Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Vrchný arcibiskup Josyf Slipyj

Osobitné miesto v podzemnom období Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi zaujíma Josyf Slipyj. Po dobytí Ľvova sovietskou armádou a po smrti Andreja Šeptického (1. novembra 1944) prešlo na plecia nového metropolitu celé bremeno vedenia cirkvi v týchto ťažkých politických časoch. Napriek všetkým pokusom gréckokatolíckych hierarchov dospieť k porozumeniu a koexistencii so sovietskym štátom, vedenie strany Sovietskeho zväzu prijalo celý zoznam opatrení, ktorých cieľom bola likvidácia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej zjednotenie s Ruskou pravoslávnou cirkvou. V súlade s týmto dôkladne vypracovaným plánom bol už 11. apríla 1945 zatknutý metropolita Slipyj a do konca roka aj všetci ostatní biskupi.

Počas vyšetrovacej väzby, ktorá trvala viac ako rok, sa sovietski úradníci pokúšali presvedčiť metropolitu, aby prestúpil na pravoslávie, ale on to jednoznačne odmietal. A tak bol pred vojenským súdom obvinený z „vlastizrady“ podľa článkov 54-10 a 54-11 Trestného kódexu Ukrajinskej sovietskej republiky a odsúdili ho na osem rokov väznenia v gulagoch.

Metropolita Slipyj strávil celkovo 18 rokov v sovietskych väzniciach, pracovných táboroch a v exile. Z dostupných prameňov sa do vyčítať hlboká osobná dráma metropolitu ako hlavy cirkvi, ktorá nemala žiadne právo na existenciu. Spoluväzni a spolubývajúci vo väzenských celách si spomínali na metropolitu ako na človeka, ktorý bol pripravený až do krajnosti brániť svoju vieru a presvedčenie. Ani vo väzení a ani v exile nestratil lásku k vede. V rokoch 1953 až 1958, keď bol vo väzení v Maklakove v Krasnojarskej oblasti, napísal viaczväzkové Dejiny Katolíckej cirkvi na Ukrajine. Toto dielo nám prezrádza niečo o jeho osobnosti a predstavuje dôležitý kľúč k pochopeniu toho, ako si predstavoval identitu svojej cirkvi.

Z väzení a exilu napísal metropolita Slipyj niekoľko pastoračných listov veriacim prenasledovanej cirkvi. V nich sa ukazuje, ako veľmi sa metropolita trápil nad osudom svojej Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Preto sa vyjadroval pomerne ostro proti tým, ktorí pod vonkajším tlakom prešli do Pravoslávnej cirkvi; zdôrazňoval teologické a dogmatické rozdiely medzi Pravoslávnou a Katolíckou cirkvou, Ľvovskú „synodu“ z roku 1946 odsúdil ako pseudocirkevné zhromaždenie, ktoré nemalo právny základ, aby rozpustilo úniu s Rímskokatolíckou cirkvou a vyhlásilo zjednotenie s Ruskou pravoslávnou cirkvou; vyzýval všetkých bývalých gréckokatolíkov, aby sa vrátili do svojej Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. 

Okrem toho sa vo svojich pravidelných sťažnostiach a protestných vyhláseniach obracal na vyššie sovietske orgány (na Najvyšší súd, na predsedu Najvyššieho súdu ZSSR, na prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny). V sťažnostiach a protestných vyhláseniach zdôrazňoval svoje nezákonné odsúdenie a požadoval okamžité prepustenie; okrem iného v nich uvádzal argumenty o nezákonnosti „synody“ z roku 1946, bránil svoju cirkev a seba samého proti rôznym osočovaniam, prejavoval svoju neutralitu voči politike a zasadzoval sa za obnovenie všetkých práv gréckokatolíckej cirkvi a jej postavenia, ktoré mala pred rokom 1946.

Rovnako ako mnohí iní predstavitelia gréckokatolíckeho duchovenstva, ani metropolita Slipyj neprestal vykonávať pastoračnú činnosť. Vo väzniciach a v exile pravidelne slúžil bohoslužby, na ktorých sa zúčastňovali nielen gréckokatolíci, ale aj pravoslávni a protestanti, a udeľoval sviatosti krstu a manželstva. Z listov metropolitu rehoľným sestrám svätého Vincenta de Paul je zrejmé, že si u nich často objednával veci potrebné pre bohoslužbu: modlitbové texty, prísady na výrobu myra, hrozienka a biele sucháre pre Eucharistiu.

Po svojom prepustení zo Sovietskeho zväzu v roku 1963 a po usadení sa v Ríme metropolita Slipyj (neskôr vrchný arcibiskup a kardinál) v žiadnom prípade neprestal bojovať za práva svojej cirkvi, ktorá sa nachádzala v žalostnom stave. Na veľkých zhromaždeniach, ako napríklad na Druhom vatikánskom koncile, na biskupských synodách, pri verejných vystúpeniach, vo svojich okružných listoch, ako aj v osobnej korešpondencii s pápežmi a vatikánskou kúriou hovoril veľmi otvorene o náboženskom prenasledovaní v ZSSR a opakovane dôrazne vyzýval na jasnejšie kroky na obranu práv veriacich. Týmto spôsobom Slipyj apeloval na svedomie cirkevných kruhov v celom slobodnom svete, aj keď jeho hlas často zostával nepočutý a bez úspechu.

Jednou z prioritných úloh metropolitu bola konsolidácia cirkevného života gréckokatolíckych veriacich v emigrácii: v západnej Európe, Severnej a Južnej Amerike a Austrálii. Hneď po príchode do Ríma metropolita Slipyj založil Ukrajinskú katolícku univerzitu, ktorej úlohou bolo zhromažďovať a posilňovať ukrajinských vedcov. Hoci táto inštitúcia nikdy nezískala štatút plnohodnotnej univerzity, bola hlavnou platformou pre stretávanie sa Ukrajincov v diaspóre. Jej docenti a zamestnanci rozvíjali aktívnu publikačnú činnosť.

V poslednom období svojho života sa Josyf Slipyj snažil upevniť štruktúru svojej cirkvi tým, že položil základy a presadzoval ambiciózny projekt povýšenia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi na patriarchát. Toto malo zabezpečiť jej autonómiu. S tým súvisela aj ďalšia dôležitá súčasť jeho činnosti, a to uchovanie národnej identity Ukrajincov v diaspóre. Ako prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa vnímal úzku spoluprácu s pravoslávnymi Ukrajincami v slobodnom svete, pričom medzicirkevné porozumenie bolo v centre tejto spolupráce ako prioritná a nevyhnutná úloha. Postupom času metropolita Slipyj čoraz viac zdôrazňoval, že medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou je oveľa viac toho, čo ich spája, než toho, čo ich rozdeľuje. Táto myšlienka je obzvlášť jasne a pôsobivo vyjadrená v jeho „Testamente“, v ktorom hovorí o spoločnom dedičstve kyjevskej kresťanskej tradície ako o základe budúceho porozumenia.

Tento dokument odzrkadľuje jeho prorockú víziu a neochvejnú vieru, že gréckokatolícka cirkev na Ukrajine opäť povstane po dlhoročnom prenasledovaní. Slipyj sa nedožil legalizácie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ku ktorej došlo v roku 1989 – len pár rokov po jeho smrti. V septembri 1992 sa však vrátil do svojej vlasti, keď jeho telesné pozostatky boli v súlade s jeho závetom prevezené do krypty Katedrály svätého Juraja vo Ľvove a pochované vedľa jeho predchodcu, metropolitu Andreja Šeptického.