Na 20. nedeľu v Cezročnom období vám prinášame zamyslenie Mons. Františka Rábeka, vojenského ordinára.

Pápež Benedikt XVI. dostal raz otázku, že koľko je ciest k Bohu. Tento veľký odborník na záležitosti viery odpovedal stručne: „Toľko, koľko je ľudí.“ Čiže, Pán Boh vedie ku sebe každého osobitným spôsobom.

Texty Božieho slova dnešnej nedele nám približujú niekoľko ciest, ktorými Boh vedie ľudí k vzťahu k nemu, k viere v neho. V evanjeliu je to Grékyňa z oblasti Kanánu. Cudzinka, ktorá sa nachádzala nielen mimo hraníc Izraela, ale bola aj oddelená od spoločenstva viery starozákonného vyvoleného ľudu. Židia pohanmi pohŕdali a neraz používali na nich aj hanlivé označenie „pohanský pes“. Dokonca naráža na tento spôsob aj sám Ježiš, keď odpovedá na prosbu ženy, že nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho „šteňatám“. Zjemňuje samotný výraz, ale rozdiel zostáva podstatný: Izraeliti – Božie deti; pohania – šteňatá pod stolom.

Túto pohanskú matku privádza k Ježišovi núdza. Má chorú dcéru a v Ježišovi vidí niekoho, kto by ju mohol zachrániť. Z lásky k svojej dcére prijíma aj toto upokorenie, uznáva, že nepatrí medzi vyvolené Božie deti, žobroní však aspoň o zvyšky Božej priazne, ktorú si vyvolený ľud už ani nevážil, ktorej sa akoby prejedol.

Cestou tejto ženy k Ježišovi a k viere bola láska k trpiacej dcére, nezlomná snaha nájsť pre ňu pomoc.

S týmto druhom cesty k Bohu, cesty k viere, sa stretávame často, tak v našom živote ako aj v živote druhých. Keď sme ohrození my alebo naši najbližší, keď sa objaví vážna choroba, je nutná operácia, keď čakáme na výsledok vyšetrenia, ktoré môže znamenať ortieľ nad naším životom – vtedy sa spontánne obraciame na Pána Boha, prosíme druhých o modlitbu, dávame na sväté omše... Nie sú zriedkavosťou ľudia, ktorí zažili vypočutie svojich prosieb a táto skúsenosť ich priviedla k úprimnej viere.

O ďalšej ceste k viere nám hovoril apoštol Pavol v dnešnom druhom čítaní. Pri plnení svojho apoštolského poslania sa snažil prinášať evanjelium v prvom rade členom vyvoleného národa, Židom. Vo väčšine prípadov sa však stretol u nich s odmietnutím. Preto sa obracal s ponukou evanjelia – s týmto chlebom Božieho slova – na pohanov. Pohania sa teda mohli stretnúť s Kristom a s jeho slovom „vďaka“ tomu, že tento dar odmietli Židia. Toto môže byť aj dnes častá skúsenosť. Ak si my nevážime Božie povolanie k viere, do Cirkvi, k životu podľa evanjelia – Pán Boh si nájde iných ľudí, možno v iných krajinách, ktorí s ochotou prijmú jeho dary a snažia sa žiť podľa evanjelia. Zdá sa, že toto je prípad mnohých pokrstených v tradične kresťanských krajinách Európy. Nevážime si svoju kresťanskú vieru. Súčasne však môžeme vidieť, ako rastie počet veriacich v Krista v afrických krajinách, ale i v Ázii, napríklad v Južnej Kórei.

Pavol však vedie adresátov svojho listu - a teda i nás – k pokore, ale i zodpovednosti za tých, ktorí vo viere stroskotali. Pre Boha to nie je ešte koniec. On zostáva svojej zmluve s ľuďmi verný. A na záchranu tých, čo zlyhali, chce použiť aj nás. Sme pozvaní tak spolupracovať s milosťou viery, aby náš život vzbudzoval obdiv a žiarlivosť aj u tých, čo vieru stratili a aby ich dobrý príklad kresťanov pobádal k obráteniu.

Táto cesta je náročná. Vyžaduje si od nás vďačnosť za vieru, dôsledný život podľa evanjelia a vedomie zodpovednosti aj za tých, ktorí vieru stratili. Tu je namieste myslieť na našu mladú generáciu – koľkí stratili vieru, pretože ľahostajné kresťanstvo u rodičov či iných členov Cirkvi ich neoslovovalo. Aký by mal byť príklad našej viery, aby oslovoval a priťahoval ľudí v našom prostredí, zvlášť mladých... Súčasťou našej viery musí byť aj láska k ľuďom. Koľko ľudí trpí rozličným spôsobom preto, že nepoznajú Krista, že nevedia žiť podľa neho. A my sme povolaní sprostredkovať týmto ľuďom Kristovu zachraňujúcu lásku. Tak, ako bola neodbytná kananejská matka v snahe získať pomoc pre svoju dcéru, tak by sme mali aj my s pokorou i naliehavosťou prosiť o dar pevnej a dôslednej viery, aby sme mohli sprostredkovať našim blížnym Kristovu zachraňujúcu lásku. Presvedčivý príklad žitej viery, úprimná láska a vytrvalá modlitba môžu byť aj v dnešnej dobe prostriedkami, pomocou ktorých Kristus privedie k sebe a zachráni mnohých, predovšetkým nás samých...