TopTip

Gruzínska pravoslávna cirkev

Gruzínska pravoslávna cirkev Erb Gruzínskej pravoslávnej cirkvi

1. Počiatky medzi svetovými ríšami Rimanov a Peržanov

Gruzínsko je hornatá krajina, ktorá sa nachádza medzi Veľkým a Malým Kaukazom a je rozdelená na dve rozdielne časti pohorím Surami. Západné Gruzínsko má teplé a vlhké podnebie, ktoré je veľmi priaznivé pre poľnohospodárstvo, a pretína ho rieka Rioni, ktorá sa vlieva do Čierneho mora. Od staroveku bol tento región (po grécky nazývaný najskôr Kolchis a neskôr Lazike) úzko spojený s gréckou kultúrou prostredníctvom obchodu. Východné Gruzínsko (Kartli a Kacheti; po grécky Iberia) je členité vysokými horskými masívmi a vyznačuje sa suchým podnebím; krajina je členená riekou Kura/Mtqvari a jej prítokmi. V neskorej antike bolo východné Gruzínsko kultúrne ovplyvňované Arménskom a Sýriou a v niektorých obdobiach mu vládli aj perzskí Sasánovci a ich veľkí králi v Mezopotámii.

Počiatky kresťanstva v Gruzínsku sú nejasné. Západogruzínsky pobrežný región mal už na začiatku 4. storočia viacero gréckych biskupstiev (Pityus, Phasis). Východné Gruzínsko sa stalo kresťanským pravdepodobne okolo roku 330. Najstaršia správa o kresťanskej misii vojnovou zajatkyňou sa nachádza v diele Cirkevné dejiny od po latinsky píšuceho Rufína (hist. eccl. X, 11; ide o dielo napísané okolo roku 400 podľa gréckych prameňov v Palestíne). Neskoršie gruzínske tradície ju nazývajú Nino. Vraj bola príbuznou jeruzalemského arcibiskupa a ten ju mal poslať na územie Gruzínska. V stredoveku bola táto zakladateľská legenda prekonaná prostredníctvom tvrdenia o misijnej činnosti apoštolov Andreja na pobreží Čierneho mora a Šimona Kanaánskeho.

Gruzínski biskupi sa v roku 419 zúčastnili na synode Sasánovskej ríše v Seleukii-Ktesifone. Iberský biskup Jeremiáš sa zúčastnil na koncile ríšskej cirkvi Rímskej ríše v Efeze v roku 431. Ako štátny rukojemník prišlo do Konštantínopolu kráľovské dieťa Nabarnugi a bolo tam vychovávané ako krstné dieťa cisárskeho páru. V roku 436 Nabarnugi odcestoval s jedným spoločníkom do Palestíny a prijal mníšske meno Petros († 491). Tento Gruzínec, známy ako askéta v Jeruzaleme a v regióne Gazy (označovaný ako „Iberijčan“), bol v roku 451 vysvätený za protichalcedónskeho biskupa v Maiume pri Gaze a v roku 456 v egyptskom exile zas vysvätil Timotea Ailura za alexandrijského patriarchu. Jeho kláštor pri Gaze sa stal centrom protichalcedónskej mníšskej opozície v Palestíne a ovplyvnil aj Severa (asi 465 – 538), ktorý bol protichalcedónskym patriarchom Antiochie v rokoch 512 – 518, a Jána Rufusa, ktorý po ňom nastúpil do funkcie biskupa.

Mnohí Gruzínci prichádzali do Palestíny ako pútnici; doložených a čiastočne aj archeologicky zdokumentovaných je niekoľko gruzínskych kláštorov. To viedlo k silnej cirkevnej príbuznosti medzi gruzínskou tradíciou a jeruzalemskými zvyklosťami. Liturgické knihy a asketické spisy boli preložené do starogruzínčiny. Početné starogruzínske rukopisy (10. – 12. storočie; a ešte staršie nápisy a palimpsesty) sa zachovali v rukopisných zbierkach v kláštore svätého Sabu, na Sinaji a v kláštore Svätého kríža. Gruzínske rukopisy teda uchovávajú liturgické texty, ktorých grécke originály zastarali v kontexte neskoršej „obnovy“ podľa konštantínopolského vzoru v gréckej cirkvi v Palestíne v 11. storočí. Preto majú veľký historický význam.

