Diplomacia sa od politiky líši predovšetkým hlasitosťou. Preto je Vatikán po vrcholových stretnutiach pápeža s prezidentmi, predsedami vlád alebo náboženskými a cirkevnými vodcami vždy veľmi skúpy na slovo. Chce totiž niečo dosiahnuť, namiesto toho, aby o tom hlasno hovoril.

Ani po audiencii, ktorú pápež Lev XIV. poskytol šéfovi Oddelenia pre vonkajšie záležitosti Moskovského patriarchátu, metropolitovi Antonijovi Sevrjukovi, Svätá stolica neoznámila viac ako fakt, že sa uskutočnilo prvé oficiálne stretnutie nového pápeža s „ministrom zahraničných vecí“ Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Dokonca aj Moskovský patriarchát, ktorý je zvyčajne propagandistický a ofenzívny, zdôraznil stretnutie svojho metropolitu s ruským veľvyslancom v Ríme, zatiaľ čo o rozhovore s pápežom uviedol len, že metropolita Antonij odovzdal Levovi XIV. blahoželania patriarchu Kirilla „k jeho zvoleniu za prímasa Rímskokatolíckej cirkvi“ a zdôraznil, aké dôležité je (pre Katolícku cirkev) „rozvíjať vzťahy s Ruskou pravoslávnou cirkvou“.

V tom zaznieva sklamanie Ruskej pravoslávnej cirkvi, pretože vzťahy Katolíckej cirkvi s Ruskou pravoslávnou cirkvou sú v hlbokej kríze. Za to však Moskovský patriarchát nesie dvojnásobnú zodpovednosť: Po prvé, od roku 2016 spochybňoval a zámerne podkopával úlohu konštantínopolského ekumenického patriarchu ako „prothos-a“ (prvého) medzi pravoslávnymi primátmi (tak znie skutočne správny plurál slova „prímas“).

Pápež a Vatikán však v patriarchovi Bartolomejovi vidia svojho teologického a cirkevno-politického partnera v pravosláví, a tak zostávajú verní ekleziologickej tradícii, ktorú Moskva chce zvrhnúť mocou najväčšej a najbohatšej pravoslávnej cirkvi.

Vnútropravoslávny zápas o vedenie plne eskaloval, keď Bartolomej uznal autokefáliu ukrajinského pravoslávia a Moskva následne ukončila eucharistickú a cirkevnú jednotu s ním a všetkými ostatnými pravoslávnymi cirkvami, ktoré uznali „Pravoslávnu cirkev Ukrajiny“.

Ešte výraznejšie bolo, že patriarcha Kirill nielenže schválil ruskú inváziu na Ukrajinu, ale dokonca jej poskytol aj pseudoteologické ospravedlnenie. Pápež František, ktorý mal veľkú sympatiu k ruskej kultúre a histórii, sa v marci 2022 vo videohovore pokúsil prehovoriť do svedomia ruskému patriarchovi a jeho vtedajšiemu šéfovi oddelenia vonkajších vzťahov Hilarionovi, ale Moskovský patriarchát predviedol pápeža a rozhovor využil tak zle, že Vatikán sa cítil nútený vydať dementi.

Keď kuriálny kardinál Kurt Koch, zodpovedný za ekumenizmus, v rozhovore pre Die Tagespost priamo kritizoval Kirillovu vojnovú propagandu, v Kyjeve boli nadšení, v Moskve však hlboko rozladení. Pápež Leo XIV. od začiatku jasnejšie ako jeho predchodca označil vinníkov a obete tejto vojny, napríklad tým, že požadoval okamžité vrátenie ukrajinských detí unesených Ruskom.

A nevyjadril sa za kapituláciu Ukrajiny, ale za „spravodlivý mier“. Preto neprekvapuje, že metropolita Antonij v rozhovore pre taliansky denník „La Repubblica“ pred audienciou pochválil pápeža Františka za to, že sa snažil pochopiť korene rusko-ukrajinského konfliktu a zaujať vyvážený postoj, pričom pri pohľade na pápeža Leva XIV. len uviedol, že na hodnotenie je ešte priskoro.

Týmto šéf Oddelenia pre vonkajšie vzťahy Ruskej pravoslávnej cirkvi prevzal rétoriku Vladimíra Putina, ktorý neustále tvrdí, že jeho „špeciálna operácia“ (ako zľahčujúco nazýva vojnu) sa skončí až vtedy, keď budú odstránené „korene konfliktu“. Tie však – na rozdiel od toho, čo si myslia Putin a jeho patriarcha – spočívajú v ruskom imperializme, ktorý je Ruskou pravoslávnou cirkvou nábožensky idealizovaný a mesiášsky preceňovaný.

Ruský pravoslávny patriarcha nevyjadril ani slovo súcitu s trpiacimi bratmi a sestrami vo viere na Ukrajine, s obeťami ruskej agresie a ich blízkymi; ani slovo kritiky nevyšlo z jeho úst, keď Putin a jeho posluhovači v susednej krajine ostreľovali chrámy všetkých vierovyznaní, nemocnice a materské školy. Kirill vydal svoju cirkev na milosť a nemilosť Putinovej neo-sovietskej zahraničnej politike a zmieril sa so zničením jednoty Pravoslávnej cirkvi, ako aj ekumenických vzťahov.

Zdroj: https://www.die-tagespost.de/kirche/aktuell/neo-sowjetische-kirchenpolitik-art-265805