V rokoch 2023 – 24 realizovalo Rádio LUMEN projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju od pádu komunistického režimu, za ktorý táto východná katolícka cirkev určite vďačí orodovaniu mnohých ukrajinských mučeníkov pred Bohom. 

Poslucháči na Slovensku mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a zároveň v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Obsah týchto relácií budeme postupne publikovať aj na rádiovom webe.

V táboroch GULAGu čakal na kňazov hlad, zima a ťažká práca 

Väzni osídľovali Sibír, stavali cesty a železničné trate, rúbali drevo a pracovali v  pílach. Štát, ktorý chcel po vojne všetko znovu vybudovať, vyhlásil z hľadiska ekonomiky najdôležitejšie stavebné projekty za „komsomolské stavby“.

No nie členovia Komsomolu, ale väzni boli tými, ktorí postavili kanál Volga-Don, továrne v Baškirsku a Donbase, ťažili rudu a zlato v Kazachstane, Kolyme, Vorkute, za polárnym kruhom, pretože boli lacnou pracovnou silou. Keď však zomreli z vyčerpania, pre režim to nebol problém, lebo sa tak zbavil nežiaducich osôb.

„Bol som prevezený do Sverdlovska... Tam pracoval som tri mesiace v jednej bani na meď. Potom nás vo vagónoch určených na prepravu dobytka previezli do Komsomoľska na Amure, na stavenisko č. 50, aby sme tam ťažko pracovali; tam sme stavali železničnú trať. Pod každým jedným železničným podvalom prišiel o život jeden väzeň. Stalin povedal: „Z rozprávky urobíme skutočnosť“ – a my sme to mali uskutočniť“ (z interview s kňazom Stepanom Hafychom).

Dokonca aj ťažko zranení väzni boli nasadzovaní do práce v odevných fabrikách a v poľnohospodárstve. Petro Franko, politický väzeň, si pamätá na stretnutie s metropolitom Josyfom Slipym v tábore v Mordviansku:

„Medzi vyskladanými vrecami som v rohu zbadal sklonenú postavu metropolitu; sedel na stoličke a opravoval vrecia veľkou ihlou.“

„Na jeseň 1950 ma odviezli do Kazachstanu, kde som mal pracovať v baniach v Žezkazgane. Tam sa nachádzali závody na ťažbu medi a kameňolomy. Pridelili ma do kameňolomu. A už po dvoch alebo troch mesiacoch ma preložili do tábora pre invalidov ako neschopného vykonávať takúto prácu. Ale ani tu som nenašiel pokoj. Pre ťažkú prácu (musel som voziť kamene fúriku) som mal také bolesti nôh, že ma museli operovať, aby som neostal mrzákom. Z nemocnice som odišiel s barlou a tak som sa vrátil do Ľvova“ (z interview s kňazom Irynejom Hotrom).

Mnohí kňazi a veriaci nedokázali vydržať neľudské pracovné podmienky a pre chlad a nedostatok potravín prišli o život ďaleko od svojej vlasti, v cudzej krajine.

Napriek takýmto podmienkam v pracovných táboroch niektorí kňazi z profesorského zboru Ľvovskej teologickej akadémie po ťažkej mali prednášky pre mladých ľudí, ktorí sa chceli stať kňazmi, na témy z rôznych teologických odborov. Volodymyr Marhityč, ktorého 19. augusta 1960 v tábore vysvätil za kňaza metropolita Josyf Slipyj, si spomína:

„Tu sa nachádzali najlepší a najvzdelanejší ľudia: matematici, hudobníci a teológovia. Rozprávať sa s nimi bolo ako študovať na univerzite. A to sa dialo v tábore. Dokázali nás naučiť tak veľa.“

K zatýkaniu a vyhnanstvu predstaviteľov gréckokatolíckeho duchovenstva sa pridalo aj to, že nútené presídlenie postihlo aj rodiny kňazov a ďalších „politicky nespoľahlivých“ osôb. Tieto rodiny boli často vysadené v cudzej a neobývanej oblasti, kde si ďaleko od domova museli postaviť baraky a zároveň pracovať pri odlesňovaní alebo v priemysle. Bez úradného povolenia nesmeli opustiť tieto špeciálne osady: každý mesiac sa museli „hlásiť“ na veliteľstve. Nechýbali ani informátori, ktorí sledovali, či sa ľudia neschádzajú u nejakého kňaza na tajné bohoslužby.

„V roku 1947, rok po zatknutí nášho duchovného otca [kňaza Myrona Kordubu], nás deportovali na Sibír. Žil som v Ternopili a chodil som do siedmej triedy. Do školy prišli dvaja ľudia z NKVD a spýtali sa ma, či chcem vidieť svojho otca, a potom: „Pôjdeš s nami a ukážeme ti tvojho otca“ [...]. Matku vzali cestou. Už sme sa nesmeli zastaviť doma... Keď nás priviezli do špeciálnej osady, bývali sme tam v zemľanke. Každá rodina mala drevenú posteľ: v jednej časti boli ubytované tri rodiny. Zemľanka bola dosť dlhá. Takáto zemľanka mohla pojať až 70 rodín“ (z rozhovoru s pani Myroslavou Kordubovou).

Reláciu o ukrajinských novomoučeníkoch z prostredia gréckokatolíckej cirkvi si môžete vypočuť každý tretí štvrtok v mesiaci.