Rovnako úzke boli vzťahy so susednými Arménmi. Podobná starogruzínska abeceda sa pripisuje tvorcovi taktiež arménskej abecedy Mesropovi/Maštocovi; v každom prípade už v 5. storočí bol vytvorený gruzínsky preklad Biblie. Prvá zachovaná správa o mučeníckej smrti sa týka arménskej princeznej Šušanik († asi 480), ktorá sa vydala do Gruzínska. Knieža Vachtang Gorgasal († 502) spolu s arménskymi kniežatami bojoval proti sasánovským pokusom prinútiť arménskych kresťanov konvertovať na perzský zoroastrizmus a zomrel pritom ako mučeník. Na arménskej synode v Dvíne (506) sa zúčastnilo 24 gruzínskych biskupov s katholikosom Gabrielom, ale nie na synode v roku 555. V šiestom storočí „13 sýrskych otcov“ založilo východogruzínske mníšstvo a položilo základy viacerých kláštorov (Garedža; Šio-Mgvime). Po ostrom spore medzi arménskym katholikosom Abrahámom I. (607 – 615) a gruzínskym katholikosom Kyrionom I. (595 – 610), ktorý sa zachoval v arménskej zbierke dokumentov „Kniha listov“, došlo v roku 608 k trvalému oddeleniu susedných cirkví. Odvtedy sa Gruzínci nielen politicky, ale aj cirkevne a teologicky úzko priklonili k Byzantskej ríši s hlavným mestom Konštantínopolom. Preto dnes patria do rodiny pro-chalcedónskych pravoslávnych cirkví.

2. Arabský emirát Tbilisi

V druhej tretine 7. storočia sa islamskí Arabi rozšírili po celom Oriente a zásadne zmenili politickú situáciu. Viacero gruzínskych kniežatstiev existovalo nezávisle alebo ako podriadené Tbiliskému emirátu (645 – 1021). Noví vládcovia podporovali konverzie na islam. Fázy spolužitia sa striedali s obdobiami prenasledovania a ničenia kresťanských inštitúcií. Mníšstvo prevzalo zachovávanie kresťanskej tradície, duchovnú starostlivosť a cirkevné vzdelávanie. Novozaložené a vybudované kláštorné školy vlastnou liturgiou uchovávali gruzínsky jazyk a literatúru; tak napomáhali udržanie národnej identity Gruzíncov.

Na juhozápade začala rodina Bagratidovcov politickú a kultúrnu expanziu. V rokoch 750 až 1000 vzniklo množstvo kláštorov – najskôr na juhozápade –, z ktorých sa stali kultúrne centrá. Ašota I. v roku 813 kalif vymenoval za „kniežaťa Kartli“ a Adarnase v roku 888 získal titul kráľa. Vo východnom Gruzínsku vychádzalo hnutie obnovy z aktivít mnícha Georga z Chandzty († 861). Jeho životopis (polovica 10. storočia) je dôležitým dokumentom o novom začiatku tejto éry. Tieto kultúrne vyžarovania pripravili cestu aj pre politické zjednotenie východných častí krajiny pod jedným gruzínskym vládcom.

Na Svätej hore gréckych mníchov Athose bol v roku 980 založený aj gruzínsky kláštor (Iwiron = kláštor Gruzíncov). Obaja igumeni – Euthymios († 1028, od r. 1002 - 1016 igumen) a Georg († 1065, od r. 1044 igumen) – bolia navyše aktívni aj ako prekladatelia a spisovatelia; ako duchovní poradcovia pôsobili z hory Athos až do východného Gruzínska. Svojimi prekladmi, ktoré sa verne orientovali na aktuálne grécke spisy, založili novú fázu gruzínskych literárnych dejín. Táto nová etapa znamenala aj silnú teologickú a liturgickú orientáciu na model Konštantínopolskej pravoslávnej cirkvi a zatlačila jeruzalemský vplyv.

3. Zlatý vek v zjednotenom gruzínskom kráľovstve (11. – 13. stor.)

Bagrat III. dokázal v roku 1008 zjednotiť väčšinu gruzínskych území a sídlil v Kutaisi. Gruzínsko zažilo svoj kultúrny rozkvet za vlády Dávida „Staviteľa“ (1089 – 1125), Demetriosa I. (1125 – 1156), Georga III. (1156 – 1184) a kráľovnej Tamary (1184 – 1213), čo bolo obdobie veľkej politickej stability.

Za vlády katholikosa Melchizedeka bola rozšírená mestská katedrála; stavebný nápis (1020) je najstarším dokladom titulu katholikos-patriarcha. Synoda v meste Ruis-Urbnisi v roku 1103 stanovila novú organizáciu približne 30 biskupstiev a prijala byzantský Nomokánon ako základ gruzínskeho kánonického práva.

V Jeruzaleme sa Kláštor svätého kríža stal centrom gruzínskych kresťanov vo Svätej zemi. Početné gruzínske kláštory prekvitali v okolí sýrskeho mesta Antiochia, kde pôsobili významní prekladatelia do gruzínčiny, ako napríklad Georg a Efrém (asi 1060 – 1100 ako mních). Pre Gruzíncov na západe Byzantskej ríše veľkodomestikos Grigor Pakurianos v rokoch 1083 – 1084 postavil gruzínsky kláštor v Bulharsku (Petric'oni; dnes: Bačkovo).

