TopTip

V rozhl. kaplnke pribudli relikvie gréckokatolíckych mučeníkov

V rozhl. kaplnke pribudli relikvie gréckokatolíckych mučeníkov Relikvie blahoslavených gréckokatolíckych mučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka

V rozhlasovej kaplnke sv. Michala archanjela v Banskej Bystrici máme už sedem relikvií. Arcibiskup Ján Babjak nám daroval relikvie bl. Pavla Petra Gojdiča a bl. Vasiľa Hopka. 

Rozhlasová kaplnka sv. Michala archanjela v útrobách budovy Rádia LUMEN v Banskej Bystrici je výnimočná. Nachádzajú sa v nej relikvie svätcov a blahoslavených z našej nedávnej minulosti. Prosíme ich o príhovor za Slovensko a za poslucháčov. V tejto kaplnke doteraz chýbali relikvie gréckokatolíckych mučeníkov z čias totalitného Československa. Vladykovi Jánovi srdečne ďakujeme za jeho štedrosť a pastiersku starostlivosť. Vďaka nemu sa môžeme v Banskej Bystrici tešiť z prítomnosti ďalších blahoslavených v kaplnke. „Už dlhší čas som pri počúvaní Rádia LUMEN vnímal modlitbu, ktorú ste vysielali na záver priamych prenosov či iných duchovných programov. Prosíte o orodovanie svätcov, ktorých máte v kaplnke. Relikvie blahoslavených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka tam patria. Poslal som vám ich, aby orodovali za nás. Veď naše katolícke rádio má aj poslucháčov východného obradu," vysvetľuje zámer svojho daru prešovský arcibiskup metropolita. 

Obidvaja gréckokatolícki biskupi veľa trpeli pre svoju vieru v žalároch totalitného režimu. Pavol Peter Gojdič zomrel dokonca priamo v Leopoldovskej väznici v roku 1960. Vasiľ Hopko, tiež po mnohých rokoch nespravodlivého väznenia, zomiera s podlomeným zdravím v roku 1976. 

Rozhlasová kaplnka sv. Michala archanjela je miestom, kde sa pristaví každý návštevník alebo hosť v Rádiu LUMEN. Ďalšie relikvie ešte umocnia duchovnú hodnotu tohto miesta v historickej budove katolíckeho rádia v Banskej Bystrici. „Som presvečený, že relikvie budú pracovníkov rádia, aj jeho poslucháčov, inšpirovať k prečítaniu životopisov týchto hieromučeníkov. Naša vlasť vďaka svätcom dozrieva, ak si ich vážime, ak ich uctievame a ak sa k nim modlíme," uviedol pre Rádio LUMEN Mons. Ján Babjak SJ, predseda Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku, prešovský arcibiskup metropolita.

V rozhlasovej kaplnke tak máme už sedem svätcov a blahoslavených, ktorých životné príbehy sa odohrávali nie tak dávno. Na život niektorých z nich si mnohí ešte spomíname. Sv. Ján Pavol II., sv. sestra Faustína, bl. Pavol Peter Gojdič, bl. Vasiľ Hopko, bl. Titus Zeman, bl. sestra Zdenka Schelingová, bl. Anna Kolesárová, orodujte za nás. 

Relikvie gréckokatolíckych biskupov bl. Pavla Petra Gojdiča a bl. Vasiľa Hopka prvé zľava

Životopis bl. Pavla Petra Gojdiča

Biskup Pavol Gojdič OSBM sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a matky Anny, rod. Gerberyovej. Pri krste dostal meno Peter.
 
Základné vzdelanie nadobudol v Cigeľke, neskôr v Bardejove a v Prešove. Po získaní základného vzdelania v štúdiu pokračoval na gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil maturitou v roku 1907. Počujúc Boží hlas, ktorý ho volal ku kňazstvu nastúpil na štúdium teológie v Prešove. Nakoľko dosahoval vynikajúce výsledky bol poslaný po roku na ďalšie štúdia do Budapešti. Aj tu sa snažil popri štúdiu viesť hlboký duchovný život. Už tu v seminári dostal ako bohoslovec od svojho špirituála usmernenie do života: „Život nie je ťažký, ale veľmi vážny“, ktoré sa stalo preňho akousi smernicou sprevádzajúcou ho celým životom. Po skončení štúdia bol dňa 27. augusta 1911 v Prešove vysvätený za kňaza prešovským biskupom Dr. Jánom Vályim. Hneď druhý deň slúžil v Cigeľke primičnú sv. liturgiu. Po vysviacke krátky čas pôsobil ako kaplán pri svojom otcovi. Po roku bol vymenovaný za prefekta eparchiálneho internátu a súčasne aj katechétom na meštianskej škole. Následne sa stal protokolistom a archivárom na biskupskom úrade a taktiež bol ako kaplán poverený duchovnou správou veriacich v Sabinove. V roku 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie.
 
