Prečítajte a vypočujte si zamyslenie na druhú adventnú nedeľu od exercitátora našej predvianočnej rozhlasovej duchovnej obnovy Jozefa Kozáka.

Sedela na nemocničnom lôžku a hľadela mi do očí. Chcela odpoveď, ktorá by ju uspokojila. Bola sklamaná, že musí byť na tom mieste. Ubíjalo ju to, v akom stave som ju našiel. Nedokázala sa na seba pozerať a trápila sa, že ju iní vidia takúto. Hlavu si zakrývala šatkou, len aby som nevidel, že stratila vlasy. Ruky dávala pod prikrývku. Žena plná bolesti – a pritom s chuťou žiť, byť užitočná. Veď to ona sa mala starať o iných, nie jej deti o ňu. Ona mala povzbudzovať ich, a nie oni ju. Bolelo ju byť na tom kríži choroby a bolesti. Len čo dokončila svoj výkrik bolestí a sklamania, po chvíľke ticha povedala: „Tak povedzte konečne na to niečo.“

Evanjelista Matúš píše: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ‚Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.‘ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: ‚Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,‘ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“

Keď si čítame tento úryvok a rozjímame nad ním, odhaľujeme – ako sa píše v apoštolskom liste Svätého Otca Františka Patris Corde – duchovný život svätého Jozefa, v ktorom nejde o cestu objasňovania, ale o cestu prijímania.

V tom prijatí pritom nie je prejav slabosti či vzdania sa, ale prejav sily napriek všetkým protirečeniam. V takomto uhle pohľadu na Jozefa nachádzame niekoho, kto nám môže byť veľmi blízky. Niekoho, kto pozná mentalitu skúšaného človeka. Kto má skúsenosť, aké to je prijať niečo, čo nie je podľa našich predstáv.

Možno si povieš: „Ale veď on má istotu Boha a anjelov, ktorí mu to hovoria vo sne. On má prijať Božieho Syna. Má vyhliadku slávy a moci, obdivu a uznania.“

Veď práve. Nič z toho on nezažije. A zároveň tento náš ľudský, zakrývaný pohľad na dieťa, o ktorom je reč, nič také ani nesľubuje, ani neprejavuje. Jeden by povedal, že sa to podobá kúpe mačky vo vreci. Žiadna istota. Iba prosba – aby to prijal.

Pápež František pokračuje: „Prijatie je v našom živote spôsob, akým sa prejavuje dar sily, ktorá k nám prichádza od Ducha Svätého. Iba Pán nám môže dať silu potrebnú na prijatie života takého, aký je.“

Pripomeňme si to opäť: nie je to rezignácia, ale odvaha spojená s nádejou prijať aj to, čo sme si nezvolili, no predsa to existuje. Kto by si predsa z nás dobrovoľne vybral cestu bolesti a kríža? Kto by siahol s radosťou po ponuke sĺz, potu a prebdetých nocí? A to ešte bez vízie nejakého dobrého výsledku?

Svätý Jozef je nám teda príkladom toho, ako sa stať človekom, ktorý dokáže prijať. Prijať dobré aj zlé. Prijať príjemné aj nepríjemné. Vnímame to však jasne: nie je to o jednom rozhodnutí. Boh sa prihovára Jozefovi vo sne štyrikrát. To znamená, že na ňom pracuje. Že Jozef sa necháva viesť, učiť, dozrievať. Aj on potrebuje rozhodnutie prijatia nechať postupne dozrievať. Aj Boh vie, že to nemôže naňho vyvaliť všetko naraz. Citlivo vníma možnosti a schopnosti Jozefa a jednotlivé situácie jeho života. Dávkovanie prichádza jasne – a pomoc Ducha tiež.

V apoštolskom liste Patris Corde je odhalené ešte niečo: Pavol napísal: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ A svätý Augustín dodáva: „Aj to, čo nazývame zlom.“ 

A možno práve tu sa začína odpoveď pre tú ženu na lôžku aj pre každého z nás. Nie všetkému rozumieme, nie všetko vieme zmeniť. Ale môžeme – ako Jozef – prijať. S nádejou, že Boh vie viac než my a že On dokáže aj z chvíľ, ktorých sa bojíme, utkať dobro.