Gregora po celý život priťahovala poézia. Svoje najvýznamnejšie básne však napísal v poslednom období svojho života. Majú apologetický zámer: dokázať, že kresťanská kultúra v ničom nezaostáva za svetskou kultúrou. A navyše už od čias gnostikov bolo zvykom prinášať ľuďom teológiu v poetickom šate. Aj Árius napísal dlhú metrickú báseň, podľa názvu Thalia, aby šíril svoje učenie. Alexandrijskí prístavní robotníci, námorníci a obchodníci spievali jeho melódie v uliciach mesta.

Gregor zo svojej strany napísal 38 dogmatických básní o veľkých pravdách viery. Jeho morálne básne sú im však nadradené. Vyjadruje v nich svoje najvnútornejšie pocity, radosti, omyly a vytriezvenia. Najdlhšia z týchto básní, už spomenutá „O svojom živote“, je v 1949 jambických metroch. Je to autobiografia, ktorá odhaľuje vnútorný život tohto nepokojného srdca, ale so silou a bystrosťou, akú ich poznáme len od Augustína.

Gregor sa chápal ako obnoviteľ foriem básnického umenia. Teraz tento básnik nachádza v zobrazení kresťanského človeka nový lyrický zdroj inšpirácie, ktorý pripomína romantikov.

„Včera, sužovaný smútkom, sám, ďaleko od všetkých, sedel som v tienistom lese, trýzniac svoje srdce. Lebo milujem tento balzam vo svojom utrpení sa ticho rozprávať so svojím srdcom.

Vánok šumel v súzvuku s vtáčím spevom a z konárov stekalo sladké anestetikum, najmä pre utrápených ...

Medzitým som znášal ťažkú skľúčenosť,

ako som ju len mohol zniesť...“

Vidiecke témy našiel básnik u Homéra a Teokrita. Ale to je len kulisa. Ponorený do miernosti gréckeho svetla Gregor všetkými zmyslami vnímal chvenie antiky, keď si spolu s Euripidom kládol otázku o živote a smrti, ktorá zostala nezodpovedaná. Gregor sa opäť chopil tejto otázky a položil ju svojmu Bohu, ktorý na ňu dáva odpoveď kresťanskej nádeje.

„... keď ma na druhej strane prijme nesmrteľné naplnenie, ako sa hovorí, povedz, či sa život nestane smrťou, ale smrť životom, úplne inak, ako si zamýšľal.“

Gregor bol rozdelený človek. Porovnával svoju vieru so svojou skúsenosťou, krásu obrazu, v ktorom sa odráža Boh, s tieňmi, ktoré ho zatemňujú. „Vnútri, navonok, koľko zápasov, v ktorých sa zakaľuje krása tvojho božského obrazu vo mne.“21 Muž z Nazianzu prežíval rozpoltenosť človeka s ostrosťou pociťovania, ktorá nemala ďaleko od depresie: medzi jeho videním a skutočnosťou, medzi činorodosťou duše a ospalosťou tela, medzi vitalitou ducha a ťažkosťou tela, rozpoltenosť, ktorá spôsobuje nevyliečiteľnú ranu  srdcu.

Gregor cítil – a opísal – túžbu po nemennom šťastí a pominuteľnosť dočasného šťastia, ktoré sa vytráca. „Tak vieme, že sme veľmi veľkí a zároveň veľmi nízki, že sme zo zeme i z neba, krátkodobí i nesmrteľní, dedičia svetla a ohňa alebo temnoty, podľa toho, na ktorú stranu sa prikloníme.“

Viac ako čokoľvek iné pociťoval túžbu priblížiť sa k svojmu Bohu, zjednotiť sa s ním. Čím viac sa k nemu približuje, tým je mu jasnejšia vzdialenosť. „Voláš ma, voláš ma, ponáhľam sa ti v ústrety“, a Božie svetlo, ktoré sa k nemu približuje, mu ukazuje jeho biedu.

Do tejto poézie prúdi niečo z modlitby žalmov, ktorá pramení z dlhého hľadania a utrpenia. Všetky životné udalosti, aj tie najmenšie, vzbudzujú Gregorovu citlivosť a zvyšujú jeho predstavivosť. Vo svojej rozlúčkovej reči z Konštantínopolu prirovnáva stav svojej duše k moru.

V starobe sa pocit vnútorného nepokoja u tohto muža, ktorý bol celý život chorľavý, nezmiernil, skôr sa dostal do extrémov: K túžbe po Bohu, prekážkam a utrpeniu tela sa pridali neduhy staroby, pokušenia diabla a vedomie vlastnej hriešnosti. Cez melanchóliu starého človeka však vždy presvitá kresťanská nádej.

Gregorova poézia odhaľuje nielen drámu človeka vydaného na milosť a nemilosť svojej citlivosti, ale aj veriaceho, ktorý meria svoj život podľa svojej viery. Poézia nie je prídavkom k tejto existencii, ale jej vlastným prejavom a naplnením. Nadväzuje na teológiu, ktorú sa naučil v priebehu svojho života, a dobieha ju. Rovnako ako u Augustína, aj u neho nachádzame teológiu, ktorá sa stala modlitbou, vylisovanou v lisovni jeho skúseností. Rozjímanie o kresťanských tajomstvách sa završuje v básni: „Ó, svätá Trojica, len to, čo sa týka teba, ma môže pohnúť.“24

Vývoj teológa a veriaceho, ktorý postupuje od očisťovania ku kontemplácii, možno nájsť v Gregorových básňach: je to príbeh jeho života. V tom sa potvrdzuje aj existenciálny charakter jeho teológie, v ktorej reflexia postupuje v rytme očisťovania. Teológia je pre neho objavovaním posvätna a tajomstva, je to múdrosť, ktorá zahŕňa celého človeka.

Nikdy nesmieme zabúdať na to, že tento básnik, podobne ako neskôr svätý Ján od Kríža, bol askétom; tento básnik bol mystikom. Srdce môže byť citlivé, môže byť rozorvané, ale stáva sa neústupným, keď sa je ohrozovaná viera, keď je znesväcované tajomstvo: Vtedy sa toto srdce stáva železným.

Len málo teológov nám tak dôsledne otvára zmysel teológie. Grécka cirkev sa v ňom rozpoznala. Jeho prejavy sa kopírovali, ilustrovali a zdobili miniatúrami ako evanjeliá. Niektoré z jeho rukopisov zaujímajú osobitné miesto v dejinách umenia. V gréckej liturgii sa používajú jeho kázne a básne. Kresťanský starovek neobdivoval žiadneho iného rečníka ako jeho.

Tomuto rozdelenému človeku sa podarilo zjednotiť Boha a literatúru v jednom kulte, ktorý slúži jednému aj druhému. Nevšíma si nič z odluky medzi Bohom a svojím umením, pretože v umení nachádza prítomné Božie slovo. To je kľúč k tejto tajomnej jednote. Gregorov spev sa zjednocuje s chórom stvorenia, ktorý obklopuje zbormajstra Krista. Gregor je ten istý a je sám sebou, či už hovorí k ľuďom, alebo k Bohu.