TopTip

Novinky
Vladyka Peter Rusnák: Kňazstvo som neplánoval

Vladyka Peter Rusnák: Kňazstvo som neplánoval Bratislavský eparcha Peter Rusnák

Vladyka Peter Rusnák je prvým bratislavským eparchom. V rozhovore zo série NAŠI BISKUPI prezrádza, kto ho motivoval, aby sa stal kňazom a koľko by mala trvať ideálna kázeň. 

 

Ste prvý bratislavský eparcha. Ako vlastne eparchia vznikala na území nášho hlavného mesta?

Ja som prišiel do Bratislavy už v roku 2002. Pôsobil som tu ako farár, napĺňalo ma to, veď bola to pastorácia mladých rodín a mladých ľudí. Vznik eparchie v roku 2008 má „na svedomí“ pápež Benedikt XVI. Slovenskú gréckokatolícku cirkev povýšil na metropolitné zriadenie a i keď to nie je celkom pravidlo, tak metropolia by mala mať aspoň niekoľko diecéz. Košický exarchát sa stal diecézou – eparchiou a bola zriadená nová Bratislavská eparchia, pričom sídlo metropolie zostalo v Prešove.

Kde ste pôsobili predtým, ako ste prišli hlavného mesta?

Začínal som pod duklianskym priesmykom kde je farnosť Kapišová, ku ktorej boli pridružené viaceré obce. Moja prvá farnosť bola teda až na poľskej hranici. Odtiaľ som bol presunutý do Prešova, a odtiaľ som na chvíľu na jeden rok odišiel do Vranova nad Topľou-Čemerné. Potom som sa znova vrátil do Prešova na vtedy ešte biskupský úrad. Z Prešova som išiel do dedinky Petrová, to je za Bardejovom. Neskôr som pôsobil v Bardejove a potom som sa už dostal do Bratislavy.

Dnes sme na eparchiálnom úrade, ktorý hneď susedí s Ondrejským cintorínom. A zaujímavosťou je, že vlastne aj táto budova s ním kedysi tvorila jeden celok. V Bratislave ste strávili mladosť, pamätáte si ešte na to?

Dokonca mám takú osobnú spomienku, že tu, kde sa dnes rozprávame, som vybavoval pohreb môjho otca, ktorý zomrel v roku 1981. Bol to pohrebný ústav a táto budova bola totálne zdevastovaná, snáď najlepšie na tom bola práve táto miestnosť, kde robíme rozhovor. Ženy tu vili vence a vpredu bola jedna malá kancelária, kde sa vybavovali pohreby. Terajšia katedrála bola cintorínskou kaplnkou, ktorá sa otvárala len pri príležitosti pohrebov, takže sa tu pravidelne neslúžilo. Po roku 1990 sme tieto budovy dostali od vtedajšej Trnavskej arcidiecézy pre bratislavských gréckokatolíkov. S pomocou zahraničných investorov sme dokázali celý tento objekt zrekonštruovať. Zásluhu mal na tom pán biskup Hirka.

Bežní veriaci spomedzi rímskokatolíkov evidujú gréckokatolíkov najmä ako tých, ktorí pochádzajú z rôznych oblastí východného Slovenska. Ako sa žije gréckokatolíkom v západnej polovici krajiny?

Povedal by som, že vynikajúco. Máme v sebe trošku tej „východnej“ krvi. Všetci vieme, že východniari, to je iná nátura, ako je to bežné v týchto končinách. Východná mentalita zhromažďovania sa, takej spolupatričnosti vládne aj tu. Keď máme nejaké liturgické slávenia, tu sa vždy stretne polovica „východnej“ Bratislavy. Všetci sme jedna rodina. Na východe sa tak s humorom hovorí: „Nemáš koho ani zapichnúť, lebo všetci sme rodina, keď sa chceš pobiť s niekým.“ (smiech)

Pre nás gréckokatolíkov tá každodenná realita života v hlavnom meste znamená ešte také tesnejšie spojenie. V mori iného jazyka, mentality, obradu nachádzame svoju identitu.

