V byzantskom obrade je svätý Ján Krstiteľ uctievaný viac ako všetci ostatní svätí a hneď po anjeloch. Samozrejme, že sem nezahŕňame požehnanú Bohorodičku, Theotokos, ktorá, súc „čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni“, požíva jedinečné uctievanie, ktoré prevyšuje uctievanie všetkých anjelov a svätých.

Postavenie a uctievanie Jána Krstiteľa, o ktorom v čase jeho počatia archanjel Gabriel predpovedal, že bude „veľký pred Pánom“ (Lk 1, 14), je založené na: 1) Kristovom priamom  svedectve, 2) Jánovom prísnom asketickom živote a 3) Jánovom svedectve krvi na obranu božských práv.

Svätého Jána Krstiteľa poslal Boh s mocou Eliáša (Mt 17, 9 – 13), aby pripravil ľudí na príchod prisľúbeného Mesiáša (Mal 3, 1). Vo svojej úlohe Božieho posla (po grécky: angelos – anjel) mal ľuďom poukázať na ich Vykupiteľa, „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Jánovou úlohou bolo ďalej pokrstiť Ježiša Krista v rieke Jordán, čím uviedol nášho Pána do mesiášskeho poslania (Mt 3, 13 – 15). Týmto spôsobom bol Ján Krstiteľ posledným z prorokov (Mt 11, 13) a svojím poslaním spájal Starý a Nový zákon. Bol aj Predchodcom (po grécky: Prodromos) Krista. Keďže pokrstil Ježiša, dostal prímeno Krstiteľ. Ako Boží posol (anjel) mal zvestovať príchod nebeského kráľovstva v osobe Ježiša Krista. Oprávnene teda náš Pán o svätom Jánovi Krstiteľovi dosvedčil: „Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján“ (Lk 7, 28). K týmto slovám chvály svätý Teodor Studita († 826) dodáva: „Je vôbec potrebné, aby sme vychvaľovali Jána Krstiteľa, keď ho tak vysoko vychválil samotný Kristus, ktorý je Pravda a večné Božie Slovo?“ (porov. PG 99, 748).

Druhým dôvodom skorého uctievania svätého Jána bol jeho neskazený a asketický život na púšti, pre ktorý ho cirkevní otcovia pozdravovali ako „pozemského anjela v ľudskom tele“ (sv. Sofrón, PG 87, 3340). Svätý Ján Krstiteľ bol naplnený Svätým Duchom už v matkinom lone (Lk 1, 15) a všetky roky svojej mladosti strávil na púšti, kde sa pôstom a modlitbou pripravoval na svoje jedinečné poslanie. Keď sa objavil v oblasti Jordánu, aby kázal pokánie, mal na sebe odev z ťavej srsti (Mt 3, 1 – 6), čo bol tradičný odev prorokov. Ján vystúpil zo svojej samoty ako „hlas volajúceho na púšti“ (Jn 1, 23) a hlásal morálnu obnovu v rámci prípravy na príchod Mesiáša: „Robte pokánia, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2). Ján zhromaždil okolo seba skupinu učeníkov a po tom, čo ich zasvätil do asketického života, ich učil, ako sa majú modliť. Týmto spôsobom bol svätý Ján Krstiteľ inšpiráciou pre púštnych otcov, ktorí ho považovali za svojho zakladateľa a za pravý vzor pustovníckeho života. Aby sme ešte raz odcitovali svätého Sofróna Jeruzalemského, svätý Ján Krstiteľ „odišiel na púšť, aby napodobňoval nie ľudí, ale anjelov“ (porov. PG 87, 3352). Púštni otcovia, naplnení týmto veľkým obdivom, ako prví šírili uctievanie Jána Krstiteľa medzi národmi na Východe aj Západe.

