Pittsburská ruténska metropólia

Zosnutie presvätej Bohorodičky („Uspenije“) podľa byzantského obradu

Prvého novembra 1950 pápež Pius XII. slávnostne proklamoval stáročnú vieru, že „nepoškvrnená Bohorodička, vždy Panna Mária, po zavŕšení svojho pozemského života, bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“ (Apoštolská konštitúcia Munificentissimus Deus, čl. 44). Táto slávnostná proklamácia dogmy o nanebovzatí Márie výstižne opisuje túto korunujúcu udalosť v živote presvätej Bohorodičky [po grécky: Theotokos], ktorej liturgické uctievanie má pôvod na Východe.

Pôvod sviatku Zosnutia alebo Nanebovzatia požehnanej Panny Márie [Bohorodičky] je úzko spojený s jej verejným uctievaním od začiatku štvrtého storočia. Vyvinul sa z raného slávenia Vianoc, v ktorých Bohorodička, Božia Matka nášho Spasiteľa, zohrávala dôležitú rolu. Slávnostná proklamácia Márie za „Bohorodičku“ na Efezskom koncile (r. 431) výrazne posilnila jej verejné uctievanie ako „Božej Matky“. Toto je dosvedčené faktom, že o niekoľko rokov neskôr sa jej božské materstvo slávilo v Jeruzaleme ako Sviatok Márie, Božej Matky, 15. augusta (porov. Arménsky lekcionár, r. 434)

V Egypte sa ten istý Sviatok Márie slávil 18. januára pod vplyvom sv. Cyrila Alexandrijského († 444), ktorý predsedal Efezskému koncilu (r. 431). V Konštantínopole uctievanie „ Máriinho božského materstva“ podporoval sv. Anatolios († 458), ktorý tiež zložil prvé liturgické hymny na počesť Bohorodičky (gr. Theotokos).

Na začiatku šiesteho storočia bola postavená veľkolepá bazilika nad Máriiným hrobom v Getsemanskej záhrade. Týmto získal Sviatok Márie, slávený 15. augusta, nadobudol nový význam a stal sa slávnostným slávením Máriinej smrti a nanebovzatia pod názvom Sviatok Zosnutia (po cirkevnoslovansky: Uspenije). V niektorých východných liturgických kalendároch bol tento sviatok označovaný ako Cesta Bohorodičky do neba, alebo Uloženie Márie do hrobu.

V Konštantínopole cisárovná sv. Pulcheria († 453) podporovala úctu k požehnanej Matke a nechala postaviť tri chrámy na jej počesť. Počas svojej prítomnosti na šiestom zasadaní Chalcedónskeho koncilu (r. 451) požiadala sv. Juvenala Jeruzalemského († 458) o nejaké relikvie požehnanej Matky, ktoré mali byť uložené v Máriinom chráme v Blachernách pri Konštantínopole.

Sv. biskup odpovedal: „Zo starobylej a najspoľahlivejšej tradície sme sa dozvedeli, že v čase slávneho zosnutia Božej Matky sa v Jeruzaleme zišla celá skupina apoštolov. A tak, za spevu božských a nebeských chvál, zverili jej svätú dušu do Božích rúk a jej telo, ktoré počalo Boha, odniesli v sprievode do Getsemanskej záhrady a tam ho uložili do malého hrobu.

Tri dni zbor anjelov spieval nad jej hrobom. Po troch dňoch, keď konečne dorazil sv. Tomáš (bol neprítomný a túžil uctiť si telo, ktoré porodilo Krista Boha), oni (apoštoli) otvorili hrob a nenašli ani stopy po jej požehnanom tele. Apoštoli vzali vôňou nasiaknuté plachty, ktorými bolo telo zabalené, a uzavreli hrob. Apoštoli žasli pri tomto tajomstve a mohli zmýšľať len tak, že Ten, ktorému sa páčilo narodiť sa v tele z nej, Pán slávy, si želal, aby po jej odchode z tohto života bolo jej nepoškvrnené a prečisté telo poctené neporušiteľnosťou a prenesené (do neba) ešte pred všeobecným vzkriesením mŕtvych“ (porov. Cyril Skytopolský, Dejiny sv. Eutýmia III, 40, napísané okolo r. 515).

