TopTip

Pozrite sa na mňa – postím sa!

Pozrite sa na mňa – postím sa!

Počnúc dnešným dňom, čiže Nedeľou mýtnika a farizeja, nás gréckokatolícka cirkev povoláva, aby sme sa začali pripravovať na Veľký pôst. A čo nám radí ako prípravu? Radí nám, aby sme sa nepostili!

Od počiatkov Cirkvi sa kresťania postili v stredu a piatok pri spomienke na Judášovo zradenie Krista a Kristovo umučenie. Avšak nadchádzajúci týždeň patrí medzi tie týždne v cirkevnom roku, keď nie je predpísaný pôst. Ostatné takéto týždne sú súčasťou veľkých sviatkov – Narodenia Pána, Paschy a Päťdesiatnice. Nadchádzajúci týždeň je jediným bezpôstnym týždňom, ktorý nie je spätý so sviatkom. Aký je dôvod pre nepostenie v tomto týždni?

Odpoveď sa nachádza vo verši, ktorý uvádza dnes čítané podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi: „Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo“ (Lk 18, 9).

Nábožensky založení ľudia, ktorí si „namýšľajú, že sú spravodliví“, sú samoľúbi, spokojní so svojou úrovňou dodržiavania predpisov.

Táto úroveň môže byť minimálna – návšteva chrámu v nedeľu alebo len vo veľké sviatky – alebo to môže byť viac.

Chyba je tá istá bez ohľadu na úroveň dodržiavania predpisov: samoľúby človek necíti potrebu zmeniť svoj postoj, a tak nedáva priestor Bohu, aby v ňom pôsobil. Samoľúby človek si myslí, že splnil všetky požiadavky náboženstva. Čo viac možno od neho žiadať?

Odstavením pravidelných pôstov v tomto týždni Cirkev hovorí samoľúbemu človeku, že to, čo robíme, nie je také dôležité ako duch, v ktorom to robíme. Si hrdý na svoj pôst? V tom prípade sa neposti, aby si nezostal ako farizej.

Výzva pre našu náboženskú samoľúbosť

A navyše náboženská samoľúbosť nás vždy stavia proti druhým. Keď sme hrdí na svoju úroveň zachovávania náboženských predpisov, našou ďalšou myšlienkou často je: „Do chrámu chodím pravidelne, nie ako on.... Nie sú tu na každej veľkopôstnej bohoslužbe... Je o polovicu mladšia odo mňa – prečo musí sedieť, keď všetci ostatní stoja?“ a podobne.

Tieto komentáre možno nevyslovujeme nahlas, ale ani nemusíme. Už nám pošpinili srdce. Ako nám pripomína svätý Cyril Alexandrijský: „Aký úžitok máš z toho, že sa dvakrát v týždni postíš, ak ti to slúži len ako zámienka pre nevedomosť a márnomyseľnosť a robí ťa to nadradeným, povýšeneckým a sebeckým?“ (Na Lukášovo evanjelium, Kázeň 120).

Náboženská samoľúbosť nás stavia aj proti Bohu, akokoľvek sa to môže javiť zvláštne. Keď svoje náboženské skutky považujeme za vstupenku do neba, tak vlastne Bohu hovoríme, že ho nepotrebujeme. My sami sa zachraňujeme. Blahoslavený Teofylakt Ochridský vo svojom Výklade evanjelia svätého Lukáša hovorí, že existuje mnoho odnoží sebalásky. „Domýšľavosť, arogancia a túžba po márnej sláve – všetky vychádzajú z tohto koreňa. Ale najničivejšia zo všetkých týchto druhov sebalásky je pýcha, pretože pyšný človek pohŕda Bohom. Keď človek pripisuje svoje úspechy sebe, a nie Bohu, je to popieranie Boha a odpor voči Bohu.“

Omylom farizeja je to, že si zamieňa prostriedky s cieľom. Cnostné alebo zbožné skutky majú naše srdce viesť k spoločenstvu s Bohom, a nie smerovať nás do seba samých. Ako napísal zosnulý metropolita Anthony Bloom: „Od [farizeja] sa učte jeho skutkom, ale v žiadnom prípade nie jeho pýche, pretože skutok sám o sebe nič neznamená a nespasí.“

Môžeme – a mali by sme – robiť dobré veci ako odpoveď na Božiu lásku k nám. Nemali by sme si myslieť, že pôst, chodenie do chrámu alebo čítanie Biblie nás automaticky privedú do spoločenstva s Bohom len preto, že ich navonok dodržiavame.

Aj keď praktizujeme náboženské obrady z tých najlepších pohnútok, môže sa stať, že ich skrze pýchu vyprázdnime od cnostnosti. Slovami svätého Gregora Palamu: „Neviditeľný patrón zla... môže strhnúť strechu dobrých skutkov po jej postavení, a to pomocou pýchy a pochabosti.“

Pokora nás premieňa

Protiliekom na farizejskú chvastavosť je pokora, ktorá je návratom k pravému poriadku vecí. Pokora je obnovením realistického pohľadu na seba a na Boha. Iba Boh nás môže premeniť, keď nám udelí účasť na svojom božskom živote. Sami od seba nemôžeme urobiť nič, čím by sme si zaslúžili Božiu lásku alebo účasť na Božej svätosti. Na jeho večnú lásku k nám môžeme odpovedať len vydaním sa na cestu pokánia – pod pokáním sa myslí odumieranie sebaláske a egocentrizmu, ktoré nás vedie k životu v Božom kráľovstve.

