V rokoch 2023 – 24 realizovalo Rádio LUMEN projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju od pádu komunistického režimu, za ktorý táto východná katolícka cirkev určite vďačí orodovaniu mnohých ukrajinských mučeníkov pred Bohom. 

Poslucháči na Slovensku mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a zároveň v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Obsah týchto relácií postupne publikujeme aj na rádiovom webe.

Duchovná starostlivosť na miestach vyhnanstva

Na miestach vyhnanstva bolo podstatne viac príležitostí na duchovnú starostlivosť. Kňazi žili vo vlastných domčekoch. Tam, kde kontrola zo strany veliteľstva nebola taká prísna, bolo možné slobodnejšie a častejšie sláviť bohoslužby. Ak boli na miestach vyhnanstva kňazi, osadníci okrem božských liturgií slávili aj prinajmenšom tie najväčšie kresťanské sviatky, napríklad Paschu alebo Narodenie Pána. Tieto náboženské slávnosti posilňovali súdržnosť ľudí, ktorí boli ďaleko od svojej vlasti:

„V Komijskej autonómnej sovietskej socialistickej republike, neďaleko Vorkuty, boli bane; tam zostalo pracovať veľa ľudí. Tam bol aj kňaz Ivan Lopadčak, veľmi nábožný, dobrosrdečný a inteligentný človek, ktorý veľa pomáhal druhým. ...] Keď sa narodil náš syn Mykola, kňaz Lopadčak ho pokrstil a na pamiatku krstu nám daroval svätú ikonu. Boli tam aj ďalší kňazi. Slávili božské liturgie, ale starali sa o iný okres. Dokonca postavili provizórny chrám, v ktorom sa schádzali mladí ľudia z rôznych táborov. [...] Nebolo tam veľa starších ľudí, boli to hlavne mladí ľudia. V provizórnom chráme kňaz Lopadčak slúžil aj paschálnu utiereň, na ktorú v noci všetci prichádzali. Vlastne to bol dom, barak. Pre nás to však bolo veľké sväté miesto... Bola zima, všade bol sneh a my sme v chudobne vyzerajúcich košíkoch niesli pokrmy na posvätenie, každý to, čo mal. [...] Na Narodenie Pána sme sa zvykli stretávať, aby sme spievali vianočné koledy. Často sa stávalo, že tých, ktorí spievali vianočné koledy, za to zatkli“ (z interview s pani Rozáliou Prystupovou).

„Konali sa aj sviatostné tajomstvá krstu a sobáša a tiež pohreby. Ale nakoľko si pamätám, obmedzovali sa na menšiu skupinu ľudí. Ľudia sa modlili súkromne v rodinách. My, deti vrátane mňa, sme sa každý deň modlili ranné a večerné modlitby. Modlitby nás naučili naši rodičia a mali sme dokonca modlitebné knižky, ale žiadnu inú špeciálnu literatúru ani Sväté písmo. Konala sa aj katechéza a príprava na prvú svätú spoveď, lebo sme žili v kompaktnej ukrajinskej osade a mali sme veľký počet kňazov a rehoľníkov. V iných oblastiach, kde Ukrajinci boli roztrúsení, to bolo pravdepodobne ťažšie alebo to vôbec nebolo možné. Duchovná literatúra – tlačená alebo špeciálne vyrobená – takmer neexistovala, mali sme len to, čo si ľudia mohli vziať so sebou, keď boli deportovaní: knihy, modlitebné knižky alebo časoslov, ktorý si vzal môj otec. Nikde sa nedali kúpiť.

O vzťahoch môjho otca s duchovnými iných vierovyznaní neviem povedať takmer nič, pretože na mieste vyhnanstva boli len gréckokatolícki a možno ešte rímskokatolícki kňazi. Pravoslávni duchovní tam neboli. Mohli byť niekde vo väzniciach. A tam, kde boli, boli vzťahy s nimi úplne normálne, lebo všetci žili v rovnako ťažkých podmienkach" (z interview s pánom Jurijom Hrynčišinom).

„V Komijskej autonómnej sovietskej socialistickej republike, neďaleko Vorkuty,... sme držali spolu a pri tom nám pomáhali kňazi. Ak napríklad niekto zahynul v bani, usporiadali sme pre neho taký slávnostný pohreb, že Rusi, Komi a príslušníci iných národností sa čudovali a nevedeli, že niečo také bolo možné... Organizovali sme sa a našich ukrajinských bratov, ktorí zahynuli v baniach, sme slávnostným spôsobom vyprevádzali do večnosti! Slávnostne! Niekedy bolo až 50 vencov! Všetci sprevádzali rakvu spevom v sprievode za kňazom až k hrobu“ (z interview s pani Rozáliou Prystupovou).