V rokoch 2023 – 24 realizovalo Rádio LUMEN projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju od pádu komunistického režimu, za ktorý táto východná katolícka cirkev určite vďačí orodovaniu mnohých ukrajinských mučeníkov pred Bohom. 

Poslucháči na Slovensku mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a zároveň v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Obsah týchto relácií budeme postupne publikovať aj na rádiovom webe.

DUCHOVNÁ STAROSTLIVOSŤ VO VÄZENIACH 

V tajnej správe, adresovanej členom politbyra Ústredného výboru VKP (b) [Ústredný výbor Komunistickej strany ZSSR (boľševikov)] a Nikitovi Chruščovovi, z 24. septembra 1949 Georgij Karpov, predseda Rady pre záležitosti Ruskej pravoslávnej cirkvi, informoval optimisticky, že vládne nariadenia o likvidácii cirkevnej únie, totiž gréckokatolíckej cirkvi, sú splnené:

„Uniatská cirkev v piatich oblastiach ZSSR (Ľviv, Drohobyč, Stanislav, Ternopiľ a Zakarpatsko), ktorá bola podriadená rímskemu pápežovi, je (k augustu tohto roka) zlikvidovaná cestou zjednotenia s Ruskou pravoslávnou cirkvou.“

Ateistický štát, ktorý hrubo zaobchádzal s duchovenstvom a veriacimi Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, pričom pracoval podľa princípu „človek = problém; žiaden človek = žiaden problém“, predsa len nedokázal zlomiť ducha odporu ukrajinských katolíkov. Napriek neúnosným morálnym a fyzickým podmienkam života v sovietskych koncentračných táboroch a napriek ťažkému životu vo vyhnanstve gréckokatolícky klérus využíval všetky príležitosti, aby plnil svoje pastoračné povinnosti. Na miestach väznenia sa konali slávenia Eucharistie a iné bohoslužby. Sviatostné tajomstvá boli udeľované nielen Ukrajincom, ale aj príslušníkom iných národov.

Intenzita duchovnej starostlivosti často závisela od prísnosti dohľadu v jednotlivých nápravných zariadeniach. V niektorých táboroch bola možnosť sláviť bohoslužby, v iných zas nie. Kňazi Mykola Markevyč a Petro Heryľuk-Kupčynskyj, ktorí si museli odpykávať svoj trest v Karagande, hovorili o tom, že „mali možnosť schádzať sa a sláviť liturgie“. Vo väzeniach a táboroch s prísnejším dohľadom sa kňazi museli uspokojiť so súkromnými liturgiami, pri ktorých používali veľmi jednoduché liturgické predmety vyrobené z dostupných materiálov.

„V táboroch režimu som slávil božskú liturgiu v noci pri zatvorených dverách v baraku. V baraku svietilo celú noc svetlo. Mali sme tam stôl, na ktorom som slávil Eucharistiu. K sláveniu liturgie mi naši ľudia vyrobili drevenú čašu (kalich) a drevený diskos (paténu). Lentióny (šatky) som si vystrihol z kusa látky, ktorú sme dostali na ovínanie nôh“(Z interview s kňazom Volodymyrom Senkivským).

Dokonca aj biskup Velyčkovskyj tajne denne slávil božskú liturgiu a k tomu používal viečko z konzervy:

„...a tento kúsok plechu – to bol pre neho kalich, diskos, svätý stôl i jeho chrám“ (z interview s kňazom Pavlom Bryckym).

„Po súdnom procese ma previezli do väznice Lukjanivska, cela č. 45, v ktorej sa nachádzalo už 60 väzňov. Medzi nimi bol aj najdôstojnejší Jozafat Kocylovskyj, biskup eparchie Peremyšl... Najdôstojnejší slávil takmer denne božskú liturgiu. Naskladali sme vrecia na seba. Na ne sme položili kus dyhy a na dyhe sme rozložili servítku. Mal malý tanierik a smaltovaný pohár a tak slávil božskú liturgiu“ (z interview s kňazom Petrom Heryľukom-Kupčynským).

V koncentračných táboroch sa okrem bohoslužieb konali aj kňazské vysviacky. Pôsobivé svedectvo o tom podáva vo svojich spomienkach kňaz Volodymyr Marhityč o svojej vlastnej kňazskej vysviacke, ktorá sa konala na sviatok Premenenia Pána v tábore v Mordoviansku. Samotnú vysviacku udelil metropolita Josyf Slipyj:

„Keď bolo dohodnuté, že metropolita ma vysvätí za kňaza, kňaz Drybitko mi povedal: „... a kňazské rúcha? Musíme niečo vymyslieť.“ Bolo to 19. augusta, v deň veľkého sviatku. Samotná kňazská vysviacka mala prebehnúť o 9:45. Kvôli utajeniu sme mali prísť, až keď už bude za nami polovica liturgie, a potom ma metropolita mal vysvätiť za kňaza. Ešte sme však neboli pripravení, lebo sme sa rozhodli, že rýchlo ušijeme nejaké kňazské rúcho. Z kabáta sme vzali podšívku, odrezali rukávy a z toho sme ušili kňazské rúcho. Všetko sme pripravili tak rýchlo, ako to len bolo možné, a napriek tomu sme meškali asi tri minúty. Metropolita na nás už čakal a pre naše meškaniu krútil hlavou, lebo v tej chvíli bola každá minúta drahocenná... Úprimne povedané, bol som tak hlboko ponorený do udalosti kňazskej vysviacky a do radosti, že sa chcem stať kňazom, že som necítil nič zvláštne, lebo otázka, či sa mám stať kňazom, ma v mojom vnútri zamestnávala už dlho. Tento deň sa mi hlboko vryl do pamäti... Samotná kňazská vysviacka sa konala medzi dvoma väzenskými lavicami na podlahe pred nočným stolíkom, kde bolo metropolitovo miesto... Nedá sa slovami opísať, čo sa dialo za ostnatým drôtom. Ak by vtedajšie dozorné orgány zistili, že sa koná kňazská vysviacka, dostali by sme ďalších 25 rokov odňatia slobody. Ja som však bál viac o metropolitu než o seba“ (z interview s kňazom Volodymyrom Marhityčom).

Reláciu o ukrajinských novomoučeníkoch z prostredia gréckokatolíckej cirkvi si môžete vypočuť každý tretí štvrtok v mesiaci.