Pre Židov bol kríž stromom hanby a pre Rimanov nástrojom popravy. Pre kresťanov sa však kríž stal symbolom víťazstva a spásy, predmetom osobitného uctievania. Prvotná cirkev nám poskytuje dostatočné a jednoznačné dôkazy o uctievaní svätého kríža. Po udelení právnej istoty Cirkvi Konštantínom Veľkým a po objavení pravého Kristovho kríža (okolo roku 326) sa uctievanie svätého kríža stalo verejným a veľmi populárnym.

Pravý Kristov kríž bol objavený počas vykopávok, ktoré pod dohľadom jeruzalemského arcibiskupom Makária (314 – 335) prebiehali na svätých miestach vybraných na výstavbu dvoch bazilík.

Tieto veľkolepé stavby dal postaviť cisár Konštantín Veľký (306 – 337). Jedna z nich, nazývaná Martyrion, mala byť postavená na kopci Kalvária a druhá, známa ako Bazilika Vzkriesenia či Anastasis, mala byť postavená nad Svätým hrobom. V tom čase navštívila Sväté mesta cisárova matka, sv. Helena. A tak tradícia jej pripisuje objavenie a prvé uctenie pravého Kristovho kríža (porov. sv. Ambróz, Reč na Teodóza, 43 – 46). Po nájdení svätého kríža poslala sv. Helena značnú časť svätého dreva svojmu synovi, cisárovi Konštantínovi Veľkému, do Konštantínopola.

Ďalšia časť svätých relikvií bola poslaná do Ríma, kde bola neskôr uložená neskôr uložili v Bazilike svätého kríža z Jeruzalema. Ale najväčšia časť pravého kríža bola uložená v striebornej skrinke a umiestnená v Kaplnke Kríža, ktorá bola postavená špeciálne na tento účel medzi bazilikami Martyrion a Anastasis.

Niet pochýb o tom, že pravý Kristov kríž bol objavený na začiatku štvrtého storočia. O dvadsať rokov neskôr, v roku 348, sv. Cyril Jeruzalemský (313 – 386), keď slúžil ako kazateľ v Bazilike Svätého hrobu (Anastasis), niekoľkokrát spomenul sväté relikvie vo svojich slávnych katechézach (porov. Katechézy IV, 10; X, 14; XIII, 4). Po vysvätení za jeruzalemského biskupa Cyril informoval cisára Konštancia II. vo svojom liste zo 7. mája 351, že „spásonosný strom Kríža bol objavený v Jeruzaleme za vlády jeho zbožného otca blahej pamäti Konštantína“ (porov. Migne, PG, zv. 33, r. 1168). Podrobný opis nájdenia pravého Kristovho kríža nám podáva krétsky mních Alexander (6. storočie) vo svojej chváloreči Na nájdenie úctyhodného kríža (porov. PG, 87, 4015 – 4074). A jeruzalemský patriarcha sv. Sofronios († 638) počas jednej svojej kázne zvolal: „Hľa, hrob – jasný dôkaz Kristovho zmŕtvychvstania; hľa, Jeho kríž, ktorý je uctievaný! Oboje je trofejou našej vlastnej spásy!“ (porov. PG, 87, 3305).

Po oddelení historických faktov od legendických prvkov je najpravdepodobnejšie to, že prvé verejné uctenie svätého kríža sa konalo v Jeruzaleme 14. septembra 335, v čase slávnostnej posviacky oboch konštantínovských bazilík, Martyrion na Kalvárii a Anastasis nad Svätým hrobom. Zbožná pútnička Egeria, ktorá navštívila sväté miesta v roku 380, vo svojom Denníku púte napísala: „Posviacka týchto chrámov bola veľmi slávnostná, keďže aj Pánov kríž bol nájdený v ten deň“ (porov. Ancient Christian Writers, zv. 38, kap. 48).

Každoročné slávenie Posviacky bazilík spolu s vystavením svätého kríža priťahovalo veľký počet pútnikov.

Vzhľadom na veľký počet ľudí si nie všetci mohli individuálne uctiť relikvie pravého kríža. To ich podnietilo požiadať biskupa, aby boli sväté relikvie vyvýšené, aby ich mohli aspoň vidieť, ak si ich nemôžu uctiť osobne (porov. Sv. Sofronios, Život svätej Márie Egyptskej, kap. 21 – 24).

Vtedy sa biskup rozhodol vyvýšiť relikvie svätého kríža na prospech pútnikov, ktorí spontánne padli na kolená a s pokáním v srdci neprestajne volali: „Pane, zmiluj sa!“ (porov. Grécky Menologion v Migne, PG, 117, r. 48).