Na veľké prekvapenie všetkých v roku 1922 dňa 20. júla vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého na Černečej Hore pri Mukačeve a následne po obliečke prijal meno Pavol. Stalo sa tak pre jeho skromnosť, pokoru, túžbu žiť v askéze a tak slúžiť Pánu Bohu. Božia vôľa však bola iná a tá ho predurčila na vysokú dušpastiersku úlohu v službe biskupa. Dňa 14. septembra 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. Pri svojej inštalácii za administrátora ohlásil program svojho apoštolátu: „S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených“.
 
Prvým úradným aktom novovymenovaného administrátora prešovskej eparchie Pavla Gojdiča bolo podpísanie pastierskeho listu z príležitosti 1100. výročia narodenia sv. Cyrila, slovanského apoštola. Okrem podpisov biskupa mukačevského Petra Gebeja, križevackého biskupa Dionýza Nyáradiho je tam aj podpis biskupa Gojdiča. „Dátum: deň sv. Mikuláša v roku 1926“. Tak začína svoju činnosť v duchu slovanských apoštolov. To ho charakterizuje aj ako biskupa. Vždy verný Rímu, tak ako slovanskí apoštoli, bol Slovanom a veľmi miloval svoj východný obrad.
 
Krátko na to bol dňa 7. marca 1927 ustanovený za biskupa s titulom harpašský /Ecclasiae Harpasenae – Malá Ázia/. Konsekrovaný na biskupa bol v chráme sv. Klimenta v Ríme dňa 25. marca 1927 na sviatok Zvestovania Panny Márie. Biskupmi svätiteľmi boli biskup križevacký Dionýz Nyáradi, biskup přemyslevský Jozafát Kocylovskyj a biskup z Philadelfie USA Konstantin Bohačevskyj.
 
Po biskupskej vysviacke otec Pavol navštívil chrám sv. Petra v Ríme, kde sa pomodlil na jeho hrobe. Dňa 29. marca 1927 spolu s otcom biskupom Nyáradim boli prijatí na osobnej audiencii Svätým Otcom Piom XI. . Pápež daroval otcovi biskupovi Pavlovi zlatý kríž, ktorý mu podával so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v Tvojej biskupskej službe“.
 
Na svoju apoštolskú cestu si zvolil biskupské heslo tohto znenia: „Boh je láska, milujme ho!“
Ako biskup sa zaslúžil o povznesenie duchovného života kňazov a veriacich. Veľmi mu záležalo na správnom slávení bohoslužieb a dodržiavaní cirkevných sviatkov. V dôsledku nových pomerov zriaďoval nové farností ako napr. v Prahe, Bratislave, Levoči a inde. Vďaka jeho usilovnosti bol postavený v Prešove sirotinec, ktorý zveril sestrám Služobniciam. Výrazné boli jeho aktivity v oblasti školstva, čo dokumentovalo založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove v roku 1936. Podporoval aj učiteľskú akadémiu, seminár, internáty a podobne. Všemožne sa staral o vydávanie duchovnej literatúry, čo sa prejavilo vychádzaním časopisu Blahovistnik, ďalej Da prijdet carstvije Tvoje a rôznych modlitebných a knižných titulov, ktoré vychádzali vo vydavateľstve PETRA. Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k ľuďom sa mu dostalo uznania, keď ho nazývali „mužom zlatého srdca“.
 
