aktuality

Novinka | | Andrea Kundrová

TO SME MY: Ondrej Rosík

Novinka

Ak existujú medzi nami ľudia, ktorí si zaslúžia náš obdiv, tak sú to tí z nás, ktorí žijú bez jedného z 5 zmyslov. Ondrej, pri stretnutí s tebou je evidentné, že so svojim hendikepom ste sa už skamarátili a rozumiete si. Bolo to tak vždy?

Pochádzam z Jasenia, čo je dedinka v okolí Brezna. Nevidiaci som od narodenia a lekári dodnes nevedia prísť na to, čo mi je. Mám výhodu v tom, že som nevidiaci od narodenia a neviem, aké je to vidieť. Samozrejme, že občas prídu také situácie, v ktorých by sa mi zrak zišiel. Kedysi som nad tým dokázal dlho rozmýšľať, dnes to už beriem ako fakt.

Je to veľmi osobná otázka, ale predsa…Na koľko percent je poškodený tvoj zrak?

Rozoznávam len svetlo a tmu. Aj toto sa dá využiť, napríklad viem pozhasínať, keď odchádzam z domu, alebo viem podľa svetla zistiť, či je počítač zapnutý.

Ľudia často hovoria, že keď niekde Pán Boh uberie, inde pridá? Kde cítiš, že tebe bolo pridané?

Jednoznačne na sluchu. Prejavuje sa to napríklad aj tým, že mám absolútny sluch, viem rozoznávať výšky tónov a jednoduchšie skladby dokážem na klavíri zahrať po prvom vypočutí.

Detstvo človeku vždy akosi ubehne. Vo chvíli keď sa stáva školopovinným žiakom, čas sa začne vliecť. Ako si spomínaš na tieto časy?

Do školy som chodil v Levoči, lebo v tom čase ešte neboli také možnosti integrácie. Bol to taký normálny internátny život, samozrejme s dozorom vychovávateliek. Domov som sa vracal raz za dva týždne. Okrem bežných vecí, sme sa v škole učili Braillovo písmo, priestorovú orientáciu, ale napríklad aj písanie na kancelárskom stroji. Už v druhej triede ma veľmi bavilo hrať na klavíri. Dokončil som si prvý cyklus základnej umeleckej školy. Tiež som chodil recitovať a spievať do speváckeho zboru.

To znie akoby si opisoval veľmi aktívneho, nadaného človeka, ktorý miluje umenie a život. Zmenilo sa niečo príchodom na strednú školu?

Na strednú školu som chodil už v Banskej Bystrici, na katolícke Gymnázium Štefana Moysesa. Tu kdesi som sa už rozhodoval, čo chcem ďalej robiť. Pôvodne som uvažoval nad informatikou, ale matematika mi až tak dobre nešla. V škole som vytvoril školský rozhlas. Stále som pokračoval v recitácii, vyhral som napríklad aj súťaž A slovo bolo u Boha. Okrem toho sme založili kapelu Pufflerquartet, spievali sme francúzske šansóny.

Veľmi ma zaujíma ako sa začala tvoja spolupráca s Rádiom LUMEN?

Začalo sa to Na Katolíckej Univerzite v Ružomberku, kde som 5 rokov študoval žurnalistiku. Rád by som poďakoval Zuzane Szakácsovej. My sme totiž v škole mali povinnú prax, takže sme si museli vybaviť priestor v nejakom médiu. V prvom maily som Zuzane zatajil, že som nevidiaci a priznal som sa až potom, keď odpísala, že by mi umožnili praxovať. Jej reakcia bola takáto: "Naša budova je úplne bariérová.  Všade sú schody a rádio sa rozprestiera na troch poschodiach."
Napokon sme sa dohodli na prvom stretnutí, pár hodín som bol vo vysielaní, lenže bolo nutné vyriešiť, čo budem robiť ďalej. V rádiu skúsenosti s nevidiacimi nemali, musel som čosi vymyslieť. Navrhol som nejaké témy, ktoré by som vedel spracovať. Po troch týždňoch sa v rádiu rozhodli, že by radi spolupracovali aj naďalej.

Keď niekomu povieš, že si nevidiaci a pracuješ v rádiu, asi prvé, čo mu napadne je, ako sa to dá? Veď tam potrebuješ interpretovať čítaný text, čítať si v rámci príprav. Rádio je médium bez obrazu, kde človek opisuje, čo vidí.