Keďže gréckokatolíkov je oveľa viac na východe, ako na západe, máte dostatok kňazov?

Čudovali by ste sa, že kňazi nemajú problém prísť aj sem na západ. Máme aj vlastných bohoslovcov. A máme aj takpovediac „zabudnutých“ bohoslovcov. Napríklad takých, ktorí doštudovali, chceli sa oženiť, ale nemali na to vhodnú príležitosť a hľadali dobrú manželku. No ale potom to v človeku vychladne, človek sa ožení, prídu iné starosti a to kňazské povolanie zostáva tak kdesi pod pokrievkou. Potom to zase môže vyrásť. Aj teraz som svätil jedného takéhoto diakona. Avšak stále je to limitované aj tým, že biskup je potom povinný sa o toho kňaza aj postarať. Nielen vysvätiť, ale s dekrétom musí dostať aj podmienky na bývanie.

Vaša eparchia je pomerne veľká - snáď je to najväčšia diecéza na Slovensku. Zvykli ste si na prekonávanie veľkých vzdialeností, ak navštevujete jednotlivé farnosti?

Do Banskej Bystrici je diaľnica, teda keď idem napríklad do Šumiaca, tak to nie je nič hrozné. Vždy keď takto cestujem, dbám na časovú rezervu. Smerom na Považie siahame až na Liptov k Ružomberku. Na juhu chodievame slúžiť napríklad do Komárna. Už som si na to zvykol. Veď nedá sa to ani porovnať s eparchiou pána biskupa Milana Lacha, ktorý musí na návštevy svojich farností chodiť lietadlom.

Medzi vašich kňazov patria aj o. Ján Krupa a o. Ján Sabol, naši náboženskí redaktori. Ako vnímate ich pôsobenie na vlnách Rádia LUMEN?

Obidvaja študovali v Nemecku a ja som bol za to, aby sa po návrate dostali aj do Rádia LUMEN a uplatnili svoje vedomosti v praxi. Chcel som tiež, aby prinášali nášho východného ducha, správy a postrehy z východného obradu do vysielania rádia. Myslím si, že sa to splnilo a som veľmi rád, že u vás pôsobia.

Dnes ste bratislavským eparchom. Aká bola cesta, ktorá vás viedla v kňazstve, od jej začiatku až po súčasnosť?

Narodil som sa v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Vysťahovali nás v 50. rokoch počas akcie P, keď chceli spraviť zo všetkých gréckokatolíkov pravoslávnych veriacich. Samozrejme, že drvivá väčšina kňazov to odmietla a boli vyvezení z východného Slovenska do Čiech, do pohraničia. Bolo to vlastne vyhnanstvo, často títo duchovní vykonávali podradné práce. Hraničilo to až s ponižujúcimi spôsobmi existencie. Naša rodina sa našla na severe Moravy (Staré Město pod Sněžníkem). Keď sme tam prišli mal som len niečo viac ako rok. Dlho som to vôbec nevnímal. Bolo nás 13 súrodencov, takže stále som bol nimi obklopený. Ako miništrant som vyrastal v latinskom obrade, len doma to bolo akési zvláštne. Otec slúžieval, ale samozrejme, len tajne. Domáce náboženské prostredie bolo poznačené strachom. Sťahovali sa rolety, aby nikto nevidel horiace sviece, otec spieval počas liturgie len potichu, prípadne len recitoval.

V roku 1959 sme sa presťahovali do Bratislavy. Došlo totiž k politickému odmäku. Tieto kňazské rodiny sa mohli vrátiť na Slovensko, ale len na západ, aby kňazi neboli v styku so svojimi bývalými veriacimi. A tak v Bratislave vznikla veľmi silná komunita gréckokatolíckych rodín. Počas strednej školy som vôbec neuvažoval o kňazstve, veď do roku 1968 bola gréckokatolícka cirkev administratívnym rozhodnutím vlády zakázaná. Avšak potom prišiel Dubček a 13. júna 1968 bola gréckokatolícka cirkev znovu obnovená a doma sa začali diať zvláštne veci. Otec začal cestovať z Bratislavy na východ na farnosť, lebo vtedajší ordinár, neskorší biskup Ján Hirka, potreboval rýchlo pokryť uprázdnené farnosti a tak aspoň na veľké sviatky cestovali na východ kňazi zo západu. Ja som vtedy riešil maturitu, potom vojenskú službu, medzitým otec odišiel s mamou už na východ natrvalo.