Pokora – autentické sebaporozumenie – neprichádza ľahko v žiadnom čase. Je v hlbokom rozpore s hodnotami sveta. Zosnulý otec Alexander Schmemann vnímal, že pokora nemá miesto v našej sekulárnej kultúre. Napísal: „Ak existuje morálna vlastnosť, ktorá sa dnes takmer vôbec neberie do úvahy, ba dokonca sa popiera, je to skutočne pokora. Kultúra, v ktorej žijeme, nám neustále vštepuje zmysel pre pýchu, sebaoslavu a samospravodlivosť. Táto kultúra je postavená na predpoklade, že človek sám môže dosiahnuť čokoľvek. Táto kultúra si dokonca predstavuje Boha ako toho, kto neustále ‚udeľuje zásluhy‘ za úspechy a dobré skutky človeka. Pokora – či už individuálna alebo firemná, etnická alebo národná – sa považuje za prejav slabosti, za niečo, čo sa nehodí ku skutočnému človeku...“

Naša kultúra nás zároveň učí, aby sme sa cítili nadradení, keď ostatní padajú. Noviny, televízia a iné médiá nás spravidla neinformujú o pozitívnych veciach, ktoré ľudia robia – toto nepredáva noviny. Stála strava, ktorá spočíva v pohľade na zlyhania iných ľudí, nás vedie k napodobňovaniu farizejského „ja nie som taký ako tento“.

Prospešnejší prístup pochádza od Jána z Kronštadtu, ruského svätca z 19. storočia. Píše: „Keď ti napadne hlúpa myšlienka, aby si spočítal nejaké svoje dobré skutky, okamžite naprav svoju poruchu a radšej spočítaj svoje hriechy, svoje neustále a nespočetné previnenia proti všemilosrdnému a spravodlivému Vládcovi, a zistíš, že ich počet je ako počet zrniek piesku v mori, zatiaľ čo tvoje cnosti sú v porovnaní s nimi akoby nič.“

Vo vízii evanjelia sú pokánie a pokora dôležitejšie a vyššie než všetky ostatné cnosti a trvajú až do konca nášho života. Dnešný kondák zhŕňa modlitbu Cirkvi za nás všetkých: „Varujme sa pyšných rečí farizejových. Od mýtnika sa učme pokore. Kajúcne s ním volajme: Spasiteľu sveta, očisť svojich služobníkov.“  

Vstúpili sme do Triódy

Dnes je prvá nedeľa Triódy, desať týždňov pred Paschou. Pojem trióda označuje aj knihu, ktorá obsahuje hymny, čítania a modlitby pre toto obdobie. Trióda doslova znamená „tri ódy“ a vzťahuje sa na kánony na každodennej utierni, ktoré obsahujú tri namiesto obvyklých deviatich ód. Triódu v dnešnej podobe zostavili studitskí mnísi v deviatom storočí v Konštantínopole. Čerpali najmä z textov Jeruzalemského patriarchátu od viacerých významných hymnografov, napríklad od Andreja Krétskeho, Kozmu Maiumského a Jána Damaského, celkovo ide o asi dvadsať skladateľov.

Vo všeobecnosti možno modlitby a bohoslužby Triódy považovať za veľkú katechézu pre veriacich, ktorá podáva celý rozsah Božieho zjavenia skrze čítanie niekoľkých starozákonných kníh a skrze narážky na mnohé ďalšie knihy vo Veľkom kánone a ostatných hymnov, ako aj v patristických homíliách a spevov, ktoré sú založené na ostatných posvätných textoch. Primárnym cieľom tejto katechézy nie je odovzdávať nám informácie, ale motivovať nás k prijatiu veľkej úlohy tohto obdobia, ktorou je pokánie a obnova nášho života v Kristovi.

Zdroj: https://melkite.org/faith/look-at-me-im-fasting-2 Preložil o. Ján Krupa

Podobné články

Počúvajte naživo

Dodajte energiu našim vysielačom
Dodajte energiu našim vysielačom
Vyzbieraných je 1833 €

Celková čiastka

6000 €

Zostávajúci čas

13 dní

Aktuálny program

    Na tento deň zatiaľ nie je vytvorený programový plán.

počasie

Počasie podľa
P. Jurčoviča
Darujte 2% Podporte vaše rádio Chcem byť patrónom Rádia Lumen

Táto stránka používa cookies

Súbory cookie používame na zhromažďovanie a analýzu informácií o výkone a používaní stránok, na poskytovanie funkcií sociálnych médií a na vylepšenie a prispôsobenie obsahu a reklám. Viac o cookies