V tomto mi veľmi pomáha počítač s hlasovým výstupom. Cez počítač sa viem dostať k hocijakým dokumentom, internetovým zdrojom, alebo kontaktom na hostí. Vo vysielaní mám nasadené dvoje slúchadlá. V jedných počujem vysielanie, v druhých si priebežne sledujem scenár relácie a reakcie od poslucháčov. Text interpretujem tak, že syntetický hlas mi číta dokument do slúchadiel a ja ho opakujem. Ak sa ešte vrátim k predchádzajúcej odpovedi - práve preto si cením odhodlanie Zuzany Szakácsovej, lebo zamestnávanie zdravotne postihnutých na Slovensku málokedy vyzerá tak hladko. A vtedy to naozaj išlo veľmi ľahko. O pár mesiacov po mojej praxi sme prepojili univerzitné Pulzrádio z KU a vysielali sme raz mesačne ešte aj s Vladimírou Legíňovou reláciu študentské šapito. Okrem toho som stále robil príspevky z univerzity.

Ak by mi niekto položil otázku, bez čoho si neviem predstaviť ľudský život, tak odpoviem, bez hudby. Ty s hudbou žiješ, hráš na klavíri, spievaš. A ktovie, možno aj komponuješ.

Na katedre žurnalistiky  FF KU točili film 22 hláv. Je to 37-minútový dokument o bývalom režime. Pripravil som kompletný soundtrack a nahovoril komentár do tohto filmu.

S hudbou sa pracuje aj v rádiu. Čo všetko máš momentálne pod svojou taktovkou?

Momentálne robím Vitaj doma rodina, Byť šťastnou rodinou dnes, Cestovanie, Boh v mojom živote, Svetielko, Literárnu kaviareň, Študentské šapito a Piesne na želanie.

A čo tvoje mimorádiové aktivity? Každý kto ťa pozná vie, že si veľmi vnímavý človek, vzdelávaš sa, sleduješ trendy, rád sa delíš o svoje nápady.

Prekladám z angličtiny špeciálny software pre nevidiacich. Hrávam na klavíri počas mládežníckych omší v Jasení, rád čítam knihy a recitujem. Taktiež ma pozývajú do škôl, kde prednášam o živote nevidiaceho a veľa voľného času trávim s priateľkou.

Kde ste sa s priateľkou zoznámili? Ako vníma tvoj hendikep?

Spoznali sme sa v decembri pred tromi rokmi. Chcela tiež študovať žurnalistiku v Ružomberku a bola zvedavá, ako to na univerzite vyzerá. Ona sama je slabozraká, takže s nevidiacimi sa stretávala, preto sme moje postihnutie nemuseli vôbec rozoberať.

A čo iní ľudia, napríklad respondenti? Ako reagujú na nevidiaceho redaktora?

Keď si dohadujem stretnutie, najprv riešim, o čom to bude, kde a kedy sa stretneme, či chcú otázky vopred a podobne. Ak človek príde do živého vysielania, často až tam sa dozvie, že som nevidiaci. Raz som mal robiť rozhovor s jedným psychiatrom. Sídli v Banskej Bystrici, takže nebolo vôbec náročné sa k nemu dostať. Navrhol som mu, že môžeme nahrávať u neho v kancelárii. Trošku sa zdráhal, vraj tam má neporiadok. Hovorím mu, že my nie sme televízia a že ten neporiadok naši poslucháči neuvidia. On na to reagoval: "Ale vy to uvidíte." to som už musel s pravdou von. Keď som prišiel, jeho prvé slová boli: "Tak som teda neupratal."

Stávajú sa aj situácie, na ktoré nerád spomínaš?

Najčastejšie sú to meškania vlakov. Ak mi hosť na poslednú chvíľu zruší stretnutie, to mi vie tiež pokaziť deň.

 

TRI NAJ ONDREJA ROSÍKA

Najobľúbenejšia prezývka/oslovenie

Ondro, ale kolegyňa Vlaďka vymyslela aj Rosíča a to sa mi tiež páči

Najobľúbenejší technologický vynález

Čítač obrazovky

Najvzácnejšie miesto

Domov, pri rodinnom kozube

 

Prečítajte si aj:

TO SME MY - Martin Šajgalík

TO SME MY - Ivo Novák

TO SME MY - Diana Rauchová

TO SME MY - o. Ján Sabol

TO SME MY - Mária Trubínyová

TO SME MY- o. Juraj Spuchľák