Devízou otca biskupa bola aj vrúcna láska k Eucharistickému Spasiteľovi neustále posilňovaná adoráciou pred Najsvätejšou Eucharistiou v biskupskej kaplnke. Ďalšou nemenej výraznou črtou jeho duchovného života bola veľká úcta k Božskému Srdcu. Už ako bohoslovec v seminári v Budapešti sa zasvätil Božskému Srdcu a neskôr sa každé ráno zasväcuje Božskému Srdcu Ježiša Krista slovami: „Všetky modlitby, obety a kríže obetujem ako náhradu za hriechy celého sveta!“. Nesmieme opomenúť, že bol veľkým ctiteľom Matky Božej a ako mariánsky ctiteľ vo svojej biskupskej kaplnke mal obraz Klokočovskej Panny Márie, pred ktorým sa dennodenne modli a porúčal seba i celú eparchiu pod jej ochranu a pomoc.
 
V roku 1939 bol 13. apríla menovaný za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. V zložitých podmienkach Slovenského štátu jeho osoba sa stala tŕňom v oku vtedajších vládnych predstaviteľov a preto sám požiadal o abdikáciu. Avšak Rím a vtedajší Sv. Otec naopak ocenil jeho snaženia a abdikáciu nielenže neprijal, ale namiesto nej ho menoval za prešovského sídelného biskupa. A tak 8. augusta 1940 bol slávnostne intronizovaný v Prešove a následne 15. januára 1946 bol potvrdený v jurisdikcii gréckokatolíkov v celom Československu.
 
Ďalší sľubný rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii, ktorý sa rozvíjal podľa osobného príkladu a horlivosti otca biskupa Petra Gojdiča bol prerušený jednak vojnovými udalosťami a hlavne nástupom komunistov k moci v roku 1948. Ich ideologické smerovanie predurčovalo boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi. Biskup Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu, ba aj smrti. Postupne ho izolovali od duchovenstva a veriacich. Hoci bol vystavený veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s pápežom, všetky lákavé ponuky odmietol a prehlásil: „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená“.
 
Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru dňa 28. apríla 1950, ktorým gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon a zároveň zakázaná jej činnosť, bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. Začína jeho krížová cesta mnohými väznicami bývalého Československa, z ktorých ho oslobodila až smrť.
 
V dňoch 11. – 15. januára 1951 vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom bol biskup Gojdič odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisíc korún pokuty a odňatie všetkých občianskych práv. Potom nasledovali premiestňovania z jedného väzenia do druhého, ako napr. Praha-Ruzyň, Valdice, Ilava, Leopoldov. Biskup Gojdič bol vystavovaný fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval, nevyžadoval výhody. Využíval každú chvíľu k modlitbe a tajne slúžil sv. liturgie. Na základe amnestie v roku 1953 vydanej prezidentom A. Zápotockým bol zmenený jeho trest z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Vtedy mal biskup 66 rokov a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Ďalšie žiadosti o amnestiu, vzhľadom na už spomínaný zlý zdravotný stav a vek, boli však vždy zamietnuté.
 
Otec biskup Pavol Gojdič sa mohol dostať z ťažkého väzenia na slobodu, ak by zaprel svoju vernosť Cirkvi a Sv. Otcovi. Mal k tomu rôzne ponuky, ako o tom svedčila aj udalosť na ktorú si neskôr spomínal takto: Vo väznici v Ruzyni ho v reprezentačnej miestnosti, kde ho doviedli z cely, prijal uniformovaný vysoký dôstojník. Oznámil mu, že z tejto miestnosti pôjde rovno do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Československu. Biskup odmietol túto požiadavku s ospravedlnením, že by to bol strašný hriech proti Bohu, že by to bola zrada na Sv. Otcovi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tomto čase trpeli.
 
Aj v najťažších chvíľach bol odovzdaný do Božej vôle ako o tom svedčia aj jeho slová: „Veru neviem, či by bolo hodno zameniť korunu mučeníctva za dva, či tri roky života na slobode. No ja to ponechám na milého Pána Boha, nech On rozhodne“. Pri príležitostí jeho 70-tín mu do väzenia poslal telegram aj Sv. Otec Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bol to pre otca biskupa skutočne jeden z najkrajších dní vo väzení.
 
Veľkou túžbou biskupa Gojdiča bolo, aby zomrel zaopatrený sviatosťami a v deň svojich narodenín. Obe túžby sa mu splnili.
 
