Vo vyhnanstve sa Hilár mohol pohybovať relatívne voľne. „Som radostný vo svojom väzení, lebo Božie slovo nemožno spútať reťazami.“ Keď sa tento galský biskup nalodil na Západe, nemal ani potuchy o pomeroch na Východe. Našiel tam prekvitajúcu cirkev, duchovne živé a vzdelané duchovenstvo. Teológia zamestnávala kresťanov a dokonca aj obyčajní ľudia sa zúčastňovali na diskusiách o sporných otázkach. Po počiatočnom úžase sa Hilár začal bližšie zaoberať cirkevnou situáciou a uvedomil si, akú spúšť spôsobila ariánska kontroverzia.

Hilár sa potom rozhodol písať, aby jasne a bezpečne podložil nicejské učenie Písmom a teologickými argumentmi. Už v prvých mesiacoch svojho exilu začal pracovať na svojom hlavnom diele „O Trojici“ (De trinitate), ktoré pôvodne malo možno vhodnejší názov „O viere proti ariánom“ (De fide adversus Arianos). Je to teologický pomník, aký Západ dovtedy nemal. K tajomstvu Boha pristupoval s nekonečnou úctou: „Takto som nútený použiť svoje nemotorné slová na vysvetlenie nevysloviteľných tajomstiev a vystaviť náhodnému ľudskému jazyku tieto tajomstvá, ktoré by zostali lepšie chránené v náboženstve našich duší.“ Pre Hilária teológia nikdy nebola intelektuálnou zvedavosťou, ale približovaním sa k živému Bohu.

Vďaka svojim kontaktom s Východom stratil tento biskup časť svojej západnej strnulosti. Oboznámil sa s ťažkými teologickými otázkami východniarov na vysokej úrovni, snažil sa objaviť podiel na pravde vo formulách viery, ktoré hlásali od roku 325, a sprostredkoval ich Západu v latinskom preklade (Epistula de synodis). S cieľom sprostredkovať  rozprával sa s ich teologickými oponentmi. „Nepovažoval som za zločin rozprávať sa s nimi alebo chodiť do ich chrámov, ale bez toho, aby som súhlasil s ich vierou alebo dúfal, že by s nami mohli spolupracovať na prospech mieru.“

Týmto spôsobom sa snažil zistiť podiel na pravde u jedných a druhých, ale aj podiel na zmätku, vášeň pre hádanie sa o hlásky, ktorá podnecovala ariánsky konflikt. Čoskoro sa stal neobľúbeným v ortodoxných kruhoch, ktoré nevedeli spojiť pravdu a lásku a ktoré popri neporušiteľnosti doktríny si nevážili úctu k blížnemu.

Hilár sa zúčastnil na synode v Seleúcii v roku 359, ale nedokázal presadiť hlas rozumu. Audiencia u cisára mu nebola udelená. A okrem toho ho radikálni obhajcovia Nicejského koncilu, ktorých ortodoxiu predsa len chválil, kritizovali za jeho sprostredkovateľský postoj. To ho trpko sklamalo. Svoj hnev si vybíjal v prudkých výbuchoch, v ktorých vystupovala do popredia vášnivá povaha tohto inak pokojného muža: „Otrok, nehovorím, že dobrý otrok, len riadny otrok, neznesie, keď urážajú jeho pána; ak môže, pomstí ho. Vojak bráni svojho kráľa s nasadením vlastného života, ba kryje ho svojím telom. Strážny pes zašteká pri najmenšom pachu, vyskočí pri najmenšom podozrení. Vy, počujete ľudí hovoriť, že Kristus, pravý Boží Syn, nie je Boh. Vaše mlčanie je pripojením sa k tomuto rúhaniu a vy mlčíte. Čo poviem, bránite sa proti tým, ktorý vznášajú námietku, dávate svoje hlasy tým, čo chcú udusiť vaše hlasy.“

Hilára nakoniec poslali späť do Galie samotní ariáni ako „rušiteľa poriadku na Východe“. Tam pracoval na obnove nicejskej viery. Sulpicius Severus tvrdí, že biskup z Poitiers vtedy prežíval záchvat pochybností a strachu. Vyhnanstvo a udalosti ho naučili, aké zraniteľné sú teologické pozície, keď sú konfrontované so silnou mocou. Na parížskej synode (361) dosiahol exkomunikáciu dvoch vodcov arianizmu v Galii, biskupov v Arles a Périgueux. Hilár opäť dokázal ostatným biskupom svoju umiernenosť a rozvážnosť, čo sa však nepáčilo rigoristom. Postupoval podľa zásady ponechať biskupov na ich mieste, ak pripustili svoje predchádzajúce omyly.