To bol počiatok sviatku Povýšenia svätého kríža, ktorý „Otcovia na cisárov príkaz stanovili sláviť 14. septembra“ (porov. Alexander Mních, v Migne, PG, 87, 4072).

Sviatok Povýšenia vzácneho a životodarného kríža (po grécky: Hypsosis; po cirkevnoslovansky: Vozdviženije) bol krátko nato zavedený v Konštantínopole, odkiaľ ho sv. Gregor Veľký († 604) priniesol do Ríma. Tak sa na konci 6. storočia tento sviatok stal „všeobecným“, sláveným na Východe i na Západe (porov. tamže, r. 4072).

V roku 614 perzský kráľ Chosroes II. vyplienil Jeruzalem a spolu s korisťou si odniesol aj relikvie pravého kríža, ktoré boli uložené v pozlátenej skrinke. Čoskoro ich však vydobyl cisár Herakleios II. (610 – 641), ktorý porazil Peržanov a na jar roku 629 osobne priniesol relikvie späť do Jeruzalema. Vrátenie pravého kríža Jeruzalemskej cirkvi cisárom výrazne posilnilo uctievanie svätého kríža.

Približne v tej iste dobe bol v Jeruzaleme zasvätený uctievaniu svätého kríža aj týždeň tretej veľkopôstnej nedele.

Jeruzalemský patriarcha sv. Sofronios († 638) to dosvedčil v kázni prednesenej v Bazilike Svätého hrobu. Uviedol nasledujúce dôvody, ktoré inšpirovali toto uctievanie svätého kríža uprostred veľkopôstneho obdobia: 1. povzbudiť veriacich v ich duchovných úsiliach počas veľkopôstneho obdobia; 2. uistiť ich o odpustení ich hriechov; 3. pripojiť ich utrpenie k vykupiteľskému utrpeniu Ježiša Krista, aby sa stali účastnými aj na Jeho slávnom vzkriesení (porov. Migne, PG, 87, 3309 – 3316). 

Po siedmom ekumenickom koncile, ktorý sa zišiel v Nicei v roku 787 a schválil uctievanie ikon, a najmä uctievanie Kríža, bolo zavedené vystavenie svätého kríža na Tretiu veľkopôstnu nedeľu v Konštantínopole. Liturgicky ho obohatili skladby sv. Teodora Studitu († 826) a jeho brata Jozefa Studitu († 833). Kniha obradov, zostavená v polovici 10. storočia na príkaz cisára Konštantína VII., opisuje spôsob vystavenia svätých relikvií Kríža v nedeľu uprostred Veľkého pôstu, pričom sa označuje ako „Nedeľa uctievania Kríža“ (porov. Migne, PG, 112, 1017 – 1020).

V roku 637 Arabi pod vedením kalifa Omara obsadili Jeruzalem, čím stratil svoj význam ako liturgické centrum. Následne ďalší vývoj byzantského obradu a uctievania svätého kríža závisel od Konštantínopolu.

Arabská expanzia a moslimská hrozba pre Byzantskú ríšu v tej dobe skutočne výrazne posilnili uctievanie svätého kríža, lebo Kríž sa stal pre kresťanov symbolom víťazstva a obrany.

Až do 13. storočia bol sviatok Povýšenia svätého kríža rezervovaný pre katedrálne chrámy, keďže tie zvyčajne mali relikvie pravého kríža. Až v roku 1276 bolo povolené zaviesť obrad Povýšenia vo všetkých chrámoch, aj v tých v malých dedinách.

Tak sa prirodzeným vývojom stalo, že v chrámoch, kde nemali relikvie pravého kríža, používali pre obrad Povýšenia obyčajný drevený kríž. Keďže Kríž je symbolom víťazstva – Kristovho víťazstva nad diablom a nad hriechom a smrťou, počas vystavenia bol korunovaný alebo zdobený vavrínovým vencami, girlandami a kvetmi a sprevádzali ho zapálené sviece.

Podľa liturgického zvyku by kríž používaný na uctievanie v našich chrámoch mal byť drevený, pretože je symbolom „životodarného stromu“. Ozdoby by mali pozostávať z vetvičiek bazalky alebo iných voňavých bylín, aby symbolizovali sladkú vôňu duchovného života, ktorý nám zabezpečil Kríž. V prípadoch, keď sa používa zimozeleňový veniec, mali by sa doň vložiť nejaké živé kvety, ktoré dodajú sladkú vôňu. Červeným aerom alebo vozduchom je pokrytý tetrapod alebo stôl, na ktorom bude vystavený Kríž na zlatom podnose, ktorý symbolizuje vysokú duchovnú hodnotu Kríža, v gréčtine označovaného ako timios – vzácny kríž. Horenie sviec pri Kríži pripomína veriacim, že Kristov kríž skôr „osvecuje ako zatemňuje“ život kresťanov na ich ceste k spáse (porov. sv. Teodor Studita, PG, 88, 691). Používané červené liturgické rúcha symbolizujú Kristovu vzácnu krv, ktorou zaplatil za naše vykúpenie (porov. 1 Pt 1, 18 – 19). Na počesť Kristovho utrpenia Otcovia predpísali prísny pôst na sviatok Povýšenia svätého kríža, aj keď tento sviatok pripadol na nedeľu.

