Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Opätovná legalizácia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi

Jednou z najúčinnejších metód boja proti režimu boli „otvorené“ bohoslužby v mestách a dedinách na západnej Ukrajine. Spočiatku sa schádzalo len málo ľudí, ale postupom času sa z nich stali masové prejavy. Presne to sa stalo aj pri oslavách 1000. výročia krstu Rusi v júli 1988 v Hrušive a Zarvanici pod vedením biskupa Pavla Vasylyka, ktorému stáli po bohu jeho žiaci a pomocníci: duchovní otcovia Volodymyr Vijtišin, Josyf Moroz, Ivan Senkiv, Taras Senkiv, Hryhorij Simkajlo, Mykola Simkajlo a ďalší. V podobne veľkom a slávnostnom rámci sa konalo 175. výročie narodenia Tarasa Ševčenka, ktoré sa zorganizovalo v marci 1989 vo Ľvove pod vedením pravoslávneho kňaza Mykhaila Nyzkohuza a gréckokatolíckeho kňaza Michaila Vološina; rovnako tomu bolo aj pri spomienkovej slávnosti kňaza Markijana Šaškeviča v Podlesí 6. augusta 1989. Vláda sa snažila všetkými možnými prostriedkami obmedziť a zakázať tieto verejné bohoslužby, okrem iného aj represáliami proti ich iniciátorom. Kňazi-organizátori boli za usporiadanie „neoprávnených hromadných zhromaždení“ potrestaní pokutami od 50 rubľov; boli predvolaní pred súdy alebo na úrady KGB na takzvané „výchovné rozhovory“; boli odsúdení na trest odňatia slobody, väčšinou na 15 dní, ako to bolo v prípade otca Mychja Havryliva, ktorý tieto dni musel v rokoch 1988 a 1989 stráviť vo väzení za „výtržnosti“ pri dvoch takýchto podujatiach. Niektorí boli násilím povolaní na niekoľkomesačné vojenské manévre, ako napríklad otec Ivan Senkiv po tom, čo zorganizoval oslavy 1000. výročia krstu Rusi v Zarvanici s hojnou účasťou veriacich.

Už od mája 1989 začali gréckokatolícki kňazi v centre Ľvova, v blízkosti bývalého kláštora bosých karmelitánov, sláviť pobožnosti a božské liturgie každú nedeľu. Vo väčších mestách západnej Ukrajiny, najmä na mestských cintorínoch, sa často a za prítomnosti mnohých veriacich slávili spomienkové bohoslužby za bojovníkov za slobodu Ukrajiny a za ukrajinských vlastencov. Takéto zádušné bohoslužby sa konali napríklad vo Ľvove na cintorínoch Lyčakivskyj a Janivskyj, pri hroboch ukrajinských bojovníkov za slobodu v druhej svetovej vojne a pri hrobe tragicky zosnulého ukrajinského skladateľa Volodymyra Ivasjuka pri príležitosti 10. výročia jeho smrti.

Najväčším podujatím tej doby, čo sa týka počtu účastníkov aj jeho významu, bol pokojný pochod ulicami Ľvova ku Katedrále svätého Juraja 17. septembra 1989, v deň 50. výročia „zjednotenia“ západnej Ukrajiny s Ukrajinskou sovietskou republikou. Na tomto pochode sa pod transparentmi za slobodu vierovyznania pre gréckokatolíkov zúčastnilo medzi 250- až 300-tisíc ľudí. Toto podujatie jasne ukázalo, že gréckokatolícki veriaci prekonali strach z totalitného režimu a jeho represálií a zorganizovali sa do jediného „bojového frontu“ za svoju vlastnú cirkev.

