V rokoch 2023-24 realizovalo Rádio Lumen projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio Lumen podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Obsah týchto relácií budeme publikovať aj na rádiovom webe:

Proces likvidácie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi

Po návrate sovietskej armády západoukrajinské územie v auguste 1944 podniklo vedenie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi pokus dosiahnuť modus vivendi so sovietskym štátom. 

S týmto zámerom Josyf Slipyj, nástupca zosnulého metropolitu Andreja Šeptického, poslal 17. decembra 1944 do Kyjeva a Moskvy oficiálnu delegáciu, vedenú archimandritom Klimentijom Šeptickým, bratom zosnulého metropolitu, aby dosiahla pre Ukrajinskú gréckokatolícku cirkev možnosť legálnej existencie.

Napriek tomu Josif Stalin už 17. marca 1945 schválil tajnú Inštrukciu č. 58, ktorú pripravil Georgij Karpov, predseda Rady pre záležitosti Ruskej pravoslávnej cirkvi. 

Jej prvý odsek znel: „Opatrenia týkajúce sa odtrhnutia gréckokatolíckej (uniatskej) cirkvi v Zväze sovietskych socialistických republík od Vatikánu a jej začlenenia do Ruskej pravoslávnej cirkvi.“ 

V inštrukcii sa okrem iného navrhovalo „zorganizovať v meste Ľvov pravoslávnu eparchiu a jej hlave dať titul biskupa Ľvova a Ternopiľa. Táto eparchia zjednotí [v tom čase ešte neexistujúce] pravoslávne cirkevné obce vo Ľvovskom, Stanislavovskom (dnes Ivano-Frankivskom) a Ternopiľskom okrese“. 

Na inom mieste inštrukcie sa hovorilo o nutnosti založenia „Iniciatívnej skupiny v rámci uniatskej cirkvi, ktorá má deklaratívne vyhlásiť odtrhnutie od Vatikánu a vyzvať uniatský klérus na prestup k Pravosláviu“.

Podľa presne stanoveného plánu NKGB (Ľudový komisariát štátnej bezpečnosti, neskôr KGB) starostlivo zhromažďoval tendenčné informácie o „spolupráci s fašistami“ a o „protisovietskej činnosti“ hierarchie a kléru Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. 

11. apríla 1945 bol zatknutý metropolita Josyf Slipyj a v ten istý deň, resp. v nasledujúcich mesiacoch aj ďalší biskupi a vážení duchovní.

Po zatknutí cirkevnej hierarchie bolo vedenie cirkvi zverené do rúk  „Iniciatívnej skupiny za zjednotenie Gréckokatolíckej cirkvi s Pravoslávnou cirkvou“, ktorá bola založená koncom apríla 1945 a na jej čele stál Dr. Gabriel Kostelnik. 

Pomáhali mu Dr. Michal Melnik, farár z Nižankoviči a generálny vikár eparchie Peremyšl, a kňaz Anton Pelvecký, dekan Husiatynu a zástupca eparchie Stanislavov.

Na takzvanej „Ľvovskej synode“, ktorá sa konala od 8. do 10. marca 1946 a ktorú zorganizovali štátne orgány, NKGB v spolupráci s členmi „Iniciatívnej skupiny“, sa jednomyseľne prijalo rozhodnutie „zrušiť závery Brestskej synody z roku 1596, zlikvidovať úniu, odlúčiť sa od Vatikánu a vrátiť sa k svätej pravoslávnej viere našich otcov a k Ruskej pravoslávnej cirkvi“. 

Táto pseudosynoda bol od začiatku do konca fraškou, preto akt „zjednotenia“ nemal žiadnu právnu platnosť ani hľadiska cirkevného práva ani z hľadiska štátnej ústavy.

Napriek tomu Ukrajinská gréckokatolícka cirkev bola v Sovietskom zväze považovaná za oficiálne zlikvidovanú a jej farnosti a veriaci boli začlenení do Ruskej pravoslávnej cirkvi. 

Rovnaký osud postihol aj tú časť Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa nachádzala na území povojnového Poľska. Gréckokatolícke farnosti – zbavené vlastnej cirkevnej hierarchie a roztrúsené po celom poľskom území – boli niekoľko desaťročí podriadené poľským rímskokatolíckym štruktúram a boli pod neustálym tlakom socialistických štátnych orgánov.

Podľa podobného scenára sa odohralo v roku 1949 „zjednotenie“ gréckokatolíckych kresťanov v eparchii Mukačevo (Zakarpatská Ukrajina) a v roku 1950 v eparchii Prešov (dnes Slovensko). 

Od toho okamihu bola akákoľvek pastoračná činnosť gréckokatolíckych duchovných považovaná za protizákonnú.