Kedy sa to celé zmenilo?

Ja som mal predstavu a túžbu založiť si rodinu. Tú predstavu mi však narušilo nové zamestnanie, kde som stretával na tú dobu zvláštnych ľudí. Bol tam jeden kolega, ktorý mal v kancelárii, za hlbokej totality, na stene obraz Bohorodičky. Bol som omráčený z toho, že aj takto sa dá prežívať viera. Tento kolega sa výrazne podpísal na tom, že som nad povolaním začal uvažovať. Bol to veselý a optimistický človek. Dodnes obdivujem jeho nekomplikované spôsoby, ako je možné do každej debaty s hocikým vložiť problematiku vierovyznania. Jednoducho žil svoju vieru bez akéhokoľvek strachu. A vtedy som si povedal, že toto by ma bavilo.

Ako bohoslovec ste teda začínali štúdium, keď politický režim neprial slobodnej formácii kandidátov na kňazstvo? Bolo to cítiť v kňazskom seminári?

Dosť sa dbalo na to, aby myšlienky vtedy moderných teológov neprenikali nejako do našej formácie. Bolo to cítiť aj medzi nami bohoslovcami. O niektorých spolužiakoch sa povrávalo, že sú spolupracovníci štátnej bezpečnosti, lebo bolo známe, že štb tam posielalo na kontrolu aj svojich ľudí. Oni tvrdili, že je to pre dobro seminára, aby tam nevznikali napätia... Dávali sme si teda pozor pred kým čo povieme. Neboli sme tam pre politické aktivity, venovali sme sa predovšetkým duchovnej a teologickej formácii.

Priestory eparchiálneho úradu v Bratislave

Ľudia vás poznajú ako bezprostredného kazateľa, človeka, ktorý dokáže do kázne zaradiť okrem duchovného povzbudenia aj vtip, či rôzne veselé príhody. Je podľa vás dôležité, aby kázne dokázali veriacich vtiahnuť k Božiemu Slovu možno aj cez úsmevné pasáže?

Od pána profesora Jozefa Vrableca sme sa učili koncepciu homiletiky. Pamätám si na to, že úvod do homílie má viac zaváňať cigaretou ako kadidlom. Možno začať bezprostredne, aj s vtipom, ale nesmie to byť samoúčelné. Už to musí niesť v sebe nejakú myšlienku, ktorú potom rozviniem. Všetko musí byť podriadené jedinému cieľu – priniesť posolstvo Božej lásky poslucháčom.

Často sa polemizuje medzi veriacimi o tom, koľko by mala trvať kázeň. Aký je váš názor?

Nedá sa to nejako časovo ohraničiť. Možno poznáte jednu poznámku pátra Pia, keď mu tiež vyčítali, že veľmi dlho káže: „Dajte potom hodiny aj na kalváriu, že koľko má Ježiš trpieť.“

Kňaz by sa nikdy nemal stať otrokom svojich poslucháčov, ktorí by mu napríklad vyčítali, že je to dlhé. Má povedať to, čo chce povedať, a malo by to mať hlavu a pätu. Ľudia sú potom ochotní počúvať aj dlhšiu kázeň. A je iné kázať na veľkých odpustoch, ako napríklad rozprávať spoločenstvu mladých ľudí na duchovných cvičeniach. Pri nedeľných homíliách však vieme veľmi dobre, že súčasný človek je veľmi náchylný stratiť koncentráciu a tam by si už mal vedieť kňaz ustrážiť tú správnu mieru. Ako hovoril pán profesor Vrablec: „Keď ľudia začnú pozerať na hodinky, to je zle. No keď si ich už prikladajú k uchu, že či im vôbec idú, tak to už je strašné.“ (smiech)