Obrad vystavenia svätého kríža sa koná počas Veľkého slávoslovia na utierni. Celebrant, odetý v plnom kňazskom rúchu, okiadza Kríž, ktorý bol predtým položený na svätom stole vo svätyni, a potom ho zdvihne nad hlavu a nesie ho v sprievode okolo svätého stola ku kráľovským dverám. Keď veriaci dokončia spev Veľkého slávoslovia a Trojsvätej piesne, kňaz zdvihne Kríž a zaintonuje: „Premúdrosť, stojme úctivo!“, na čo ľud odpovedá spevom tropára svätého kríža:

„Spas ľud svoj, Pane...“ Celebrant potom ide k pripravenému tetrapodu (= stolíku so štyrmi nohami), na ktorý umiestni Kríž a pookiadza ho zo všetkých štyroch strán.

Po okiadzaní celebrant stojí pred tetrapodom, zdvihne Kríž nad svoju hlavu a zaintonuje prvú prosebnú ekténiu: „Zmiluj sa nad nami, Pane...“

Keď veriaci odpovedajú spevom dvanástich „Pane, zmiluj sa!“ v klesajúcej postupnosti tónov, celebrant sa hlboko skláňa so svätým krížom. Keď veriaci začnú spievať to isté v stúpajúcej postupnosti tónov, kňaz sa dvíha do vzpriamenej polohy a trikrát žehná so vztýčeným Krížom smerom na východ. Ten istý obrad sa opakuje zo štyroch strán tetrapodu, pričom kňaz zakaždým berie inú prosbu z ekténie, t. j. za pápeža a vládu, za biskupov a duchovenstvo a nakoniec za všetok ľud, pričom zakaždým udeľuje trojité požehnanie – štyrom kútom zeme.

Po dokončení tohto obradu celebrant položí svätý kríž na tetrapod a zaintonuje hymnus uctenia: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“ Počas tohto hymnu sa všetci veriaci hlboko poklonia. Veriaci zopakujú tento hymnus dvakrát, zakaždým sa hlboko poklonia. Nasleduje spev stichír pre pobozkanie Kríža, počas nich prebieha individuálne uctenie Kríža. 

Veriaci postupne vychádzajú zo svojich lavíc a idú k tetrapodu, pri ktorom sa hlboko poklonia a s vďakou pobozkajú svätý kríž, pričom majú na pamäti slová sv. Jána Zlatoústeho: „Niet väčšieho znamenia Božej lásky k nám ako svätý kríž!“ (porov. Homília na 1 Tim 2, 1). A slová sv. Teodora Studitu: „Blažené pery, ktoré bozkajú toto najvzácnejšie znamenie (našej spásy)“ (porov. PG, 99, r. 694).

Svätý kríž zostane na tetrapode na verejné uctenie celý týždeň, počas ktorého sa na božskej liturgii namiesto Trojsvätej piesne spieva hymnus uctenia: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca...“

Tropár Kríža

Spas ľud svoj, Pane, a požehnaj svoje dedičstvo, daruj Cirkvi víťazstvo nad nepriateľmi a svoj ľud ochraňuj svojím krížom.

Hymnus uctenia Kríža

Tvojmu Krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme. 

Chvála na Kríž

Videli sme Kristovo vzkriesenie, preto sa pokloňme Pánu Ježišovi, Svätému, jedinému bezhriešnemu: Klaniame sa tvojmu krížu, Kriste, a tvoje sväté vzkriesenie ospevujeme a oslavujeme. Lebo ty si náš Boh, okrem teba ani iného nepoznáme, tvoje meno vyslovujeme. 

Poďte, všetci verní, klaňajme sa svätému Kristovmu vzkrieseniu, veď skrze kríž prišla radosť do celého sveta. Ustavične dobrorečme Pánovi, ospevujme jeho vzkriesenie, lebo pre nás pretrpel ukrižovanie a smrťou zahubil smrť.

(nedeľná utiereň)

Zdroj: https://archpitt.org/the-veneration-of-the-precious-and-life-giving-cross-according-to-the-byzantine-tradition/ Preložil o. Ján Krupa