Ku skorému uctievaniu svätého Jána Krstiteľa prispeli aj opakované nájdenia jeho relikvií, ktoré Boh oslávil mnohými zázrakmi. O Krstiteľovej popularite svedčia nielen všetci evanjelisti, ale aj dobový židovský historik Jozef Flavius, ktorý okolo roku 90 zaznamenal, že pre Krstiteľovu popularitu sa kráľ Herodes Antipas obával ľudového povstania. Flavius pokračoval: „Herodes nariadil zabiť tohto Jána, prezývaného Krstiteľ, hoci to bol spravodlivý človek a židovský ľud povzbudzoval k čnostnému životu, keď k nemu nestále prichádzali, aby ich pokrstil. Vyzýval ich, aby boli spravodliví voči sebe navzájom a oddaní Bohu“ (porov. Židovské starožitnosti VIII, 5). Traduje sa, že po sťatí svätého Jána Krstiteľa učeníci vzali jeho telo a pochovali ho v samaritánskom meste Sebaste (v súčasnosti palestínska dedina Sebastija na Západnom brehu Jordánu), ktoré bolo mimo Herodesovej jurisdikcie (porov. sv. Hieronym, PL 25, 1156). Jánov hrob sa čoskoro stal veľkým lákadlom pre pútnikov, keďže Boh oslávil svojho verného služobníka mnohými zázrakmi. Z tohto dôvodu cisár Konštantín Veľký († 337) nariadil postaviť nad Jánovým hrobom v Sebaste veľkolepú baziliku. Bohužiaľ, v márnej snahe obnoviť pohanstvo, cisár Julián Apostata/Odpadlík (361-363) nariadil spáliť úctyhodné relikvie a ich popol rozptýliť do vetra (porov. Teodoret, PG 82, 1092). Napriek tomu hrob svätého Jána Krstiteľa bol naďalej uctievaný až do konečnej porážky križiakov v 12. storočí.

Podľa inej zbožnej tradície úctyhodná Jana, manželka Herodesovho správcu Chúzu (Lk 8, 3), vzala hlavu svätého Jána Krstiteľa a pochovala ju na Olivovej hore pri Jeruzaleme. Takmer o 300 rokov neskôr bola táto úctyhodná hlava nájdená po prvýkrát (čo potvrdil zázrak) a prevezená do sýrskej Emesy. Po istom čase sa Jánovej hlavy zmocnili heretici a ukryli ju v nejakom monastieri. V roku 453 bola nájdená po druhýkrát, a to v ariánskom monastieri Spelaion pri Emese, a slávnostne prenesená do Konštantínopola. Počas ikonoboreckých prenasledovaní (v 8. storočí) nejakí mnísi vzali túto úctyhodnú relikviu a ukryli ju v dedinke Comana v provincii Pontus, kde zomrel svätý Ján Zlatoústy († 407). Za vlády cisára Michala III. v roku 857 bola hlava Jána Krstiteľa nájdená po tretíkrát a opäť slávnostne prenesená do Konštantínopola, kde ju uložili v chráme cisárskeho paláca. Hlava svätého Jána nakoniec zmizla počas štvrtej križiackej výpravy (v roku 1204), keď ju križiaci vzali na Západ. V súčasnosti si jej vlastnenie nárokujú viaceré chrámy v západnej Európe. Bolo by ťažké dokázať, ktorá hlava je pravá.

Uctievanie svätého Jána Krstiteľa má veľmi starobylé korene a už do prvých storočí sa šírilo na Východe aj Západe. V byzantskom obrade je Jánovej pamiatke venovaný každý utorok a nechýba ani niekoľko osobitných pamätných dní:

7. január – Zhromaždenie (po grécky: Synaxis) k svätému Jánovi Krstiteľovi, čo je najstarší sviatok na pamiatku toho, ktorý „pokrstil nášho Pána v rieke Jordán“.

24. február – Prvé a druhé nájdenie čestnej hlavy, na pamiatku prvého nájdenia vzácnej relikvie v Jeruzaleme a potom druhého nájdenia v Spelaione pri Emese. Dňa 24. februára 457 bola úctyhodná hlava svätého Jána Krstiteľa slávnostne prenesená do Konštantínopola a uložená v chráme Prodromos (Predchodca) k verejnému uctievaniu. 