Niektorí kňazi to riešia tak, že niekde na stĺpe alebo na inom vhodnom mieste majú hodinky, aby sa vedeli orientovať. No pamätajme, že nemali by sme byť otrokmi času. Keď už ale mám povedať nejaké čísla, tak v seminári sme sa učili o ideálnej dĺžke 12-15 minút v nedeľu, cez týždeň samozrejme menej. Avšak vieme, že ak je kázeň skutočne obsažná a má duchovné posolstvo, tak ľudia ju budú ochotní počúvať.

Ako gréckokatolícky biskup žijete v celibáte. Vaši kňazi sú väčšinou ženatí a majú svoje rodiny. Poznáte ich rodinné príbehy, radosti i starosti?

Áno, snažím sa o to, samozrejme. Pri návštevách farností sa na chvíľu stávam členom ich rodiny, viem, čo sa u nich deje. Keď je potrebné, tak im pomáham či už finančne, nejakou radou alebo inou pomocou.

V rámci KBS pôsobíte aj ako predseda Rady pre laické a apoštolské hnutia. Čím sa v tejto rade zaoberáte?

Cirkev musí byť duchovne plodná. Nové hnutia, nové aktivity, nové spoločenstvá sú ako keby našimi deťmi, je potrebné sa im venovať. Rada má za úlohu mapovať, podchytiť ich, rozprávať sa s členmi týchto hnutí. Často je potrebné napríklad aj miestnemu biskupovi predstaviť charakter daného hnutia. V rámci množstva aktivít je potrebné, aby sa aj tieto spoločenstvá navzájom spoznali. Hovoríme totiž o veľkom zábere aktivít spoločenstiev. Niektoré sa venujú mladým, niektoré chudobným, niektoré starým, iné sa zaoberajú evanjelizáciou, modlitbami a podobne. My si veľmi vážime každú jednu charizmu a preto venujeme pozornosť týmto aktivitám. A všetky tieto charizmy by mali byť posúdené biskupom, či pochádzajú z Ducha Svätého a či sú pomocou pre Cirkev. Stáva sa aj to, že máme spoločenstvá, ktoré sa odtrhnú od Cirkvi a začnú hlásať celkom inú náuku.

Cirkev nie je demokratické spoločenstvo. Cirkev je hierarchické spoločenstvo založené Ježišom Kristom, cez zbor apoštolov to smeruje k biskupom, kňazom a laikom. A tak ako to je v správne usporiadanej spoločnosti, že musí byť istý poriadok, tak o toto sa aj my snažíme v rámci činnosti Rady pre laické a apoštolské hnutia.

Museli ste už riešiť aj prípady, keď sa niektoré hnutia začali vymykať učeniu Cirkvi?

Áno, stalo sa. A riešilo sa to potom až v Ríme. Konferencia biskupov Slovenska usporadúva každý rok dve stretnutia týchto spoločenstiev, kde predstavujú svoju charizmu a vzťah k Cirkvi. Je to citlivá otázka, obzvlášť keď si niektorí veriaci alebo celé spoločenstvá namýšľajú, že ich konkrétne vedie Duch Svätý a nechcú sa nikomu zodpovedať. Avšak takto to v Cirkvi nikdy nefungovalo. Uznávame, že Duch Svätý dáva charizmy každému ako chce a predsa, ako hovorí svätý Pavol, charizmy majú byť podriadené prorokom. Veď aj on išiel svojho času do Jeruzalema, aby predstavil svoju náuku, či učí správne. A až potom sa pustil do evanjelizácie, keď s tým súhlasili apoštoli. Keď sa to tak nedeje, tak sa často stáva, že cez takýchto ľudí sa veriaci dostávajú do zmätku a duchovnej dezorientácie.

