Na  17. nedeľu v Cezročnom období vám ponúkame zamyslenie Mons. Mariána Chovanca, banskobystrického diecézneho biskupa.

Evanjelium: Jn 6, 1-15

            Drahí poslucháči, dnešné evanjelium je o zázračnom rozmnožení chlebov a o nasýtení veľkého zástupu hladných ľudí.  

            Táto udalosť je šesť ráz opísaná v Evanjeliách, menovite dva razy u Marka a Matúša, raz u Lukáša a raz u Jána. Okrem rozdielnych dôrazov – veď v tom istom diamante možno vidieť rôzne odrazy svetla – všetci evanjelisti interpretujú túto udalosť v eucharistickom zmysle: chlieb predstavuje telo Pána Ježiša obetované za nás  –  i začiatok nášho synovského a bratského života.

Práve Eucharistia je najkrajším a najtypickejším spôsobom prežívania nášho synovského života voči Bohu   –   a pokrmom, ktorým sa sýti duchovno človeka.

V centre šiestej kapitoly Jánovho evanjelia vystupuje „chlieb“, ktorý je spomínaný až 21 krát. Chlieb – ako všeobecne rozšírený základný pokrm – je prvotným symbolom života: chlieb jeme, aby sme žili. Avšak, na rozdiel od vody a vzduchu, chlieb nie je iba darom zeme a neba, chlieb je aj ovocím – produktom istej práce človeka; produktom pripravovaným s námahou i radosťou, s nádejou i potom. Do „chleba“ je vpísané aj dobro aj zlo – celé predurčenie človeka, jediného stvorenia pozvaného k spolupráci so Stvoriteľom, aby dopĺňal dielo stvorenia a zapojil sa aj do diela spásy.

Vieme, že Ježišovým „chlebom“, bolo plnenie vôle nebeského Otca (por. Jn 4, 32-34). Ježiš žije z pokrmu, ktorým je láska k Otcovi.

Teda vždy, keď prijímame Eucharistiu vzbudzujeme v sebe lásku k nebeskému Otcovi a k pozemským bratom, ktorých Ježiš spája v jedno.

Myslime na to, že len takáto láska – láska k Bohu a blížnemu – môže naplniť  ľudské srdce; inak ostane stále bolestne hladné.