Druhého júla so Byzantská cirkev pripomína Uloženie úctyhodného rúcha našej Vládkyne a Bohorodičky v Blachernách. Zdá sa, že cisárske mesto namiesto požadovaných svätých relikvií dostalo Máriine rúcho, ktoré bolo nájdené v Nazarete a privezené do Konštantínopola v roku 474, t. j. po smrti Juvenala a Pulcherie.

Slávnostne slávenie sviatku Zosnutia presvätej Bohorodičky sa v priebehu šiesteho storočia rozšírilo na celý Východ. Keďže sa tento sviatok slávil v rôznych dňoch, cisár Maurikios (582 – 602) nariadil, že v celej Byzantskej ríši sa tento sviatok bude sláviť 15. augusta pod názvom Zosnutie (po grécky Koimesis, po cirkevnoslovansky Uspenije, porov. 1 Sol 4, 14). Sv. Modest Jeruzalemský († 634), ktorému sa pripisuje najstaršia zachovaná homília na sviatok Zosnutia, plne prijal jeruzalemskú tradíciu o Máriinom zázračnom odchode a nanebovzatí jej prečistého tela (porov. Migne, PG 86, 3277nn.).

V polovici siedmeho storočia bol sviatok Zosnutia zavedený v Ríme, odkiaľ sa postupne rozšíril na celý Západ. Na konci ôsmeho storočia však západná cirkev zmenila názov tohto sviatku na Nanebovzatie blahoslavenej Panny Márie (po latinsky: Assumptio Beatae Mariae Virginis).

Na Východe slávenie tohto sviatku umoncili slávne homílie sv. Andreja Krétskeho († okolo 720), sv. Germana Konštantínopolského († 733) a najmä sv. Jána Damaského († 749), ktorý sa stal hlavným zástancom tradičnej viery v telesné nanebovzatie Márie.

Podľa Damaského svedectva sa hrob, ktorý len krátko ukrýval prečisté telo Božej Matky, stal predmetom verejného uctievania a zdrojom mnohých zázrakov a osobitných milostí (porov. Homília na Zosnutie I, 13). Sv. Ján Damaský v homílii, ktorú predniesol v Bazilike Zosnutia v Jeruzaleme, poukázal na Máriin hrob a povedal: „Jej nepoškvrnené telo bolo uložené tu, v tomto známom a preslávnom hrobe, odkiaľ bolo po troch dňoch vzaté do nebeského príbytku“ (porov. Homília na Zosnutie 11, 14).

Veľkú časť liturgických hymnov, ktoré vychvaľujú zázračné zosnutie presvätej Bohorodičky, zložili počas 8. a 9. storočia takí známi hymnografi ako sv. German Konštantínopolský († 733), sv. Ján Damaský († 749), sv. Kozmas Maiumský († 760), sv. Teofán Graptos († 845) a ďalší. Vo svojich hymnoch títo inšpirovaní autori jasne zjavili tradičnú vieru v Máriino „prenesenie zo zeme do neba“ (porov. Druhá stichira večierne).

Prostredníctvom týchto liturgických skladieb sa dobre zachovala všeobecná viera v telesné nanebovzatie Márie a poskytol sa dostatočný historický dôkazný materiál pre vyhlásenie dogmy v roku 1950. Hlavné argumenty z byzantskej tradície a liturgie na podporu dogmy zozbieral náš ruténsky teológ Mons. Mikuláš Russnak, S.T.D. (1872 – 1952) a Svätej stolici ich predložil prešovský biskup Pavol P. Gojdič, OSBM (1927 – 1960) 25. januára 1932 (porov. G. Hentrich – R. De Moos, Petitiones de Assumptione Corporea B. V. M.,Vatikán 1942, zväzok I., s. 770 – 779). 

O žiadosti biskupa Gojdiča autori píšu: „Význam tejto žiadosti je zrejmý, keďže pochádza od ruténskeho hierarchu, ktorý je dobre oboznámený s gréckymi a cirkevnoslovanským liturgickými textami, ktoré od 9. storočia neustále používajú katolíci aj pravoslávni. A tieto texty ‚jasne a jednoznačne‘ obsahujú doktrínu o telesnom nanebovzatí požehnanej Panny Márie.“ Môžeme teda konštatovať, že dogma o nanebovzatí Márie, založená na dedukcii zo Svätého písma, je logickým vývojom stáročnej tradície, ktorá je hlboko zakorenená v liturgických modlitbách a povedomí ľudu.