Po štúdiu teológie a filozofie v polovici 11. storočia v Konštantínopole, okrem iného u Jána Italosa a Michala Psellosa, začal Ján Petrici prekladať náročné teologické a filozofické diela do gruzínčiny; pri tom prvý raz vytvoril filozofickú terminológiu v gruzínčine a tak sa stal vplyvným na celé stáročia. Po roku 1076 sa vrátil do Gruzínska, pre znepriatelenie odišiel do kláštora Petric'oni a nakoniec žil až do svojej smrti (asi 1125) v Gelat'i.

Arsen bol najprv Efremovým žiakom pri Antiochii, potom študoval v kláštore Mangana v Konštantínopole a ako uznávaný učenec sa vrátil do Gruzínska; tam založil známu teologickú školu v Gelat'i (1105) a neskôr ďalšiu v Iqalt'o, ktoré leží úplne na východe.

4. Hračka Mongolov, Turkov a Peržanov

Gruzínci sa opäť ocitli v pohraničnej oblasti dvoch veľmocí, ktoré bojovali o svoj vplyv. Po ťažkom zničení Mongolmi v druhej tretine trinásteho storočia a Tamerlánom (Timúr Lenkom) v roku 1403 bojovali o nadvládu v regióne osmanskí a perzskí vládcovia. Gruzínsko sa opäť rozpadlo na rôzne vazalské kniežatstvá a bolo spustošené početnými nájazdmi bojujúcich vojsk. Najmä gruzínski šľachtici vo vojnových službách častejšie deklarovali svoju konverziu na islam, aby rozptýlili pochybnosti o svojej lojalite. Chrámy boli zničené, kláštory opustené a už sa nedalo pestovať kultúrne dedičstvo. V západnom Gruzínsku vznikol druhý katholikát v Bicvinte (od 13. storočia až do 1814, približne od roku 1660 v Kutaisi). Prostredníctvom katolíckych misionárov (františkánov, dominikánov, kapucínov) v Oriente a porstredníctvom početných vyslanectiev sa aj európska kresťanská verejnosť opakovane podieľala na osude východného kresťanstva.

V rokoch 1522 – 1553 Tbilisi obsadil Ismail, zakladateľ moslimskej dynastie Safavidovcov; mnohé cirkevné stavby boli znesvätené a bola zriadená mešita. V roku 1578 Osmani dobyli centrálne Gruzínsko a ďalšie cirkevné budovy premenili na mešity. Za vlády šacha Abbása I. museli Gruzínci opäť veľmi trpieť, najmä preto, že mnohí neuposlúchli výzvu konvertovať na islam. Kráľovná K'etevan bola v roku 1624 v Šíráze verejne popravená po mnohých mučeniach. Andreas Gryphius jej vytvoril literárny pomník v dráme „Katarína Gruzínska“ (1653; vydaná v roku 1664).

V 18. storočí sa stabilizovala politická a hospodárska situácia v Gruzínsku. Herakle II. (1744 –  1798) v roku 1762 dokázal spojiť Kacheti s Kartli. V zjednotenom kráľovstve sa začal kultúrny rozkvet, „Strieborný vek“. O jeho činoch sa dopočul aj G. E. Lessing (pochvalne ho spomína v diele „Minna von Barnhelm“). V tom čase sa začali tlačiť knihy v gruzínčine, najskôr v Rusku, neskôr aj v samotnom Gruzínsku (išlo o biblie a bohoslužobné liturgické knihy). V roku 1783 Herakle II. uzavrel podpornú alianciu s ruskou cárovnou Katarínou II.

Katholikos Anton I. Batonišvili (1744 – 55 a 1763 – 88) sa prechodne zdržiaval v moskovskom exile a stal sa členom Duchovnej rady Moskovskej cirkvi. Snažil sa obnoviť gruzínsku duchovnú literatúru. Napriek tomu sa nedočkal ruskej podpory, keď v roku 1795 došlo k ďalšej perzskej okupácii Tbilisi. Na juhozápade sa začala rozsiahla islamizácia obyvateľstva.

