pôvodu? Nič to s istotou nepotvrdzuje. Rodičia, ktorí určite neboli chudobní, neboli ani bohatí, najmä keď ich štát zaťažoval daňami. Boli však schopní financovať štúdium svojho talentovaného syna. Dočasný nedostatok financií však mohli prekonať len s pomocou mecenáša, ktorý Augustínovi poskytol štipendium: bolo to zranenie jeho sebalásky, ktoré zanechalo stopy na jeho intelektuálnom a citovom živote.

Otec nebol kresťan a pokrstiť sa nechal až krátko pred svojou smrťou. Jeho manželka veľmi trpela pod jeho cholerickou povahou. Matka Monika bola horlivá kresťanka s „malomeštiackym“ temperamentom; rozdiel v spoločenskom postavení bol dôvodom, prečo neskôr zakázala Augustínovi oženiť sa s matkou jeho syna Adeodata. Hľadala mu manželku vznešenejšieho pôvodu.

Mladý Augustín bol duševne živý, ľahko vznetlivý, precitlivený, nedisciplinovaný žiak, príliš si istý svojou ľahkosťou pri učení sa. Svoje prvé triedy absolvoval v Thagaste, potom pokračoval v štúdiu u gramatika v Madaure, aby sa stal rétorom. Nedal sa nadchnúť Homérom ani ničím gréckym vo všeobecnosti. Na druhej strane Vergílius vzbudzoval jeho emócie; oplakával osud Didony.

Vo veku 16 rokov sa Augustín vrátil domov pre nedostatok peňazí. Stratil sa v nečinnosti a potuloval sa so zhýralými spoločníkmi. V roku 371 začal štúdium rétoriky a práva v Kartágu, kde „na mňa dopadli vlny hanebnej lásky ako vriaci olej“. Vzťah s bezmennou ženou, matkou Adeodata, ho priviedol k tomu, aby sa zriekol ďalších milostných vzťahov.

Školské úspechy mu dodávali hrdosť; boli triumfom inteligencie nad peniazmi a vzťahmi. Kresťanskú vieru svojej matky považoval za „babské rozprávky“. Ale jeho vlastná neviera ho nenechávala pokojným. V najhlbšom vnútri jeho bytosti bol neodolateľný nepokoj. Cítil sa prenasledovaný, bez toho, aby videl stopy Boha. Čítanie Cicera prebudilo v jeho duši „lásku k múdrosti“. Čítal Bibliu, ale podobne ako Hieronym a mnohí ďalší silní duchovia po ňom, bol odpudzovaný neotesaným spôsobom jej vyjadrovania.

Mániho učeníci ho obklopili svojimi osídlami. Paradox a zmätok sveta vysvetľovali tým, že vychádzali z dvoch princípov, ktoré ho riadia: princíp dobra a princíp zla. Toto náboženstvo, ktoré vzniklo na Blízkom východe, sa už dve storočia šírilo Stredomorím a kresťanstvu už zasadilo nejednu ranu. Augustín sa nadšene pridal k manicheizmu, ale časom sa čoraz viac odpútaval od tejto divokej mytológie, ktorej nedostatok pevného doktrinálneho základu a morálny úpadok mu neunikli. Jeho nepokoj bol príliš veľký, jeho otázky o hádankách existencie príliš podstatné na to, aby ho takáto tajná doktrína mohla dlho udržať.

Medzitým sa Augustín stal najskôr profesorom v Thagaste. Toto povolanie vykonával celkovo 13 rokov. Úspech žiarivej kariéry priviedol malého provinciála z Thagaste do Kartága, do Ríma, potom do Milána, do cisárskej rezidencie (384). Augustín bol učiteľom, ktorého jeho žiaci obdivovali a on ich vedel zaujať. Mal všetko, čo môže priťahovať mládež: skorý úspech, vzdelanie, brilantnosť reči, bystrosť mysle a prenikavú znalosť ľudského srdca. Úspechy kompenzovali bývalého štipendistu a prebúdzali jeho ctižiadosť. Dlho sa podliezal vplyvným ľuďom v nádeji, že sa zmocní nejakého guvernérskeho postu. Nebol ani pokojný, ani spokojný, skôr sa zmietal medzi túžbami a ašpiráciami, medzi telom a duchom: „Dvaja ľudia sú vo mne...“