Keď umelecký rezbár Tomáš Lajmon berie do ruky dláto, nestojí len pred kusom dreva. Stojí pred príbehom, ktorý vyrezal už nespočetne veľakrát. Jeho cesta k sakrálnemu umeniu však nebola priama. Viedla cez stratu zamestnania, hľadanie sebadôvery a pokorné prijatie výzvy, ktorá presahovala jeho vtedajšie sily. Dnes hovorí, že vyrezávať krížovú cestu znamená hľadať v človeku hrdinstvo a nádej, ktorú dnešná doba tak veľmi potrebuje.

Príbeh rezbára Tomáša Lajmona je svedectvom o tom, ako sa z úprimnej túžby tvoriť môže zrodiť hlboké duchovné poslanie. Po odchode zo zdravotníctva v roku 2008 cítil silnú túžbu tvoriť, no chýbali mu zákazky. Odpoveď prišla nečakane cez prosbu o opravu historickej krížovej cesty v malom kostolíku na Záhorí. Keď uvidel majstrovstvo starých rezbárov, pocítil obrovskú bázeň a rešpekt pred dedičstvom našich predkov. Napriek počiatočnej neistote sa napokon rozhodol túto výzvu prijať s pokorou.

Prvým dielom na ktorom pracoval nebolo tradičné zastavenie, ale výjav z Getsemanskej záhrady, moment, kedy kľačiaceho Ježiša prichádza povzbudiť anjel. Pre začínajúceho autora to bola veľká odborná i duchovná výzva. „Musel som premyslieť každý detail. Napríklad ako vyrezať tvár anjela, aby v nej nebola vyslovene mužská či ženská črta, ale nadpozemský pokoj,“ vysvetľuje.

Keďže vtedy ešte nemal vlastnú dielňu, základné tvary obrazu si išiel vypíliť ku kolegovi. Pri práci mu však praskol pílový list na stroji. „Veľmi ma to zamrzelo. Mal som pocit, že hneď v úvode zlyhávam,“ spomína na chvíľu neistoty. Tento nepokoj sa však stratil, keď sa dláto prvýkrát vnorilo do mäkkého lipového dreva. „Akoby niečo viedlo moje ruky. Tá počiatočná nedôvera sa postupne menila na tichú nádej. Zistil som, že ak človek k práci pristupuje s úctou, dielo sa mu pod rukami začne prirodzene odkrývať.“

Krížová cesta ako pohľad do vnútra človeka

Práca na krížových cestách sa stala hlavnou súčasťou Tomášovej tvorby. Nevníma ich len ako náboženský motív, skôr ako zachytenie rôznych ľudských postojov. V tvárach z dreva sa snaží spodobniť celú škálu emócií, od ľahostajnosti okolostojacich až po hlboký materinský súcit Panny Márie.

„Krížovú cestu vnímam ako určitý obraz nášho života. Ježiš počas nej trikrát padá, no zakaždým vstane a pokračuje ďalej. Je to pre mňa dôležitý vzor toho, že človek by sa nemal vzdávať ani vtedy, keď sa stretne s nepriazňou,“ 

Každú krížovú cestu tvorí na mieru pre konkrétny kostol, aby prirodzene zapadla do architektúry a svetla v priestore.

Odkaz svätej Veroniky

V mozaike zastavení krížovej cesty má pre Tomáša Lajmona osobitné miesto výjav, ktorý dodnes vháňa slzy do očí mnohým veriacim – moment, kedy svätá Veronika podáva Ježišovi šatku. V tomto nenápadnom geste rezbár nevidí len historickú udalosť, ale predovšetkým prejav hlbokej vnútornej sily a mimoriadnej vnímavosti. Veronika v jeho podaní zosobňuje tichú, no neoblomnú prítomnosť tých, ktorí dokážu Kristovo utrpenie vnímať citlivejšie než dav okolo nich. „Je to o hĺbke viery, ktorá je rýdza a úprimná,“ zamýšľa sa umelec. Postava Veroniky nám tak aj po stáročiach pripomína, že tichá pomoc a pochopenie majú v očiach Boha nevyčísliteľnú hodnotu.

Nádej, ktorá nekončí tmou

Dnes, po rokoch práce na zastaveniach, ktoré zachytávajú utrpenie, Tomáš Lajmon pracuje na svojom dlhoročnom sne, obraze Vzkriesenia. Osemdesiat centimetrov vysoký obraz Krista vychádzajúceho do svetla tvorí rezbár s nečakanou ľahkosťou a radosťou, ktorú vníma ako dar. 

„V tomto jednom obraze akoby som cítil celú krížovú cestu zhrnutú do víťazstva. Práca mi ide od ruky, krok za krokom sa mi odkrýva, ako pokračovať,“ hovorí rezbár s úsmevom. Podľa neho totiž podstata celého príbehu spočíva vo víťazstve života. Lipové drevo sa pod  rukami skúseného rezbára mení na posolstvo o nádeji, ktorá prekonáva každú bolesť.

Tomáš Lajmon nás tak svojím dielom vracia k tomu podstatnému, viere, ktorá nesúdi, ale pomáha kráčať a premieňa tmu na svetlo.