Sviatok Zosnutia je jedným z dvanástich veľkých sviatkov byzantského obradu a slávi sa mimoriadne slávnostne. V rámci prípravy na tento sviatok je pre veriacich predpísané dvojtýždňové pôstne obdobie, ktoré je nazývané „Uspenský pôst“ a začína sa prvým augustovým dňom.

Keďže sviatok Premenenia nášho Pána, ľudovo známy ako „Spasa“, pripadá na toto obdobie, ľudia v Starej zemi (= v Rakúsko-Uhorsku) nazývali toto pôstne obdobie „Spasovka“, čiže Spasiteľov pôst. Historicky sa pôstne obdobie pred sviatkom Zosnutia datuje do deviateho storočia, ale oficiálne bol do byzantskej disciplíny zavedený Konštantínopolskou synodou v roku 1166.

Z liturgického hľadiska má sviatok Zosnutia jeden deň predsviatku a osem dní posviatku, počas ktorých sa slávia tajomstvá Máriinej zázračnej smrti a slávneho nanebovzatia. 

Večiereň tohto sviatku, slávená s lítiou, opakovane prosí o príhovor Bohorodičky: „Vládkyňa, nezabudni na príbuzenské väzby s tými, ktorí si s vierou pripomínajú tvoje presväté zosnutie“ (stichira litie). 

Podľa starobylého zvyku sa po božskej liturgii na sviatok Zosnutia požehnávajú kvety a liečivé byliny. Tento zvyk pochádza pravdepodobne z tradičnej viery, že po Máriinom slávnom nanebovzatí bol jej svätý hrob naplnený „nebeskou vôňou“ a kvetmi (porov. sv. German, Prvá homília na Zosnutie). Byliny, ktoré náš ľud používa ako prírodnú medicínu, sa požehnávajú na pamiatku mnohých uzdravení a mimoriadnych milostí, ktoré boli udelené pútnikom pri Máriinom hrobe (porov. sv. Ján Damaský, Homília na Zosnutie I, 13).

Požehnanie bylín na sviatok Zosnutia zaviedli Otcovia na potieranie poverčivých zaklínadiel a šarlatánstva v našom ľude.

Vo svojom kázaní pri Máriinom hrobe sv. Ján Damaský pripomínal ľudu, že „Božia moc nie je ohraničená nijakým miestom, a toto platí aj o nevyčerpateľnej dobrote Božej Matky. Lebo keby milosti boli obmedzované len na jej hrob, získalo by ich len málo ľudí. Teraz sa však jej milosti vyzlievajú na každom mieste po celom svete“ (porov. Homília na Zosnutie II, 19).

Vo svojej Homílii na Zosnutie sv. Ján Damaský necháva hovoriť Máriin hrob:

„Prečo hľadáte v hrobe to, čo bolo vzaté do neba? Prečo si odo mňa vynucujete opis jej zániku? Nemal som silu ísť proti Božiemu príkazu. Toto sväté a posvätné telo, ktoré ma naplnilo myrhou, sladkou vôňou a svätosťou, bolo po opustení rubáša vzaté v sprievode všetkých nebeských síl...

Teraz nado mnou bdejú anjeli. Teraz vo mne prebýva božská milosť. Stal som sa prameňom uzdravenia pre chorých, ochranou proti démonom, útočiskom pre tých, ktorí sa ku mne utiekajú. Priblížte sa s vierou, ľudia, a dostanete milosť v hojnosti“ (porov. Homília na Zosnutie II, 17).

Refrén 9. irmosu

„Anjeli, ktorí boli svedkami Zosnutia Prečistej (Bohorodičky), boli ohromení úžasom, keď videli Pannu, ako vystupuje zo zeme do neba.“

Tropár (1. hlas)

Pri pôrode si zachovala svoje panenstvo, Bohorodička, a keď si zosnula,  neopustila si svet. Ako Matka Života si prešla do života a svojimi modlitbami vyslobodzuješ naše duše zo smrti.

Kondák (1. hlas)

Ani hrob, ani smrť nezabránili v odchode Bohorodičke, ktorá sa naďalej modlí za nás a svojím príhovorom zostáva našou neochvejnou nádejou; lebo Ten, ktorý prebýval v jej vždy panenskom lone, ju ako Matku Života preniesol do života.

Zdroj: https://archpitt.org/the-dormition-of-the-most-holy-mother-of-god-uspen-ije-assumption-according-to-the-byzantine-rite/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa