Katechéza pre mládež: Ohlasovanie Božieho kráľovstva – slová a skutky Ježiša Krista (12)

Ako Kristus začal svoje poslanie?

Kristus žil s Máriou a Jozefom v Nazarete a bol im poslušný. A ako tridsaťročný prijal krst od Jána Krstiteľa. Od tej chvíle začal verejne kázať, ohlasoval, že sa približuje Božie kráľovstvo, a svoje slová potvrdzoval zázrakmi.

Kristus začal hovoriť slovo, ktoré sa stalo zjavením pre jeho poslucháčov: „Nikdy tak človek nehovoril“ (Jn 7, 46). Kristus zjavuje prikázania Božieho kráľovstva v Kázni na vrchu (porov. Mt 5, 1 – 12). V nej Boží Syn oslovuje ľudské srdce slovom, ktoré ako dvojsečný meč odsekáva všetko nečisté: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie“ (Mt 15, 19).

S týmto na pamäti Kristus posilňuje prikázanie Mojžišovho zákona „Nezabiješ“ slovami: „Nehnevaj sa na svojho brata ani na svoju sestru“ a prikázanie „Nedovolíš votrelcovi znesvätiť tvoje manželské lôžko“ doplnil „Nebudeš hľadieť žiadostivo“ (porov. Mt 5). Kristus zdokonaľuje starozákonné prikázanie lásky: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: ‚Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú‘ (Mt 5, 43 – 44); ‚Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé‘“ (Mt 5, 39).

Toto je niečo úplne nové, nie spravodlivosť zo Starého zákona. Na to, aby sme zdedili kráľovstvo, nestačí spravodlivosť zákonníkov a farizejov založená na litere Zákona. Plnosťou spravodlivosti je Kristova spravodlivosť, ktorá je postavená na láske. Preto sa zákony Božieho kráľovstva radikálne líšia od zákonov tohto sveta. Kristus ohlasuje dobrú zvesť, že „Božie kráľovstvo sa priblížilo“, a vyzýva ľudí, aby otvorili svoje srdcia pokániu.

Ak sa zákony Božieho kráľovstva líšia od zákonov nášho života, ako potom máme chápať Božie kráľovstvo?

Toto nie je ľahké. Preto Kristus učí o tajomstve Božieho kráľovstva v rôznych podobenstvách. Podľa Kristových slov je ľudská reč nositeľkou Božieho slova, rovnako ako je zrno nositeľom života a z najmenšieho semienka môže vyrásť obrovský strom. Rovnakým spôsobom rastieme aj my v našom chápaní Božieho kráľovstva. Kristus o tom rozpráva nádherné podobenstvo, v ktorom prirovnáva seba k rozsievačovi, Božie slovo k zrnu a ľudské srdce k sejbe (pozri Mt 13, 1 –  9). Tak ako je potrebné zasiať zrno, tak je potrebné kázať Božie slovo. Len takýmto nenápadným spôsobom rastie Božie kráľovstvo v nás.

V našom živote sme počuli mnoho krásnych slov, ktoré však neboli podložené skutkami.

Moc Božieho slova sa zjavovala v Ježišových skutkoch. Jeho slovo uzdravovalo choroby, upokojovalo živly prírody, oslobodzovalo od démonickej posadnutosti a dokonca kriesilo mŕtvych. Keď sa Krista opýtali, či je naozaj Mesiáš poslaný Bohom, odpovedal slovami proroka Izaiáša: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Mt 11, 5; pozri Iz 29, 18). Práve tieto skutky, v súlade s proroctvom, musel Kristus, Mesiáš, konať.

Kristove zázraky nie sú čisto lekárskou terapiou, rovnako ako Mesiáš nie je len univerzálnym liečiteľom, ktorý oslobodzuje od všetkých fyzických a duševných chorôb. Liečenie ľudí, ktoré opisujú evanjelisti, nezahŕňa senzačné fakty. Sú to znamenia niečoho väčšieho, t. j. Božieho liečenia človeka. Liečenie je navracanie  celostnosti bytia človeku, celostnosti bytia, ktorú človek stratil v Adamovi. Každý spáchaný hriech rozdeľuje človeka zvnútra, prehlbuje rozpor medzi tým, čo je žiaduce, a tým, čo je skutočné.

Podľa apoštola Pavla človek konštatuje, že nekoná dobro, ktoré chce, ale práve zlo, ktoré nenávidí (pozri Rim7, 15 – 20). Tento vnútorný rozpor sa nelieči tabletkami ani psychoanalýzou, nedosiahne sa ani skalpelom najlepšieho chirurga. Ale čo je  nemožné ľuďom, je možné Bohu. Boží Syn udeľuje uzdravenie odpúšťaním hriechov.

Bol niekedy čas, keď Kristus nebol schopný konať zázraky?

Áno, no nie preto, že by „nemohol“, ale preto, že jeho zázrak si vyžadoval ľudskú vieru. Keďže hriech je výsledkom zneužitia slobody, na jeho odstránenie je potrebný ľudský súhlas. Preto sa Kristus pred uzdravením človeka opýta: „Veríš, že ti to môžem urobiť?“

Viera človeka je podmienkou, aby Boh vykonal zázrak. Prostredníctvom viery človek spolupracuje s Bohom na svojom uzdravení. Kristus nikdy nekonal zázraky pre šou, pre vlastnú propagáciu alebo „automaticky“. Napríklad, keď prišiel do Nazareta, nevykonal tam nijaký zázrak z dôvodu neviery ľudu (pozri Mt 13, 58). Keď zatknutého Krista priviedli k Herodesovi, Herodes požiadal Ježiša o „nejaký zázrak“ len tak pre zábavu. Zázrak sa však nekonal (pozri Lk 23, 9). Aj lotor, ktorý bol ukrižovaný po Kristovej ľavici, požiadal o zázrak, aby bol zachránený z kríža: „Nie si ty Mesiáš? Zachráň seba i nás!“ (Lk 23, 29). Zvyčajne sa pod zázrakom rozumie pozemský úspech spolu s fyzickým uzdravením a dokonca aj nejaký nadprirodzený jav. Kristus prišiel liečiť ľudí a, povedané inak, obnovovať ich celostnosť.

Vonkajšie uzdravenie bez vnútorného obrátenia len prehĺbi rozpor medzi zdravým telom a chorým duchom, človek bude hrešiť s ešte väčšou silou, pretože sa nezriekol hriechu. Preto Kristus najskôr uzdravuje dušu človeka: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lk 5, 20), a až potom telo človeka: „Vstaň a choď“ (Lk 5, 24).

Viera, ktorú Kristus očakáva od človeka, je odpoveďou človeka na Božie volanie. Osobná viera je viac ako len racionálne uznávanie určitých bodov a definícií. Naše osobné „áno“ je obsiahnuté v našej osobnej viere. Týmto „áno“ vstupujeme do spoločenstva s Kristom a potom prostredníctvom viery dosahujeme spásu. „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16).

Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa