Celková čiastka
Zostávajúci čas
Po Bazilovej smrti sa Gregor stal teologickým a mníšskym dedičom svojho brata. Teraz konal s väčšou sebaistotou. Prevzal hlavnú úlohu v obrane pravej viery. Bazil mu nedovolil plne sa rozvinúť, možno preto, lebo nedokázal správne odhadnúť Gregorove schopnosti. Ich povahy boli príliš odlišné a Gregor bol od prirodzenosti príliš zdržanlivý, aby sa vnucoval.
Gregor sa teraz pustil do písania.8 Jeho prvé dielo „O stvorení človeka“ (De hominis opificio) chce doplniť homílie jeho brata o stvorení sveta za šesť dní. V spomenutom diele Gregor rozvíja kresťanskú antropológiu, ktorá žije silno z platónskej fyziológie. Výstavba diela je skôr koncentrická ako logická. Nechýbajú odbočky. Autor vypracúva teológiu človeka ako obrazu a podoby Boha. Z tohto pohľadu „človek nie je nejakým zázračným výtvorom podriadeného sveta, ale skutočnosťou, ktorá svojou veľkosťou nepochybne prevyšuje všetko, čo poznáme, lebo človek ako jediný spomedzi všetkých bytostí je podobný Bohu“. Gregor pôsobivo ukazuje jednotu ľudstva od prvého až po posledného človeka. Až s posledným človekom bude dovŕšené ľudstvo, keď Kristus, ktorý dospel k plnosti, pritiahne k sebe ľudstvo, ktoré dospelo k plnosti.
V roku 379 bol Gregor prítomný na synode v Antiochii, ktorá sa snažila o zblíženie so Západom. Bol poverený vizitáciou cirkví v Ponte. Sebaste v Arménsku ho zvolilo za metropolitu, ale podarilo sa mu odovzdať tento biskupský úrad svojmu bratovi Petrovi. V roku 381 sa spolu so svojím priateľom Gregorom z Nazianzu zúčastnil na Konštantínopolskom koncile a predniesol úvodný prejav. Bol na vrchole svojej kariéry. Cisár Teodózius (379–395) ho vymenoval za garanta ortodoxie pre celú diecézu Pontus. Tým bol oprávnený posudzovať vieru biskupov: zosadzovať novoariánov a dosadzovať nicejských.
V priebehu posledných rokov, v ktorých Gregor požíval dôveru cisára, bol v nie presne určiteľných časoch poverený rôznymi úlohami. Jeho cesty ho zaviedli až do Arábie, navštívil aj Jeruzalem. Táto dôvera ho však neurobila diplomatickým ani menej kritickým. Napriek tomu, že Gregor vo svojich prejavoch zostal konvenčný, vo svojich listoch vedel byť veľmi otvorený, napríklad keď opisoval svoju púť do Jeruzalema: „Neporiadok tam prekvitá viac ako zbožnosť; rozumnejšie je hľadať samotu ako rušné a navštevované pútnické miesta.“
Z tohto obdobia pochádzajú jeho najdôležitejšie dogmatické spisy, ktoré upevnili jeho teologickú autoritu a renomé. Okolo roku 387 vznikla „Veľká katechéza“ (Oratio catechetica magna), ktorá predstavuje základné kresťanské pravdy; ide o dogmatickú príručku, ktorá sa opiera o „Princípy“ Origena.
Gregor sa netajil svojou túžbou po nezávislosti, čo nie vždy uľahčovalo vzťahy s nástupcom jeho arcibiskupského brata. Je čnosťou nechať sa prevýšiť podriadeným, a tá metropolitovi v Cézarei možno trochu chýbala. A preto dochádzalo k rozporom.
V tej dobe bol Gregor oslavovaným rečníkom. Jeho bombastický pátos, ktorý nás dnes možno odpudzuje, mu vtedy priniesol úspech a nadšenie Konštantínopolu. Tam sa stretol aj s jednou z najvýznamnejších žien svojej doby, Olympiou, s ktorou neskôr udržiaval rozsiahlu korešpondenciu. V Konštantínopole predniesol aj mnoho smútočných rečí, medzi nimi aj reč za mladou princeznou Pulchériou (Oratio consolatoria in Pulcheriam), v ktorej opísal neútešnosť dvora. To isté povedal aj pri smrti cisárovnej Aelie Flaccilly.
Celková čiastka
Zostávajúci čas
Info: +421 48/471 0810
Po-Pia 09:00-15:00
Facebook
Instagram