TopTip

Čo (ne)vieme o Cirkvi
Viera Cirkvi formovaná koncilmi

Viera Cirkvi formovaná koncilmi Otcovia Prvého nicejského koncilu z roku 325.

Viera Cirkvi bola smerodajne formovaná koncilmi, na ktorých sa zástupcovia rozličných miestnych cirkví snažili zadefinovať pravú vieru, väčšinou v ohraničení od bludného učenia. Uznesenia koncilov mali väčší vplyv na vývoj katolíckej vierouky než rozhodnutia jednotlivých pápežov.

Čo sa týka dejín koncilov, tak treba spomenúť najskôr sedem ekumenických koncilov prvého tisícročia, na ktorých boli učinené základné rozhodnutia v kristologických a trojičných debatách raného kresťanstva.

Fundamentálny význam majú zvlášť rozhodnutia prvého (Nicea 325) a druhého (Konštantínopol 381) ekumenického koncilu, ktoré sa týkajú Božstva Ježiša Krista a Ducha Svätého a svoje vyjadrenie našli v Nicejsko-konštantínopolskom vyznaní viery, ktoré dodnes spája kresťanov zo všetkých konfesií.

Po rozhodnutí tretieho ekumenického koncilu (Efez 431) o božskom materstve Márie, ktoré už nebolo nesporné, sa začal už po štvrtom ekumenickom koncile (Chalcedón 451) príbeh štiepenia kresťanstva, pretože veľká časť vtedajších kresťanov – ktorí neskôr vytvorili rodinu orientálnych pravoslávnych cirkví – odmietla koncilové uznesenia o vzťahu božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi.

Posledným koncilom rímskej ríšskej Cirkvi, ktorý ešte spájal cirkvi z Východu a Západu, bol siedmy ekumenický koncil (Nicea 787), ktorý potvrdil legitimitu uctievania svätých obrazov.

Zvláštnosti vo vývoji náuky západného kresťanstva sa prvý raz rysujú v rozhodnutiach Štvrtého lateránskeho koncilu (1215), ktorý vydal vyše 70 dekrétov. V nich išlo medziiným o sviatosti (predpisuje sa každoročná spoveď a eucharistické prijímanie; prvý raz sa aplikuje pojem „transsubstanciácia“ na Eucharistiu; zakazujú sa finančné poplatky za sviatosti), ďalej o zaistenie kvality cirkevnej náuky (kázanie len s „missio canonica“; pri každej metropolitnej cirkvi má byť študovaný teológ), ako aj o uskutočnenie reforiem v Cirkvi (každoročné provinčné synody, pravidelné rehoľné kapituly).

K najvýznamnejším koncilom neskorého stredoveku patrí zaiste Kostnický koncil (1414-18), ktorému sa na jednej strane podarilo prekonať pápežskú schizmu (trojpápežstvo), no na druhej strane odsúdením Jána Husa vyslal jasný signál proti vznikajúcim reformných hnutiam a tým nepriamo pripravil cestu k „reformácii“ a cirkevnému rozkolu v 16. storočí.

Na výzvu wittemberského reformného hnutia, ktoré je späté s menami Martina Luthera a Filipa Melanchtona a najskôr sa usilovalo o vnútrocirkevnú reformu, reagoval pápež a biskup Tridentským koncilom (1545-63), ktorý bol však zvolaný príliš neskoro na to, aby ešte dokázal zabrániť zlomu medzi nemeckými a švajčiarskymi reformátormi a biskupmi spojenými s Rímom. Tridentský koncil odsúdil na jednej strane vo svojich kánonoch určité náukové názory reformátorov, na druhej strane však ponúkol vo svojich náukových kapitolách  pozitívny výklad „katolíckej“ vierouky. Potridentská apologetika sa často odvolávala, žiaľ, len na kánony, ktoré boli zamýšľané na vymedzenie sa voči reformátorskej náuke, zatiaľ čo náukové kapitoly boli recipované len nedostatočne. Vytvorením jednotnej liturgie („Missale Romanum“, 1570 => tridentský rítus), záväzného náukového základu („Tridentský katechizmus“) a zriadením kňazských seminárov vo všetkých diecézach, v ktorých sa sprostredkúvalo oboje, vznikala po Tridentskom koncile postupne „katolícka“ identita v ohraničení od iných kresťanov, ktorí boli považovaní prinajmenšom za schizmatikov, občas aj za heretikov. Tridentský koncil tým ovplyvňoval  niekoľko storočí sebachápanie katolíckej cirkvi.    

