Na Nedeľu o mýtnikovi a farizejovi v byzantskom obrade vám prinášame nedeľné zamyslenie vladyku Mariána Andreja Pacáka, emeritného torontského biskupa.

„Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.“ (Lk 18, 10) Prišli, aby kontemplovali Božiu tvár a nechali sa ňou prežiariť. Výsledok? Nie farizej – človek spravodlivý, ale mýtnik – verejný hriešnik odchádza domov ospravedlnený.

Farizej nekontempluje Božiu tvár, ale seba, modlí sa „k sebe“. Obracia sa na Boha, no pred očami má seba: „ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia.“ Je na seba hrdý, na to, čo dosiahol. Obdivuje svojou dokonalosť a náboženskú horlivosť. Je zaslepený sebou. Nedokáže vidieť Božiu tvár, jeho milosť a lásku.

Mýtnika vedie nie povinnosť, ale túžba po dokonalom šťastí a lepšom živote. Vie, že sa musí zmeniť, no sám to nedokáže. Vstupuje do chrámu, skláňa sa pred Bohom a kontempluje jeho tvár, jeho lásku. Modlí sa k Bohu. Jeho viera je slabá a morálna úroveň nízka. Bije sa do pŕs – uznáva svoju nemohúcnosť. Odovzdáva sa Bohu a prosí o obrátenie srdca: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“

Modlitba je správna, ak je prejavom odovzdanosti a lásky k Bohu. Modlíme sa nie z povinnosti, ale z vnútornej potreby srdca neustále prijímať Božiu milosť a lásku, ktorá nás premieňa a činí dokonalými.