Medzi akciami z 80. rokov zaujíma osobitné miesto hladovka gréckokatolíkov na bulvári Arbat v Moskve. Začala sa 18. mája 1988 pri sekretariáte Najvyššej rady ZSSR, iniciovali ju biskupi Pavlo Vasylyk, Sofron Dmyterko a Filimon Kurčaba, ktorých následne podporili ich kňazi a veriaci, ktorí sa počas piatich mesiacov striedali. Táto hladovka vyvolala silný ohlas nielen v rámci Sovietskeho zväzu, ale aj vo svete. V rokoch 1988 a 1989 gréckokatolíci čoraz častejšie otvárali diskusiu o probléme svojej náboženskej slobody, najmä pred zahraničnými novinármi, zahraničnými diplomatickými zastupiteľstvami a západnými politikmi, na tlačových konferenciách v súkromných bytoch i pri väčších demonštráciách. Dňa 30. mája 1988 sa Ivan Heľ spolu s ďalšími disidentmi stretol v Moskve s prezidentom Ronaldom Reaganom a ďalšími americkými senátormi. Aj gréckokatolícki biskupi (Pavlo Vasylyk, Sofron Dmyterko, Filimon Kurčaba, ako aj Ivan Margityč a Ivan Semedi zo Zakarpatskej oblasti) a kňazi (Volodymyr Vijitšin, Ihor Vožňak, Michajlo Zeleňuch, Hryhorij Simkajlo a ďalší) boli viackrát v Moskve, aby pred sovietskou vládou a hosťami zo zahraničia zastupovali záležitosť legalizácie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Dôležitú úlohu v informačnom boji zohrávalo šírenie časopisu „Kresťanský hlas“, ktorý vydával Výbor na obranu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a ktorý výrazne podporovala redakcia novín „Správy z Ríma“ a Ukrajinská tlačová agentúra. Veľký príspevok k legalizácii Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi poskytlo mnoho ďalších nábožensko-vlasteneckých laických iniciatív, medzi inými aj v roku 1988 obnovené ženské mariánske združenie „Milosrdenstvo“.

Vzhľadom na vnútorný i vonkajší tlak bola sovietska vláda nútená uznať slobodu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Dňa 28. novembra 1989 – pred stretnutím Jána Pavla II. a Michaila Gorbačova (1. decembra 1989) – bolo zverejnené vyhlásenie Rady pre náboženské záležitosti pri Ministerstve vnútra Ukrajinskej sovietskej republiky, podľa ktorého gréckokatolíci získali právo zakladať a registrovať farnosti, pričom mohli „využívať všetky práva, ktoré pre náboženské spoločenstvá v Ukrajinskej sovietskej republike stanovuje legislatíva“. Tento oficiálny dokument bol dôvodom nielen pre veľmi početné registrácie farností, ale aj pre prechod mnohých kňazov a farností z Ruskej pravoslávnej cirkvi pod jurisdikciu gréckokatolíckych biskupov. Podľa oficiálnych štatistík z 1. septembra 1990 bolo zaregistrovaných 298 gréckokatolíckych farností a o rok neskôr ich počet vzrástol na celkovo 2001 farností.

Oficiálna legalizácia priniesla možnosť lepšie rozvíjať aj vnútornú infraštruktúru Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Vďaka úsiliu metropolitu Volodymyra Sterňuka bol už v septembri 1990 opätovne otvorený Ľvovský duchovný seminár Svätého Ducha, pričom za jeho prvého rektora bol menovaný biskup Filimon Kurčaba.

Za záverečné kroky legalizácie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi možno oprávnene považovať nasledujúce udalosti: vrátenie Katedrály svätého Juraja Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi vo Ľvove 19. augusta 1990, oživenie mužských a ženských kláštorov a reholí, ako aj návrat hlavy Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi vrchného arcibiskupa Myroslava Ivana Lubačivského 30. marca 1991 na Ukrajinu a jeho rozhodnutie tam zostať.

Dlhotrvajúca existencia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v podzemí svedčí o duchovnej a morálnej zrelosti ukrajinského národa a je znakom neotrasiteľnej viery tohto národa a jeho duchovnej súdržnosti. Cirkev sa znovuzrodila a pokračuje vo svojej misii na dnes už nezávislej Ukrajine. Počas božskej liturgie 27. júna 2001 vo Ľvove pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavených celý rad mučeníckych biskupov, kňazov a laikov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Týmto spôsobom uznal hrdinský čin viery tejto cirkvi, ktorá si v ťažkých podmienkach totality zachovala vieru v Ježiša Krista, vernosť katolíckej cirkevnej jednote a nádej zmŕtvychvstanie do večného života.