TopTip

Nedeľné zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika: O úzkych cestičkách k Bohu

Nedeľné zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika: O úzkych cestičkách k Bohu

Na 21. nedeľu v Cezročnom období C vám ponúkame zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa.

Zvlášť my, ktorí zvykneme cestovať z Východného Slovenska na Západné, vieme veľmi dobre rozlíšiť, aký je rozdiel medzi širokou, pohodlnou cestou a úzkou, často ťažko prejazdnou, prípadne preplnenou... Keď spomínam smer: z východu na západ Slovenska, ak sa cestuje severnou trasou, prakticky od Košíc po Ružomberok je cesta už pohodlná, ale potom, keď sa prejde na úsek bez diaľnice, až po Žilinu a aj cez Žilinu, znova si každý vodič uvedomuje, aké je pohodlnejšie ísť širokou cestou. Tí, ktorí volia južný smer z východu na západ, k takejto pohodlnejšej ceste sa vlastne dostávajú až za Zvolenom. Otázka širokej a úzkej cesty, aj v tomto smere, ostáva otvorená, ale zároveň i zodpovedaná.

Preto je značne zaujímavé, ale aj dôležité evanjeliové posolstvo, ktoré iste nepočujeme prvýkrát v živote. Evanjelium dnešnej nedele podľa sv. Lukáša síce hovorí len o tesnej bráne (porov. Lk 13, 22-30), ale sv. Matúš zachytil aj Ježišove slová o „úzkej ceste“, ktorá vedie do života... (porov. Mt 7, 13-14). Obidva obrazy  zanechávajú v nás to isté dôležité posolstvo – dôležitosť „tesnej brány“, ktorou treba vchádzať a „úzkej cesty“, ktorou je treba ísť.

Pôvodná otázka, ktorou sa obrátili na Pána Ježiša nebola o ceste. Bola o inom: „Pane je málo tých, čo budú spasení?“ Bude veľa-málo tých, ktorí sú-budú v nebi? Je zaujímavá reakcia Pána Ježiša, ktorý tak, ako veľakrát predtým, znova odpovedá nie priamo, ale ponúka takú odpoveď, aby položil dôraz na niečo, čo privedie k odpovedi na položenú otázku. Našou úlohou je, aby sme odhalili, prečo Pán Ježiš odpovedal tak, ako povedal. Prečo nepovedal číslo, prečo nepovedal nejaký iný obraz, ktorý by hovoril o počte tých, ktorí budú v nebi, ale jednoducho zvrtol túto otázku na tému podmienky „vstupu“ do neba. Odporúčal vchádzať „tesnou bránou“ a kráčať „úzkou cestou“. Lebo tí, ktorí nebudú vchádzať tesnou bránou, môžu sa minúť vstupu na vzácne „miesto“, ba najvzácnejšie, ktorým je nebo, pretože prebývanie v nebi bude trvať celú večnosť.

Tu sa dostávame do určitého problému, kontrastu so samotným životom, pretože zvlášť ostatný čas nám ponúkol viacero takých vecí, ktoré nám uľahčujú život a pritom nie sú zlé. Samozrejme je dôležité, ako budú aj využívané, či budú našimi „pánmi“ alebo ich využijeme na to, na čo sú, keď uľahčujú v mnohom človekovi prácu, umožňujú cestovanie, zachraňujú zdravie... Je to cesta, ktorá sa javí v značnej miere širšia, pretože sa tu pre človeka otvára oveľa väčší priestor na oddych, na dovolenky, na napĺňanie času podľa svojich záľub, predstáv. Ak to poslúži ako prostriedok na regeneráciu, aby človek potom vládal naďalej plniť svoje poslanie v živote, človek nemusí zísť z „úzkej“ cesty. Ale dostávame sa aj k tomu, že človek sa odrazu vo svojich voľnočasových chvíľach veľakrát púšťa širokou cestou, keď si nevšíma niekoho iného, ale všíma si iba vlastné záujmy a pohodlie. Niekedy to ide až do takej miery, a ľudstvo je už v tejto fáze značne rozbehnuté, že dívajúc sa na seba, už sa nechráni počatý život, pretože ten by, ak sa raz zrodí a príde na svet, mohol byť ohrozením kráčania po „širokej ceste“. Ľudstvo „pokročilo ďalej“ a badá, že človek, ktorý je chorý, ktorý zápasí s utrpením, ktorý je možno v danej chvíli  nevyliečiteľne chorý, je už považovaný za človeka, ktorý sa stáva „obtiažou“ pre rodinu, pre blízkych, pre spoločnosť, pretože jedných to stojí čas, energiu možno i zamestnanie, čo snáď iste nie je zanedbateľné, a pre spoločnosť je to oveľa väčší „náklad“. A tak spoločnosť prichádza s ľahkovážnou, krutou ponukou rýchleho riešenia, sladko zadefinovanou, keď hovorí o eutanázii - o „sladkej smrti“. O „pomoci“ pre človeka, aby jeho utrpenie skončilo. Teda, aby tá široká cesta, ktorá sa preňho stala úzkou, už nepokračovala ďalej, ale sa raz navždy skončila. Ak by sme zostali pri čisto ľudskom pohľade na život, niet sa čo diviť, keď sa pomáha trpiacemu zmierniť jeho utrpenie. Avšak za cenu jeho života?! 