5. Súčasť cárskej ríše

Zbližovanie s ruským cárstvom ako novou veľmocou v kaukazskom regióne malo pre Gruzíncov nežiaduce následky; lebo po smrti kráľa Georga XII. v roku 1801 ruský cár Alexander I. (1801-1825) anektoval východné Gruzínsko a v roku 1810 aj západné Gruzínsko, pričom sa odvolal na podpornú alianciu. Gruzínsky katholikos bol nútený abdikovať a nahradil ho exarcha Moskovskej pravoslávnej cirkvi. Odvtedy boli v Gruzínsku za biskupov ustanovovaní len Rusi. Gruzínsky liturgický jazyk bol nahradený ruštinou. Gruzínski mnísi boli príležitostne vysväcovaní za kňazov a biskupov ruských pravoslávnych eparchií. Pokusy Gruzíncov o znovuzískanie cirkevnej nezávislosti boli zamietané. Cenné časti cirkevných pokladov (ikony, bohoslužobné potreby zo zlata a striebra, staré rukopisy) skončili v Rusku alebo jednoducho zmizli.

Časť obyvateľstva sa vyhýbala bohoslužbám v ruskom jazyku a stala sa odcirkevnenou. Naproti tomu v odľahlých regiónoch sa zachovala gruzínčina. Vznikla hlboká averzia voči nadradenej moci z Moskvy. V tomto období študoval v teologickom seminári v Tbilisi istý Soso Džugašvili; neskôr sa stal známym ako Josif Vissarionovič Stalin.

6. Na ceste do moderny

Gruzínci sa zúčastnili na protestoch roku 1905, po ktorých nasledovali trestné akcie cárskych kozákov. Súbežne s cirkevnou reorganizáciou na Veľkom národnom koncile Ruskej pravoslávnej cirkvi vyhlásila Gruzínska cirkev 21. marca 1917 nezávislosť a obnovila autokefáliu. Bol zvolený samostatný katholikos: Kyrion II.

Ruská pravoslávna cirkev však tento akt neuznala. Gruzínsko preto 26. mája 1918 vyhlásilo nezávislosť, ale v roku 1921 ho obsadila Červená armáda a vyhlásila ho za súčasť „Zakaukazskej sovietskej socialistickej republiky“ (1922 – 1937); od roku 1937 existovala Gruzínska sovietska socialistická republika.

Nasledovalo tvrdé prenasledovanie všetkých kresťanov, pričom bolo zničených mnoho chrámov a kláštorov. Až v roku 1943 Moskovský patriarchát uznal autokefáliu Gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Od začiatku 60. rokov 20. storočia sa cirkevní vedci snažili preložiť spisy Nového zákona do novej gruzínčiny.

Po Moskovskom patriarcháte sa v roku 1962 aj Gruzínska pravoslávna cirkev stala členom Svetovej rady cirkví. Postupne bol v rámci Sovietskeho zväzu umožnený väčší cirkevný život. Katholikos Ilja I. (od roku 1977) bol ekumenicky veľmi aktívny a istý čas pôsobil v predsedníctve Svetovej rady cirkví (1979 – 1983). Až 23. januára 1990 konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej uznal gruzínsku autokefáliu za kánonickú.

Po rozpade Zväzu sovietskych socialistických republík sa Gruzínsko 9. apríla 1991 stalo nezávislým štátom. Reorganizácia štátu v slobode podporila obnovu a šírenie chrámov a kláštorov, ale zároveň si vyžiadala aj zvýšenú diakonickú prácu s obmedzenými finančnými zdrojmi. V gruzínskych kláštoroch získali značný vplyv aj silné protiekumenické sily, najmä v konzervatívnych a starokalendárnych mníšskych kruhoch na hore Athos a v Rusku. Aby sa Gruzínska cirkev vyhla vnútornému rozkolu, podobne ako Bulharská pravoslávna cirkev, v roku 1997 vystúpila zo Svetovej rady cirkví. V roku 1999 Moskovský patriarchát pozastavil svoje členstvo vo Svetovej rade cirkví. Ďalším ťažkým bremenom sa stala vojna medzi Ruskou federáciou a Gruzínskou republikou. Gruzínska pravoslávna cirkev trpí napätými ekonomickými podmienkami.

Zdroj: Christian Lange – Karl Pinggéra (Hrsg.): Die altorientalische Kirche. Glaube und Geschichte, WBG 2011. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa

Podobné články

Počúvajte naživo

Dodajte energiu našim vysielačom
Dodajte energiu našim vysielačom
Vyzbieraných je 1833 €

Celková čiastka

6000 €

Zostávajúci čas

13 dní

Aktuálny program

    Na tento deň zatiaľ nie je vytvorený programový plán.

počasie

Počasie podľa
P. Jurčoviča
Darujte 2% Podporte vaše rádio Chcem byť patrónom Rádia Lumen

Táto stránka používa cookies

Súbory cookie používame na zhromažďovanie a analýzu informácií o výkone a používaní stránok, na poskytovanie funkcií sociálnych médií a na vylepšenie a prispôsobenie obsahu a reklám. Viac o cookies