Ako reformný koncil sa Trident zaoberal predovšetkým reformátormi nadhodenými otázkami náuky o milosti a sviatostiach. Hlbšia reflexia o ekleziológii, teda o podstate Cirkvi a teologickom základe cirkevného zriadenia vrátane úlohy pápeža a biskupov, sa začala až v potridentskom období. Na Prvom vatikánskom koncile (1896/70) boli preto prvý raz na programe rokovania otázky ekleziológie. Na tomto koncile išlo v podstate o spor s novovekým svetom, ktorý boli pociťovaný ako nepriateľský voči Cirkvi a voči ktorému koncil zdôraznil rozumnosť viery a suverenitu pápeža. V konštitúcii „Pastor aeternus“ – napriek odporu uznávanej menšiny koncilových otcov – definovaná neomylnosť pápeža a jeho jurisdikčný primát mali zaistiť nezávislosť Cirkvi od štátneho ovplyvňovania a jednotu Cirkvi dovnútra. Tieto „pápežské dogmy“ zakúsili po koncile veľmi jednostrannú interpretáciu: po prvé, pretože z dôvodu predčasného ukončenia koncilu (kvôli anexii cirkevného štátu Talianskom) boli schválené bez plánovaného doplnenia výkladu o význame biskupského úradu a tým zostali bez „teologického korektívu“, po druhé, pretože v cirkevno-právnej recepcii dominovala maximalistická interpretácia pápežských dogiem, ktorá nezodpovedala v koncilovej aule prednesenej interpretácii definície.   

Druhý vatikánsky koncil (1962-65) mohol podrobným objasnením sebachápanie katolíckej Cirkvi v konštitúciui o Cirkvi „Lumen gentium“ zaplniť medzeru, ktorú zanechal nedokončený Prvý vatikánsky koncil. Avšak teraz sa to dialo za zmenených okolností. Cirkev už nie je popisovaná ako opak k „hriešnemu svetu“, ale ako vo svete putujúci Boží ľud, ktorý zahŕňa aj hriešnikov, a preto na ceste do nebeského kráľovstva potrebuje „stálu reformáciu“. Konciloví otcovia si osvojili apel pápeža Jána XXIII. k „aggiornamentu“, k podnešneniu viery. Toto viedlo nielen k novému teologickému určeniu „Cirkvi v dnešnom svete“ (v pastoračnej konštitúcii „Gaudium et spes“), ale aj k liturgickej reforme, ktorej základy boli položené v konštitúcii o liturgii, a ktorú po koncile dôsledne presadil Pavol VI. Liturgická reforma urobila aj pre veriacich zakúsiteľnou vôľu koncilu reformovať. Uznesenia Druhého vatikánskeho koncilu ovplyvňujú ešte aj dnes, vyše 50 rokov po koncile, vieru a život katolíkov na celom svete. Hoci o niektorých smerodajných koncilových uzneseniach sa dodnes kontroverzne diskutuje, tento koncil tým podáva výrečné svedectvo o tom, aký silný je vplyv koncilov na sebachápanie katolíckej Cirkvi. 

Zdroj: J. Oeldemann, Konfessionskunde, Bonifatius Paderborn 2015.   

Podobné články

Počúvajte naživo

Aktuálny program

počasie

Počasie podľa
P. Jurčoviča

Akcia s Prodomom

Prodom - projekty domov
ponúka viac ako 880 projektov rodinných domov.

V prípade že do poznámky pri objednávke uvediete
"RADIO LUMEN"
automaticky získavate 5% zľavu na vybraný projekt domu.

Vaše úmysly 14.10.2019

  • Všeobecný úmysel apoštolátu modlitby na október: Aby vanutie Ducha Svätého vzbudilo novú misionársku jar v Cirkvi
  • Úmysel KBS na október: Aby sme sa v našich rodinách radi, často a spoločne modlievali posvätný ruženec, a tak vyprosovali pokoj pre našu vlasť
  • Modlí sa o. Ján Sabol.
  • Chcete, aby sa za vás modlili kňazi v Rádiu LUMEN? Napíšte nám svoju prosbu na umysel@lumen.sk a my ju uverejníme na tomto mieste
  • Za zdravie a Božie požehnanie a ochranu Panny Márie pre neter Miriamku a sestru Máriu. Anna
  • Za Božie požehnanie v tehotenstve a za šťastlivý pôrod a vďaku za dar života nášho dieťatka. Manželia Gódányovci, Dunajská Streda
Podporte vaše rádio LUMEN klub

Pre zlepšenie kvality našich stránok používame cookies. Tým, že pokračujete v prehliadaní stránok bez zmeny nastavenia vášho prehliadača súhlasíte s ich používaním. Viacej o používaní súborov cookies.