Ale my sa dnes stretávame s Pánom Ježišom, ktorý sám vzal na seba kríž a tak nás pozval ísť za ním, keď najskôr sám prešiel cestou utrpenia a on sám nám ukazuje, že práve táto tŕnistá cesta vedie do večného života. Nestráca tým Ježiš množstvo svojich potenciálnych nasledovníkov, ktorí by radi vykročili za ním, ale ponuka kríža, ponuka utrpenia, ponuka „úzkej“ cesty pri dnešných vymoženostiach nie je veľmi lákavá, nepriťahuje, ale odrádza? Lebo dnešný svet ponúka toľko iných sebarealizácii, ktoré sú oveľa lákavejšie, pohodlnejšie, a nie kríž, utrpenie a bolesť. Možno je dobre znova sa vrátiť k čisto ľudskému pohľadu a zamyslieť sa nad tým, či samotná seba-obeta, utrpenie, námaha, odriekanie... či v bežnom ľudskom živote majú alebo nemajú svoj význam. Berieme za prirodzené, normálne, keď ľudia, ktorí sa majú radi, dokážu jeden pre druhého podstúpiť akúkoľvek obetu – z lásky. Keď matka často celé noci bdie pri postieľke chorého dieťaťa... to vari nie je realizácia „úzkej cesty“? Nie sú to príklady toho, o čom hovorí Ježiš? On nežiada, aby sme si vymýšľali obety, spôsobovali utrpenie. Stačí prijať to, čo príde. A často prichádzame na to, ako sa ľudia dokážu dobrovoľne obetovať, sledujúc napríklad len niektorý športový prenos. Koľko námahy stojí všetkých tých, ktorí sa zúčastnia určitého podujatia. Je pravdou, že v závere, po ukončení finále vidíme rozosmiate tváre víťazov, ktorí v tej chvíli nespomínajú na všetko to, čo ich to stálo, aká tŕnistá, namáhavá, potom skropená cesta viedla k tomuto víťazstvu. Ale teraz sa tešia. Zahľaďme sa však aj do smutných tvárí tých, ktorí vo finále prehrali. Oni zápasia s tým, čo víťazom teraz nechodí po rozume - čo ich všetko stálo, pokiaľ sa dostali do finále. Príchodu do finále nepredchádzala ich lenivosť, pohodlnosť, ale tiež odriekanie námaha, tréningy. Veľa potu, veľa seba-odriekania, a predsa nedosiahli cieľ. Ak by sme zostali i naďalej pri športovom príklade, tak povieme, že zvlášť tí, ktorí získavajú tzv. „drevenú medailu“, teda zostávajú na štvrtom mieste, tí vari menej trénovali, menej sa namáhali, menej si odriekali? Všetci, ktorí sa dostali na nejaké významné športové podujatie, museli prejsť značne namáhavou cestou prípravy, nato, aby sa tam dostali. Tak sa presviedčame, že aj v bežnom živote - nie leniví, nie pohodlní, nie tí, ktorí hľadajú rôzne možnosti, či v špekulácií, podlízaní sa, v podlosti, že nie tí sú nápomocní víťazstvám, ktoré potešujú nielen ich, ale aj iných. Ale tí, ktorí berú na seba ochotu námahy. Ako nás to učí sv. Pavol - o čo viac to platí, keď bojujeme nielen o pominuteľný ale aj o nepominuteľný  „veniec“.  