Na nemocničnú izbu v leopoldovskom väzení, kde trávil posledné dni, bol premiestnený otec Alojz Vrána, ktorý ho vyspovedal. Kalich utrpenia otca biskupa Pavla sa už napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ jeho života bol jeho spoluväzeň - ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o nich zaznamenal jedinečné svedectvo. Potvrdil, že sa splnilo prianie otca biskupa, keď zomrel 17. júla 1960, teda v deň svojich narodenín vo veku 72 rokov vo väzenskej nemocnici v Leopoldove. Následne bol pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681.
 
V dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Československu v roku 1968 štátne orgány po mnohých prieťahoch dovolili exhumáciu telesných pozostatkov otca biskupa Gojdiča. Samotná exhumácia sa na leopoldovskom cintoríne uskutočnila 29. októbra 1968 s následným prevezením telesných pozostatkov do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty Gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Od 15. mája 1990 sa nachádzajú v kaplnke katedrály v sarkofágu.
 
Biskup Pavol Gojdič bol súdne rehabilitovaný 27. septembra 1990. Vyznamenaný bol in memoriam Rádom T.G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy.
 
Pri svojej historickej návšteve Slovenska sa Sv. Otec Ján Pavol II. počas návštevy Prešova pomodlil pri hrobe tohto biskupa - mučeníka v kaplnke katedrálneho chrámu.
 
Dňa 17. júla 1998 bola v kaplnke Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove oficiálne otvorená diecézna fáza procesu blahorečenia biskupa Pavla Gojdiča.
 
Hoci nezanechal monografické diela, jeho pastierske listy, náboženské úvahy a meditácie, úryvky z kázní a príhovory, ale aj osobný príklad sú nadčasové a právom hodné úcty na oltári v katolíckej cirkvi po celom svete.
 
Biskup Pavol Gojdič bol 4. novembra 2001 Svätým Otcom Jánom Pavlom II. na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásený za blahoslaveného.
 
Vedením mesta Prešov mu bol 11. novembra 2003 udelený titul in memoriam: čestný občan mesta Prešov.
 
Prešovský samosprávny kraj mu 21. decembra 2004 udelil Cenu PSK v roku 2004 in memoriam za duchovnú formáciu Prešovského regiónu, za trvalé svedectvo života podľa pravdy a za pozitívne zviditeľnenie Prešovského regiónu a Mesta Prešov.
 
27. januára 2008 bol v Bratislave blahoslavenému P. P. Gojdičovi udelený titul Jad Vašem - Spravodlivý medzi národmi za nezištnú záchranu židov počas holokaustu.

25. mája 2020 v Leopoldove na múre Ústavu na výkon trestu odňatia slobody bola blahoslavenému Pavlovi Petrovi Gojdičovi odhalená pamätná tabuľa na pamiatku 70. výročia násilnej likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu a 60. výročia úmrtia bl. biskupa Pavla Petra Gojdiča.

 

Životopis bl. Vasiľa Hopka

Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom, okres Bardejov v rodine Vasiľa Hopku a Anny, rod. Petrenkovej. Pokrstený bol 24. apríla 1904 miestnym gréckokatolíckym kňazom Michalom Čisárikom.

Jeho rodičia boli chudobnými roľníkmi, okrem syna Vasiľa mali aj dcérku Máriu. Otec vykonával aj prácu zvonára a 6. júna 1905 pri zvonení proti búrke ho zasiahol a usmrtil blesk. Pre veľkú biedu matka odišla do USA za prácou a starosť o deti prevzala na seba rodina Petrenkových. Keď mal Vasiľ sedem rokov, vzal ho k sebe matkin brat Demeter Petrenko, ktorý po vysviacke sa stal kňazom v Oľšavici, na Spiši.

Za jeho finančnej pomoci získal základné vzdelanie v Bardejove a stredoškolské v Evanjelickom gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil s vyznamenaním v roku 1923. Prázdniny trávil u svojho strýca kňaza Demetra a tu začal získavať svoj vrúcny vzťah k svojej cirkvi, národu a obradu, ktorý ho sprevádzal celý život. Jeho želaním bolo stať sa kňazom. Po maturite pokračoval v štúdiu teológie v Prešove, ktoré ukončil v roku 1928. Jeho matka podporujúca jeho štúdia z USA mala túžbu, aby jej syn prišiel za ňou a stal sa kňazom pre exarchát v Pitsburgu. Ale Pán Boh mal s ním iné plány. Cestu do Ameriky mu znemožnili viaceré ochorenia a pobyt v nemocnici. Ako sa píše vo svojich spomienkach: „Pretože všetky peniaze na cestu som minul na doktorov a nemocnice, musel som sa vzdať nádeje, že svoju mamu ešte raz uvidím. Vtedy som si neuvedomoval, že to bola Božia vôľa, ktorá ma zdržiavala v rodnej zemi“.