Biblické výjavy nielen na ikonách

TRI NAJ vladyku Petra Rusnáka

NAJnáročnejší okamih pri vzniku Bratislavskej eparchie:

Zohnať farské budovy, kde by naši kňazi mohli pôsobiť a stabilizovať farnosti, aby si ľudia zvykli, že vo svojom meste majú farára a svoj bohoslužobný priestor.

NAJspôsob ako oddychujete:

Bicyklovanie na hrádze. Výstižnejšie povedané – idem sa povoziť.

NAJdlhšia kázeň akú ste kedy mali:

Pre rôzne spoločenstvá na duchovných obnovách často kážem aj hodinu. Avšak samozrejme ide o to nastavenie, ktoré tam je. Tí ľudia sú nastavení na duchovnú formáciu, nikam sa neponáhľajú...

 

Foto: Martin Šajgalík

 

Rozšírenú verziu rozhovoru nájdete v našom ARCHÍVE. Odvysielali sme ju v rámci relácie Rozhovor týždňa 31. júla 2019. 

 

VIZITKA:

Mons. Peter Rusnák:

Narodený: 6. septembra 1950 v Humennom

Vyštudoval Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave (1982 – 1987)

Kňazská vysviacka: 14. júna 1987 v Prešove (biskup Slavomír Miklovš)

1987 – 1988 správca farnosti Kapišová

1988 – 1990 správca farnosti Prešov

1990 – 1993 špirituál kňazského seminára v Prešove

1990 – 2003 odborný asistent na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity

1993 –1994 správca farnosti Vranov nad Topľou a vranovského okresný dekan

1994 – 1995 tajomník biskupského úradu v Prešove, ceremoniár

1995 – 1998 biskupsky vikár, riaditeľ biskupského úradu v Prešove

1998 – 2001 správca farnosti Petrová

2001 – 2003 správca farnosti Bardejov

2003 – 2008 farár Bratislava a bratislavský protopresbyter

Menovaný za biskupa: 30. januára 2008

Biskupská vysviacka: 16. februára 2008 v Prešove

9. marca 2008 – uvedený v Bratislave do úradu prvého bratislavského eparchu

 

Prečítajte si aj:

NAŠI BISKUPI: Stanislav Zvolenský

NAŠI BISKUPI: Bernard Bober

NAŠI BISKUPI: Ján Babjak

NAŠI BISKUPI: Ján Orosch

NAŠI BISKUPI: Marián Chovanec

NAŠI BISKUPI: Štefan Sečka

NAŠI BISKUPI: František Rábek

NAŠI BISKUPI: Tomáš Galis

NAŠI BISKUPI: Jozef Haľko

Podobné články

Počúvajte naživo

Aktuálny program

počasie

Počasie podľa
P. Jurčoviča

Akcia s Prodomom

Prodom - projekty domov
ponúka viac ako 880 projektov rodinných domov.

V prípade že do poznámky pri objednávke uvediete
"RADIO LUMEN"
automaticky získavate 5% zľavu na vybraný projekt domu.

Vaše úmysly 22.08.2019

  • Všeobecný úmysel apoštolátu modlitby na august: Za rodiny, aby sa prostredníctvom života modlitby a vzájomnej lásky čoraz viac stávali školami pravej ľudskosti
  • Úmysel KBS na august: Aby sme na pútnických miestach našej krajiny načerpali dostatok duchovných síl na zvládanie každodenných ťažkostí
  • Modlí sa o. Pavol Jurčaga.
  • Chcete, aby sa za vás modlili kňazi v Rádiu LUMEN? Napíšte nám svoju prosbu na umysel@lumen.sk a my ju uverejníme na tomto mieste
  • Za brata Jaroslava a jeho rodinu. Anna
  • Za môjho ocka Jána. Ivana
Podporte vaše rádio LUMEN klub

Pre zlepšenie kvality našich stránok používame cookies. Tým, že pokračujete v prehliadaní stránok bez zmeny nastavenia vášho prehliadača súhlasíte s ich používaním. Viacej o používaní súborov cookies.