Prvé záblesky slobody a boj za občianskej práva gréckokatolíkov

Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Prvé záblesky slobody a boj za občianske práva gréckokatolíkov

Vo fáze „Gorbačovovej perestrojky“, v druhej polovici 80. rokov, zostala Ukrajina naďalej pod kontrolou starej Brežnevovej nomenklatúry pod vedením Volodymyra Ščerbyckého. Republikový aparát Komunistickej strany zo všetkých síl blokoval akékoľvek demokratické zmeny, ktoré propagovala Moskva. Michail Gorbačov zo svojej strany nevyvíjal mimoriadny tlak na zavádzanie „pluralizmu“ alebo „nových myšlienok“ v Ukrajinskej sovietskej republike, a to z dôvodu politickej stability v tejto republike ZSSR, ktorá zohrávala mimoriadne dôležitú rolu v náboženskej štruktúre Sovietskeho zväzu. 

Mimoriadne vysoká miera religiozity bola zaznamenaná v západných okresoch Ukrajiny, v ktorých bolo v tom čase – k 1. januáru 1988 – registrovaných 2141 náboženských obcí (= 38 % všetkých registrovaných náboženských obcí v Ukrajinskej sovietskej republike). Zo 6794 farností Ruskej pravoslávnej cirkvi v Sovietskom zväze sa nachádzalo 1823 (= 27 % v Sovietskom zväze, resp. 46 % v Ukrajinskej sovietskej republike) v západných regiónoch Ukrajiny. Preto už od roku 1987, krátko pred 1000. výročím krstu Rusi, hovoril Gorbačov vo svojich verejných prejavoch o veľkom a pozitívnom význame kresťanstva pri utváraní štátnosti Starej Rusi.

Napriek neustálym represáliám si gréckokatolícka cirkev v katakombách dokázala zachovať svoju hierarchickú štruktúru. Počas celej existencie Sovietskeho zväzu mohli gréckokatolícki veriaci dostávať duchovnú starostlivosť prostredníctvom svojich podzemných kňazov. Preto netreba hnutie gréckokatolíkov za ich legalizáciu a uznanie, ktoré sa začalo na konci 80. rokov, považovať za nový fenomén, ale treba ho chápať ako dôsledok a súčasť neustáleho odporu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi proti totalitnému ateistickému systému.

Dôležitou oporou pre gréckokatolíkov na Ukrajine bola ukrajinská diaspóra, v prvom rade vrchní arcibiskupi Josyf Slipyj a Myroslav Ivan Ľubačivskyj a tiež rímski pápeži, najmä Ján Pavol II. Keď sa v ZSSR diskutovalo o otázke slobody svedomia, západní politici, obhajcovia ľudských základných práv a spoločenské osobnosti vyvíjali silný tlak na sovietsku vládu, najmä po podpísaní Helsinskej deklarácie Sovietskym zväzom 1. augusta 1975, v ktorej boli garantované ľudské práva. Dokonca aj sovietski politickí disidenti, ktorí nemali nič spoločné s náboženstvom, sa začali aktívne zasadzovať za ochranu slobody svedomia a požadovali uznanie práv gréckokatolíkov. Všetky tieto snahy v sebe ukrývali nádej, že boj za legalizáciu gréckokatolíkov prinesie skôr či neskôr svoje ovocie.

Čoraz silnejší demokratický impulz v rámci „novej politiky prestavy“ (perestrojky) povzbudil gréckokatolíkov k ďalším krokom a oni ho vnímali ako znamenie čias. Predzvesťou legalizácie sa stalo vyhlásenie skupiny 23 kňazov a mnohých veriacich Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi pod vedením biskupa Pavla Vasylyka, zverejnené 4. augusta 1987, že opúšťajú život v katakombách a vychádzajú na verejnosť. Tento list bol adresovaný pápežovi v Ríme a Michailovi Gorbačovovi, generálnemu tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Koncom roka 1987 aktívni gréckokatolícki veriaci zorganizovali „Výbor na obranu práv Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi“ (pod vedením bývalého politického väzňa Ivana Hela). Tento výbor bol právnym nástupcom „Iniciatívnej skupiny na obranu práv veriacich a chrámov“, ktorá bola založená už v roku 1982 a viedli ju Josyf Tereľa a Vasyl Kobryn. Do nového výboru patrili z radov duchovných studitský kňaz Hermann Budzinskyj, redemptoristi Michajlo Vološin a Mykola Kuc, baziliánsky mních Michajlo Havryliv, kňaz Petro Zeleňuch, biskup Ivan Margitič a laici Olha Horyn', Vasyl Kobryn, Zynovij Krasivskyj, Stefanija Sičková, Stepan Chmara a ďalší.

Vo svojom programe vedúci výboru zdôraznili, že ich organizácia „pôsobí v rámci cirkevných štruktúr“ a že ich činnosť „nie je v rozpore s cirkevnými dogmami a normami“ Vtedy si stanovili len jeden cieľ: legalizáciu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa mala uskutočniť prostredníctvom „oživenia“ ukrajinskej spoločnosti a jasného predstavenia situácie prenasledovania Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi pred štátnymi orgánmi Sovietskeho zväzu a svetovou verejnosťou. Výbor začal svoju kampaň zbieraním podpisov za legalizáciu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktoré mal Ivan Hel následne oficiálne predložiť a obhajovať pred vyššími vládnymi orgánmi ZSSR a pred medzinárodnými organizáciami (v rokoch 1988 až 1989 sa zozbieralo približne 120-tisíc podpisov).