Ako novokňaz bol poverený neľahkou úlohou systematizovať novú farnosť pre gréckokatolíkov v Prahe. Táto bola zriadená v roku 1933 a on bol menovaný jej prvým farárom. Vďaka jeho zanietenosti sa mu podarilo získať pre bohoslužby chrám sv. Klimenta. Počas pražského účinkovania sa venoval s veľkou láskou zvlášť chudobným ľuďom a študentom, pre ktorých založil v roku 1929 Spolok gréckokatolíckych študentov.

Chuť do práce mu istotne dodávala aj prítomnosť jeho matky, ktorá sa vrátila z Ameriky po dlhých 22 rokoch odlúčenia a stala sa jeho domácou. V Prahe pôsobil do 1. septembra 1936. Napriek mnohej organizačnej a pastoračnej práci študoval teológiu ďalej na Karlovej univerzite. Posledný semester pre politické pomery absolvoval na Komenského univerzite v Bratislave, kde v roku 1940 získal doktorát teológie.

Jeho ďalšie účinkovanie bolo späté s Prešovom. Biskup Pavol Gojdič ho po návrate z Prahy ustanovil za špirituála kňazského seminára a bol poverený vyučovaním na gréckokatolíckych školách v Prešove. Následne v roku 1941 sa stáva tajomníkom biskupa Pavla Gojdiča a po istých komplikáciách bol menovaný za profesora pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove. Zároveň bol poverený v roku 1946 za redaktora časopisu Blahovistnik, ktorého náplňou malo byť, aby gréckokatolíckych veriacich poučoval a posilňoval vo viere, objasňoval im byzantský obrad a sám Vasiľ Hopko bol autorom mnohých článkov. Biskup Pavol Gojdič, OSBM uvedomujúc si jednak mnohosť povinností a úloh nakoľko bol v roku 1946 poverený jurisdikciou nad všetkými gréckokatolíkmi v celom Československu a zároveň predvídajúc aj negatívne politické zmeny v republike podal žiadosť Svätej Stolici v Ríme o pridelenie pomocného biskupa. Ním bol menovaný práve ThDr. Vasiľ Hopko a to 2. januára 1947 a to ako titulárny biskup midilenskej diecézy v provincii Numidskej.

Konsekrácia za biskupa sa uskutočnila 11. mája 1947 v Prešove. Hlavným svätiteľom bol sídelný biskup prešovský Pavol Gojdič, OSBM a spolusvätiteľom pražský arcibiskup Dr. Josef Beran a košický biskup Jozef Čársky. Biskup Hopko sa stal pravou rukou biskupa Gojdiča. Pri svojich vizitáciach po farnostiach povzbudzoval veriacich vo vernosti vo viere, vo svedomitom plnení svojich náboženských povinnosti, v láske a vernosti svojej cirkvi. Sľubný rozvoj eparchie však bol násilne prerušený. Na tzv. „Sobore“ konanom 28. apríla 1950 v Prešove bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi v Československu zakázaná. Obidvaja jej biskupi a zároveň kňazi boli vystavení alternatíve buď pravoslávie alebo väznenie a odsúdenie. Aj pre pomocného biskupa ThDr. Vasiľa Hopku sa tak začína jeho krížová cesta mnohými väznicami, ktoré podlomili jeho zdravie. Po počiatočných intervenciách v Báči, ďalej v Hlohovci bol väznený v pražskej Ruzyni. Na tento pobyt si spomína takto:

„Aby ma „zlomili“ zatvorili ma do tmavej samotky, kde som stratil orientáciu. Potom ma prinútili chodiť alebo stať takmer 122 dní. Moje opuchnuté nohy sa podobali kmeňom stromov. Dostával som iba kúsok chleba a pohár vody. V duchu som videl svoj vlastný pohreb. Ale modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný katolíckej cirkvi“.