Možno práve toto je dôležitá skutočnosť, ktorú je treba neustále opakovať a pripomínať. Ježiš predsa neprišiel na svet preto, aby sa stal pozemským kráľom. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keď opakujeme tieto slová, neopakujeme ich v zmysle všetkých tých, ktorí ich prekrúcali a dávali zavádzajúcu odpoveď, že farári sú tí, ktorí balamutia ľudí, aby nežili v radosti na tejto zemi. Nie! Ak nám Ježiš hovorí o tesnej bráne a hovorí nám o večnosti, zároveň nám hovorí, aby sme konali počas celého svojho života veľmi, ale veľmi zodpovedne. Aby sme budovali hodnoty, ktoré nebudú obohacovať len nás, ale budú obohacovať aj iných. Aby sme nekonali diela, ktoré budú len v náš prospech, ale aby sme pamätali často aj na iných. A pohľad na cestu, ktorá je úzka, nás zároveň vedie k tomu, aby sme vnímali aj tých, ktorí neboli obdarení toľkými talentami, energiou, možnosťami, možno známosťami, vplyvom a potrebujú takisto žiť. Oni sú odkázaní na našu pomoc. Veľkosť každej jednej spoločnosti sa meria práve podľa toho, ako si dokáže všímať práve odkázaných, marginalizovaných, a akú pomoc, priamu pomoc a účinnú pomoc dokáže spoločnosť prejaviť práve im. Teda Ježišovo odporúčanie naozaj nie je len nejakým útekom z tohto sveta. Ježišovo odporúčanie sa dotýka aj námah pozemského života, ktoré môžu byť v prospech toľkých ďalších ľudí. Ale zároveň, Ježišovo odporúčanie nám celkom jasne hovorí, že táto tesná brána vedie do večného života. A vieme veľmi dobre, že mnohí, ktorí nás predišli do večnosti, mnohí mystici, mučeníci, svätci, s prehlbovaním svojho duchovného života neustále rástli aj vo vedomí, akú silu má ľudské utrpenie a čo všetko môže vyprosiť. Až prekvapivo sa vyjadruje mystička, sv. Terézia Avilská omilostenej duši, keď hovorí: „Ak by som sa mohla a mala vrátiť na túto zem, vrátila by som sa hlavne kvôli utrpeniu. Keby som mohla znova trpieť a ponúknuť Bohu ovocie utrpenia.“

To nie je návod k tomu, aby sme si spôsobovali utrpenie, aby sme si robili zlo navzájom, ako sú mnohí k tomu pokúšaní a zároveň si to vedia aj ospravedlniť. Dokážu si veľmi falošne ospravedlniť aj to, že radi napomáhajú iným, aby putovali po úzkej ceste a oni sa „vyvážajú“ po širokej ceste. To sú mnohé ľudské deformácie, ale to, k čomu nás volá Ježiš, to je otvorené srdce, ktoré zachraňuje svet. Dnes nám je treba ďakovať za všetkých  tých, ktorí nám aj cez svoje utrpenie vyprosili nesmierne veľa Božej milosti. Z ľudského hľadiska treba ďakovať všetkým tým, možno na prvom mieste našim rodičom, ktorí pre svoju obetu, veľakrát i utrpenie, bolesť, ktorú sme im spôsobovali my, čo všetko nám vložili do života, len aby naša cesta bola bezpečnejšia a pohodlnejšia. A tak môžeme spomínať na našich učiteľov, vychovávateľov, kňazov, a ktovie koľkých ďalších, ktorí sa vedeli obetovať pre naše dobro a pre dobro toľkých ďalších. Oni zasiali toto semienko do našej duše kvôli tomu, aby sme ho raz aj my podávali, zasievali ďalej. Ako hovorieval známy kňaz, profesor Štefan Hlaváč, dlhoročný profesor na gymnáziu v Michalovciach, ak dával niektorému študentovi nejakú podporu a ten mu ju časom chcel vrátiť, povedal: „Nie. Mne nie. Ale iste raz stretneš aj ty takých, ktorí budú potrebovať podporu a pomoc. Pomôž im. Podpor ich.“ Teda ak nám Ježiš dal na ramená kríž, vedzme, že to urobil aj kvôli tomu, že nám dôveruje. A že nás obdaroval veľkými darmi, ktoré sú aj pre dobro iných a aj z ľudského hľadiska, aby sme sa vedeli potom znížiť k inému na jeho „úzkej“ cestičke a kráčať ďalej.

Možno ešte celkom na záver: Vari nie sú nádherné tie úzke cesty, cestičky chodníčky... môžu to byť horské chodníčky, cesty. Ale môžu to byť aj malebné úzke cestičky, uličky v historických mestách, ktoré obdivuje celý svet. Keď aj počas týchto letných, dovolenkových dní pôjdeme po takýchto uličkách, či už horských alebo mestských, spomeňme si, že aj táto úzka, tesná malebná ulička má svoju krásu, má svoju hodnotu a skúsme vychutnať túto chvíľu ako pozdvihnutie duše k Bohu, ktorý nás často volá ku kráčaniu práve po takých chodníkoch, v ktorých ho ešte viac môžeme uvidieť a spoznať. Amen.

Podobné články

Počúvajte naživo

Aktuálny program

počasie

Počasie podľa
P. Jurčoviča

Akcia s Prodomom

Prodom - projekty domov
ponúka viac ako 880 projektov rodinných domov.

V prípade že do poznámky pri objednávke uvediete
"RADIO LUMEN"
automaticky získavate 5% zľavu na vybraný projekt domu.

V prípade, že žijete v zahraničí napríklad projekt
Gran casa con una buhardilla y garaje.

Podporte vaše rádio LUMEN klub

Pre zlepšenie kvality našich stránok používame cookies. Tým, že pokračujete v prehliadaní stránok bez zmeny nastavenia vášho prehliadača súhlasíte s ich používaním. Viacej o používaní súborov cookies.