V Hilárových časoch bolo Poitiers ospalým mestom v Galii, kde sa rímski miestodržitelia nudili. Ponúkalo len málo rozptýlenia, žiadne školy a už vôbec nie slávnych učiteľov. Nadaní chlapci získavali vzdelanie v Bordeaux. Obyvatelia Poitiers boli bohatí a užívali si svoju existenciu bez toho, aby sa zaoberali metafyzickými problémami. Mesto bolo vzdialené od hlavných centier ríše. Kresťanstvo sa tu na začiatku 4. storočia sotva uchytilo.

Hilár bol typom vlastníka pôdy, ktorý mal blízko k roľníkom a k svojej pôde. Noci a tiché zimné dni využíval na vzdelávanie. Pokoj a samota priaznivo ovplyvňovali jeho intelektuálne bádanie. Hilár poznal latinských autorov a používal ich na tréning svojho štýlu, ktorý bol energický, ale rázny a ktorý zámerne vyzdvihoval do slávnostných výšok, keď sa pripravoval hovoriť o veľkosti svojho Boha.

Hilár bol pohan, oženil sa a mal jednu dcéru, ako nám hovorí Venantius Fortunatus. O jeho živote pred krstom toho vieme, žiaľ, len málo. Hilár uvažoval o základných otázkach existencie, o zmysle a určení človeka. Mal túžbu po šťastí, ktorú pohanskí filozofi nedokázali uspokojiť.

Hilár bol už hotový muž, keď ho jedného dňa pri čítaní Biblie zasiahlo Božie sebazjavenie. On sám ten zážitok štylizoval takto:

„Všetky tieto myšlienky a mnohé iné som si premietal v hlave, keď som čítal tieto hebrejské knihy, o ktorých sa hovorí, že pochádzajú od Mojžiša a prorokov. Našiel som v nich svedectvo, ktoré o sebe vydáva Boh Stvoriteľ: 'Ja som, ktorý som' (Ex 3, 14)... a žasol som nad touto dokonalou definíciou, ktorá umožňuje preložiť nepochopiteľnú ideu Boha týmito slovami prispôsobenými ľudskej mysli. Vskutku, niet atribútu, ktorý by lepšie zodpovedal Bohu ako bytie. Veď „ktorý je“ nemožno povedať o tom, kto bol, ani o tom, kto bude. Ale ten, kto je večný, kto sa teší nemennému šťastiu, nikdy nemohol nebyť a nikdy nebude môcť nebyť; lebo pre Boha neexistuje ani zánik, ani narodenie.“

Hilár sa zblížil s kresťanskou komunitou. Prečítal si Jánovo evanjelium, ktoré rozptýlilo všetky zvyšné pochybnosti, a pridal sa k tým, ktorí sa uchádzali o krst. O jeho manželke a dcére v tejto záležitosti nevieme nič. Hilár prijal krst na Veľkonočnú vigíliu, čo bola v meste Poitiers veľká udalosť, keďže len málo ľudí jeho spoločenského postavenia sa do tej doby vstúpilo do kresťanskej cirkevnej obce. Navonok sa v živote novokrstenca nič nezmenilo; pokračoval v bežnom živote, ale s novým duchom. Pozorne čítal Matúšovo evanjelium, potom Jánovo.

Okolo roku 350 zomrel biskup mesta, ktorého ani len meno nepoznáme. Bol to Maxencius, brat trevírskeho biskupa Maximina, ktorý prijal Atanáza? Nedá sa to s istotou povedať. Kresťanský ľud sa zhromaždil a aklamáciou zvolil Hilára. Ten prijal voľbu bez nadšenia, ale okamžite pochopil svoju úlohu. V narážke na to raz hovoril o tom, že jeho úrad „mu bol nariadený“.

So svojím zmyslom pre podstatné veci sa Hilár venoval predovšetkým kázaniu. Svojim veriacim vykladal Matúšovo evanjelium, ktoré práve čítal, vysvetľoval im ho verš po verši a odhaľoval duchovný význam textu nad rámec písmen. Jeho komentár sa zachoval; nie je vždy ľahké ho sledovať.

V priebehu piatich alebo šiestich rokov Hilár zorganizoval svoju diecézu. Márne sa snažil uviazať si Martina, budúceho apoštola Galie, ako diakona. Možno zorganizoval svojich kňazov do spoločenstva. Hilár bol ďaleko od Ríma, ďaleko od ariánskych sporov. Sám neskôr priznal, že pred odchodom do vyhnanstva nikdy nepočul o Nicejskom vyznaní viery. Poitiers sa nachádzalo na konci impéria a kresťanského sveta.

Až do roku 353 sa v Galii nikto nezaujímal o arianizmus. Do sporov kresťanského Východu bol vtiahnutý len trevírsky biskup, ktorý prijal Atanáza. Hilár sa nezúčastnil na synodách v Arles (353) a Miláne (355), ktoré zorganizoval cisár Konštantín II. (337 –  361) a na ktorých bol Atanáz opätovne zosadený, čím sa Západ priklonil na stranu ariánov.

V roku 355 Hilár prevzal vedenie galského odporu proti Saturninovi z Arles, horlivému propagátorovi arianizmu. Ako sa veci odohrali v detailoch? Musíme sa spoliehať na dohady. Isté je, že poitierský biskup zorganizoval stretnutie galských biskupov a podarilo sa mu dosiahnuť, aby zmenili svoje rozhodnutie z Arles, oddelili sa od ariánskych biskupov a odmietli odsúdiť Atanáza. Okamžite nasledoval cisársky protipohyb, ktorý zorganizoval Saturninus. Hilár bol vyhnaný do Frýgie v Malej Ázii. Počas svojho vyhnanstva mal možnosť oboznámiť sa s východnou teológiou.