To bola príprava na súdny proces, ktorý sa konal 24. októbra 1951 v Bratislave. Na tomto procese bol uznaný za vinného zo zločinov velezrady a vyzvedačstva a tak bol odsúdený na 15 rokov väzenia, s peňažným trestom 20 000,- korún a konfiškáciou majetku. 
Začína sa jeho púť mnohými väznicami, kde strávil 13 a pol roka. Dvadsaťjeden krát ho prevážali z väzenia do väzenia, päťkrát bol v Leopoldove, dvakrát v Ilave, štyrikrát vo Valdiciach. Taktiež sedel v Mirove a Ruzyni. Pracoval v mnohých „profesiách“ ako obšívač matracov, platač vriec na múku, vyrábal špendlíky a bižutériu.

Vo väzení vo Valdiciach podal sťažnosť na Najvyšší súd, v ktorej vyvrátil všetky obvinenia, ale jeho žiadosť o obnovenie procesu bola zamietnutá. 
Dlhé roky väzenia zanechali na ňom stopy. Trápila ho cukrovka, astma a akútna depresia. S ťažko podlomeným zdravím ho v roku 1963 prepustili z väzenia a umiestnili do Charitného domova v Oseku v Čechách, kde sa stal duchovným otcom pre tam internované sestričky, ktoré ho nazývali: „náš zlatý človek“. Snažil sa nadviazať kontakty s kňazmi a veriacimi.

Po spoločensko-politických zmenách v roku 1968 bol prepustený na slobodu a podieľal sa na obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi. V rokoch normalizácie komunistický režim nedovolil biskupovi Hopkovi vykonávať administráciu prešovskej eparchie.

Dňa 2. apríla 1969 ho Svätý Otec vymenoval za svätiaceho biskupa. V tom čase navštevoval jednotlivé farností, kde povzbudzoval veriacich a tiež vysväcoval nových kňazov.
Nádherné svedectvo o jeho živote, zvlášť o utrpení, podáva jeho príbuzný ThDr. Juraj Bujňák: „Jeho život nebol ničím iným, než utrpením a ťažkým krížom. Biskupská mitra na jeho hlave bola nádherne ligotavá, ale zvnútra to bola tŕňová koruna. Trpel bez reptania...Keď sme spolu bývali neraz som videl, ako musí zápasiť so svojou nemocou. Posledný týždeň svojho života sa každý deň spovedal. V piatok ráno (23. júna) odslúžil ešte svätú liturgiu a porozprával sa so sestrou Simeonou. V popoludňajších hodinách sa dostavila nevoľnosť, hlava klesla na bok a o 15.00 hod zomrel.

Pohrebné obrady vykonal dňa 29. júna 1976 križevacký biskup Joakim Segedi, prítomní boli aj rímskokatolícki biskupi Jozef Feranec, Ján Pastor a veľký počet duchovenstva a veriacich. Pochovaný je v krypte prešovskej katedrály.

Svätý Otec pri svojej návšteve našej vlasti v Prešove dňa 2. júla 1995 vo svojom príhovore gréckokatolíkom okrem iného povedal: „Gréckokatolícke spoločenstvo vyšlo z tejto skúšky obnovené a posilnené aj vďaka svedectvu a krvi početných mučeníkov. Živým odkazom toho je viera veľkého počtu laikov, rehoľníkov, rehoľníčok, kňazov a duchovných pastierov. Stačí spomenúť mučeníctvo biskupa Gojdiča a utrpenie biskupa Vasiľa Hopku“.

14. septembra 2003 ho pápež svätý Ján Pavol II. v Bratislave-Petržalke vyhlásil za blahoslaveného. Uctievame si ho ako hieromučeníka (biskupa mučeníka).

Podobné články

Počúvajte naživo

Aktuálny program

počasie

Počasie podľa
P. Jurčoviča

Akcia s Prodomom

Prodom - projekty domov
ponúka viac ako 880 projektov rodinných domov.

V prípade že do poznámky pri objednávke uvediete
"RADIO LUMEN"
automaticky získavate 5% zľavu na vybraný projekt domu.

Podporte vaše rádio LUMEN klub

Pre zlepšenie kvality našich stránok používame cookies. Tým, že pokračujete v prehliadaní stránok bez zmeny nastavenia vášho prehliadača súhlasíte s ich používaním. Viacej o používaní súborov cookies.