Katechéza pre mládež: Blažení tichí (49)

Potrebujeme pochopiť, koho Boh považuje za tichého, a snažiť sa stať sa tichými raz a navždy.

Prečo Ježiš nazýva tichých ľudí, ktorí často trpia, šťastnými?

Tichým človekom je ten, kto má silu milovať aj tých, ktorí ho nenávidia, najmä protivníkov, útočníkov a nepriateľov. Spomeňte si na Kristove slová: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44). Láska tohto človeka je silnejšia ako nenávisť protivníkov. Na základe božskej sily je takýto človek schopný ovládať svoj hnev a túžbu po pomste.

Pochopil som, že tichí ľudia sa nerozčuľujú a nerozčuľujú ostatných...

Tichosť je pokojný stav človeka, ktorý je naplnený kresťanskou láskou, keď nie je rozčúlený a nesťažuje sa na Boha a ľudí. Kresťanská tichosť sa prejavuje v tom, že odmietame odplácať zlo zlom. Následkom toto sa úplne zastaví lavína nenávisti, hnevu a hriechu. S pozitívnym postojom dosahuje tichý človek vnútorný pokoj a dáva aj agresorom príležitosť na zmierenie.

Takto žiť je nemožné. Myslím si, že Kristus hovorí o láske, ktorá je tichá voči nepriateľov, ako o ideáli. Ale dosiahnuť to v skutočnosti je nesmierne ťažké...

V skutočnosti je to pre človeka nemožné. Ale „čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu“ (Lk 18, 27). Darom tichosti nás Boh učí vidieť Jeho obraz v druhom človeku a teda v našom bratovi alebo sestre. Áno, tento človek zamýšľa ublížiť mi, chce, aby som zomrel. Áno, jeho správanie je kruté. Ale ak Boh hľadí na spravodlivých a hriešnikov rovnako, potom aj my, ak chceme byť ako on, môžeme na základe Jeho sily vidieť ostatných ľudí rovnakým spôsobom.

V tichom spôsobe sa dokážete na všetkých ľudí pozerať s láskou len vtedy, ak od nich máte určitý odstup. Ale keď sa ocitnete v nebezpečenstve, potom tu láska zmizne...

Namiesto toho sa vyskytuje hnev, nenávisť, urážlivé poznámky voči blížnym. Považujeme to za oprávnené reakcie na vzniknuté ohrozenie. Takto sa však bránime my, zatiaľ čo tichým človekom je ten, kto nebráni seba tak veľmi ako ostatných.

Ako to máme chápať?

Brániť tých, ktorí nám chcú ublížiť, znamená súcitiť s nimi, modliť sa za nich. Neustále im preukazujeme lásku a úctu prostredníctvom našich slov a činov. Spomeňme si, ako sa Kristus modlil k svojmu nebeskému Otcovi v čase svojho ukrižovania: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Naši nepriatelia naozaj nevedia, čo robia, keď ich ovláda nestriedmosť, chamtivosť, márnivosť a podobné myšlienky. Títo nepriatelia sú však v skutočnosti našimi blížnymi, o ktorých Pán učí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Tak ako sa správame k našim nepriateľom a protivníkom, tak sa nakoniec budeme správať k samotnému Bohu.

Ale neprivodí nám toto tiché správanie to, že nás porazia, odstránia a zabijú naši nepriatelia alebo tí, ktorí nám chcú ublížiť?

Kresťan má samozrejme právo brániť seba a druhých ľudí, napríklad v prípade ozbrojeného útoku alebo nejakého ohrozenie života atď. Náš tichý postoj však dokáže skrotiť aj tie najkrutejšie ľudské srdce. Potvrdenie toho možno nájsť v histórii, keď boli kresťania prenasledovaní a nepriatelia nielenže prestali kresťanov prenasledovať, ale aj konvertovali. Kresťania sa jednoducho správali tak, ako im poradil Kristus: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé“ (Mt 5, 39).

Tieto Ježišove slová ma nejako zmiatli...

Nadstaviť druhé líce znamená zachovať sebaovládanie a neoddať sa agresii. V tichosti sa láska nepomína: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 21).

Takže sa potrebujeme starostlivo cvičiť v sebaobmedzovaní a sebaovládaní, aby sme vždy boli tichí?

No nejde len o zdržanlivosť. Blažený je ten, kto sa plne ovláda. V histórii boli nakoniec úspešní tí ľudia, ktorí boli schopní ovládať svoje túžby a inštinkty. V knihe Numeri sa o Mojžišovi píše: „Mojžiš bol veľmi tichý muž, (tichší) ako všetci ostatní ľudia na svete“ (Nm 12, 3). Nebol hrubý. Mojžiš bol možno nesmierne nazlostený, ale svoj hnev ovládal. V Šalamúnových Prísloviach sa píše: „Lepšie je byť trpezlivý ako silák, (lepšie je) sa ovládať, než mesto zaujať“ (Prís 16, 32).

Ako môžeme dosiahnuť takéto ovládanie všetkých našich emócií, impulzov a túžob?

Pomocou kresťanského duchovného tréningu (askézy).

Čo je kresťanský duchovný tréning (askéza)?

Slovo „askéza“ pochádza z gréčtiny a znamená „cvičenie“, „tréning“. Je to súbor určitých duchovných cvičení, pri ktorých spolupracujeme s Bohom, aby sme prijali dar tichosti a boli v ňom posilnení. Pre nás je to akýsi tréning pre dušu, akési cvičenie v čnostiach. Táto neustála túžba byť dokonalejšími je potvrdzovaná konkrétnym úsilím a činmi. Duchovný tréning (askéza) je neúnavný zápas kresťana so svojimi chybami, vášňami a sklonmi k hriechu.

Duchovní otcovia učia o ôsmich základných vášňach, ktoré zapríčiňujú všetky hriešne činy ľudí: obžerstvo, žiadostivosť, lakomstvo, smútok, hnev, znechutenosť, márnivosť a pýcha.

V duchovnom zápase, s pomocou Božej milosti a duchovného tréningu (askézy), premáhame vášne a naopak získavame čnosti: miernosť, celistvá múdrosť bytia, štedrosť, radosť vo Svätom Duchu, trpezlivosť, veselosť ducha, pokorné zmýšľanie a skromnosť.

Čo presne je duchovný tréning (askéza)?

Duchovný tréning (askéza) zahŕňa modlitbu, pôst a almužnu. Je to stav neustálej kajúcnosti a dôvery v Božiu moc, milosrdenstvo a odpustenie.

A čo môžeme dosiahnuť askézou?

Zdedíme zem, inými slovami, dosiahneme blaženosť tichých.

Zdroj: We walk with Christ. Preložil o. Ján Krupa