25. máj – Tretie nájdenie úctyhodnej hlavy, keďže 25. mája 857 bola vzácna relikvia slávnostne prenesená z dedinky Comana do Konštantínopola.

24. jún – sviatok Narodenia svätého Jána Krstiteľa, zavedený koncom 4. storočia.

Od 4. storočia slávime aj sviatok Sťatia svätého Jána Krstiteľa, a to 29. augusta, na výročie posviacky Chrámu svätého Jána Krstiteľa v samaritánskom Sebaste. Byzantská cirkev predpisuje pôst pre deň Jánovho sťatia.

23. september – Počatie svätého Jána Krstiteľa, na pamiatku mimoriadneho Božieho  zásahu pri je narodení (Lk 1, 5 – 25). Rímska cirkev zrušila túto spomienku koncom 15. storočia.

Liturgické uctievanie svätého Jána Krstiteľa v byzantskom obrade nadobudlo svoju konečnú  podobu v 9. storočí. Na počesť svätého Jána Krstiteľa sa zachovalo niekoľko starobylých stichír, ktoré sú možno už z konca 4. storočia. Ale hlavnými oslavovateľmi svätého Jána Krstiteľa boli slávni byzantskí hymnografi v 8. storočí: svätý Germán Konštantínopolský († 733), svätý Andrej Krétsky († 740) a svätý Ján Damaský († 749). K liturgickému uctievaniu svätého Jána Krstiteľa prispeli aj dvaja hymnografi v 9. storočí: svätá mníška Cassia a svätí mnísi z monastiera Studion.

Najznámejšia chváloreč na počesť svätého Jána Krstiteľa, ktorá poskytla hymnografom niekoľko vznešených výrazov, sa pripisuje svätému Sofrónovi Jeruzalemskému († 638), (porov. PG 87, 3321n). Tu treba spomenúť aj oslavnú reč (panegyrikon) svätého Andreja Krétskeho, ktorá bola prednesená na sviatok sťatia Krstiteľovej hlavy (porov. PG 97, 1109n), ako aj dve chváloreči svätého Teodora Studitu († 826), jedna na Jánovo narodenie a druhá na sťatie Jánovej hlavy (porov. PG 99, 747n). Existuje niekoľko skorších chválorečí na svätého Jána Krstiteľa, počnúc chválorečou od svätého Jána Zlatoústeho († 407) a pokračujúc chválorečami od niekoľkých slávnych rečníkov, napríklad od Antipatra, biskupa v Bostre († asi 458), a od Bazila, biskupa v Seleúcii († 459). Všetci cirkevní otcovia boli presvedčení, že „chváliť Krstiteľa znamená chváliť Ježiša, pretože Ján vydal dojímavé svedectvo o našom Spasiteľovi!“

Tropár na Narodenie svätého Jána Krstiteľa (4. hlas)

Prorok a predchodca Kristovho príchodu, my, ktorí ťa oddane uctievame, nie sme schopní ťa dostatočne vynachváliť, pretože tvojím slávnym a vznešeným narodením bola ukončená bezdetnosť tvojej matky, bol uvoľnený jazyk tvojho otca a svetu bolo ohlásené vtelenie Božieho Syna.

Stichira pre sviatok sťatia hlavy svätého Jána Krstiteľa (lítia)

Ako ťa máme nazývať, ó, Prorok? Azda Anjel? Alebo Apoštol? Či možno Mučeník? Anjel, keďže si žil, ako keby si bol beztelesný; Apoštol, pretože si kázal ľuďom; a Mučeník, keďže si bol sťatý pre Krista. Preto sa k nemu modli za spásu našich duší. (Sv. German, † 733).

Pocta svätému Jánovi Krstiteľovi

„Všeobecne platí, že mužov chvália iní muži, no svätého Jána Krstiteľa pochválil Kristus – večný Boh a Pravda: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11, 11). Keďže ho pochválila autorita večného Božieho Slova, pýtam sa vás: Potrebuje ešte naše chvály?“ (sv. Teodor Studita, PG 99, 749).

Zdroj: https://archpitt.org/the-veneration-of-st-john-the-baptist-according-to-the-byzantine-tradition/