Na 2. pôstnu nedeľu vám ponúkame zamyslenie Mons. Františka Rábeka, vojenského ordinára.

Celkom iste sa pri žiadnej púti vo Svätej Zemi nevynechá ani výstup na horu Tábor v Galilei. Na tento 568 metrov vysoký vrch vedie kľukatá cesta. Na vrchole  stojí majestátna bazilika postavená na pamiatku udalosti premenenia Pána, o ktorej sme počuli v dnešnom evanjeliu.

Prečo nám Cirkev dáva na začiatku pôstneho obdobia čítať práve o tejto udalosti?

Ježiš Kristus bol  tým najlepším pedagógom. Pozýva nás, aby sme ho nasledovali, lenže na tejto ceste sú aj ťažšie a niekedy veľmi ťažké úseky. On bol akoby prvolezec a aj sám potreboval  istotu, že ide správne, potreboval pohľad na cieľ, ku ktorému  sa má dostať po ťažkej ceste utrpenia, poníženia a smrti. Ide na vrch – oddeľuje sa od ľudí, ide do ticha a samoty, prežíva chvíle rozhovoru s Bohom. Sväté písmo definuje Boha ako svetlo. A toto nadzemské svetlo, s ktorým Ježiš komunikuje, ktoré napĺňa jeho dušu, ho preniká  a prežaruje aj jeho telo. Podobne, ako kedysi, keď sa Mojžiš rozprával s Bohom, jeho tvár žiarila – tu hovorí so svojím nebeským Otcom sám Boží Syn a nielen jeho tvár, ale celé jeho telo, ba aj jeho odev sú prežiarené svetlom. Ježiš je novým Mojžišom. Ide k cieľu, ktorý mu ukazuje Boh; vedie k tomuto cieľu ľudí s Božieho poverenia a s Božou autoritou, ako viedol Mojžiš starozákonný ľud do prisľúbenej vlasti.

Apoštoli vidia pri Ježišovi veľké postavy Starého zákona, Mojžiša a Eliáša. Z toho môžu chápať, že Ježišova cesta je v zhode s tým, čo Boh oznamoval cez týchto veľkých prorokov. A aby mali apoštoli plnú istotu o tom, že sa na Ježiša, na jeho vedenie, môžu úplne spoľahnúť, zaznieva z oblaku, ktorý bol pre Židov symbolom Božej prítomnosti hlas nebeského Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho.“

Ježiš má pred sebou jasný cieľ – vernosťou Otcovi, plnením jeho vôle, má dosiahnuť aj ako človek plné spoločenstvo s Bohom, účasť na Božom živote, čo sa udeje pri zmŕtvychvstaní. Zostupuje dolu, do každodennej reality, aby tam – napriek nevere ľudí, napriek odmietaniu, nenávisti, napriek utrpeniu a smrti, vernosťou Otcovi šiel k tomuto cieľu.

Kým tento cieľ nedosiahne, dovtedy majú apoštoli mlčať o udalosti na vrchu Tábor. Tento zážitok ich má však posilniť vo viere, že aj keď sa budú diať s Ježišom veľmi zlé veci, keď ho ľudia odmietnu a potupia, keď na ňom nebude vidieť nič z tej slávy, predsa, stále platí o ňom, že uskutočňuje dielo, ktoré Boh oznámil cez Mojžiša a Eliáša, že je Božím milovaným Synom, že ide k cieľu, ktorým je zmŕtvychvstanie.

Vieme, že títo apoštoli , ako aj ich ostatní kolegovia, išli za Ježišom až do Jeruzalema, až na Olivovú horu, z ktorej sa však od neho rozutekali, keď ho prišli zatknúť. Potom sa zdalo, že Ježiš úplne stroskotal, veď zomrel potupnou smrťou na kríži a skončil v hrobe. Predsa však táto udalosť z hory premenenia zostala. Najmä v srdci apoštola Jána ako malý žeravý uhlík pod popolom, ktorý sa rozhorel, keď na veľkonočné ráno našiel spolu s Petrom otvorený hrob a poskladané pohrebné plachty. „Videl to a uveril“. Túto predtuchu potvrdili potom zjavenia vzkrieseného Pána.

Aj my sme v pôstnom čase pozvaní dôslednejšie nasledovať Krista, obnoviť si naše krstné povolanie tak, aby sme na Veľkú noc mohli s odhodlanou vierou vyjadriť pri našom obnovení krstných sľubov rozhodnutie nasledovať Krista, aj keby tá cesta za ním viedla cez rozličné úskalia – s istotou, že on nás spoľahlivo povedie týmto životom k účasti na jeho zmŕtvychvstaní a sláve. Aby sme mu dôverovali, aby sme si boli istí, že nás vedie On, ktorý je večným Božím Synom, ktorý uskutočnil Boží plán a že cieľom tejto cesty je dosiahnutie účasti na sláve Zmŕtvychvstalého - preto je dôležité zastaviť sa pri udalosti premenenia.