Druhou časťou chrámu je chrámová loď. Sem môžu vstupovať pokrstení veriaci. V jazykoch národov, v ktorých je rozšírené kresťanstvo byzantského obradu, sa táto chrámová časť nazýva „nava“. Tento názov pochádza z latinského slova „navis“ a z gréckeho slova „naos“, čo znamená „loď“. Takže slovenský výraz „chrámová loď“ dobre vystihuje význam tohto názvu v byzantskej tradícii. Tento priestor pre kresťanov sa prirovnáva k lodi, s ktorou sa pokrstení veriaci plavia cez búrlivé more života. Názov má pripomínať aj Noemovu archu, v ktorej boli páry všetkých živých bytostí zachránené pred potopou. Iný názov pre túto časť budovy je „chrám veriacich“. Tento názov poukazuje na to, že sa tu zdržiavajú ľudia, ktorí boli pokrstení a veria v Krista.

Nie je zvykom zdobiť byzantské chrámy sochami, ale k výbave patrí mnoho ikon. Chrámová loď je navyše bohatá na maľby. Vo veľkých a bohatých chrámoch možno vidieť umelecky spracované mozaiky alebo fresky. Menšie chrámy majú na stenách ikony, ktorých výroba je menej nákladná. Neexistujú žiadne jasné predpisy o tom, aký druh obrazov by mali byť zavesení na stenách chrámu. Väčšinou to závisí od miestnych tradícií a predstáv, ktoré farnosť a umelci chcú sprostredkovať týmito obrazmi. Existuje však osvedčená tradícia vešať obrazy svätých vo výške 1,5 až 2 metre nad podlahou. Robí sa tak preto, aby sa svätí nenachádzali na úrovni výšky ľudskej postavy. Celkový chrám je celistvou ikonou Kristovej Cirkvi, ktorá zahŕňa tak svätých v nebi, ako aj kresťanov na zemi. Preto je nevhodné zobrazovať svätých tam, kde stoja kresťania, lebo na tomto mieste je ikona už naplnená kresťanmi, ktorí sú na ceste k svätosti.

V niektorých chrámoch je ešte možné vidieť prázdny rám, ktorý je zavesený na zadnej vnútornej stene chrámu tak, aby ho mohli vidieť ľudia, ktorí vychádzajú z chrámu. Tento prázdny rám má každému kresťanovi pripomenúť, že tento rám čaká na ikonu jeho osoby a že v Božom kráľovstve je miesto pre každého. Takýto prázdny rám je dnes možné vidieť už len vo veľmi zriedkavých prípadoch.

V strede chrámovej lode stojí štvorhranný stôl s ikonou a krížom. V gréčtine sa tento stôl nazývatetrapodion, ak má rovnú plochu ako bežný stôl, alebo analogion, ak má šikmú plochu ako notový stojan. Keď kresťan vstúpi do chrámu, najprv pristúpi k tomuto stolu, pobozká ikonu a kríž, akoby chcel pozdraviť pána domu, Boha, a až potom pozdraví cirkevnú obec zhromaždenú v chrámovej lodi. Nie je zvykom pozdraviť ostatných veriacich skôr, ako pozdravím hostiteľa. Ikony na tetrapodione sa pravidelne vymieňajú. V bežné dni môže byť na ňom umiestnená ikona patróna chrámu alebo sviatku, ktorému je chrám zasvätený. Keď Cirkev slávi veľký sviatok alebo osobitnú pamiatku, na tetrapodion sa umiestni ikona tohto sviatku alebo svätého. Tetrapodion je často ozdobený sviečkami a kvetmi. Tetrapodion je ďalej miestom, pred ktorým sa slávia viaceré bohoslužby, najmä sväté tajomstvá krstu a myropomazania, ale aj sväté tajomstvo manželstva. 

Chrámy byzantského obradu nemajú organ a nepoužívajú ani žiadne iné hudobné nástroje. Všetky bohoslužby sa však spievajú. Dokonca aj čítania z apoštolských spisov a evanjelia sa spievajú. Preto sú pre vedenie bohoslužieb potrební ľudia, ktorí vedia dobre spievať a vedú veriacich pri speve. Pre takýchto ľudí sú v chrámovej lodi vyhradené osobitné miesta. Nazývajú sa kliros, čo je slovo odvodené z gréckeho „kleros“, z ktorého pochádza aj slovo „klérus“. Kliros je vyvýšené miesto, na ktorom je stojan na knihy a možno tam umiestniť lavicu. Existujú dva takéto klirosy, jeden na pravej a druhý na ľavej strane. Vo veľkých chrámoch a monastieroch stoja speváci na oboch stranách a striedavo spievajú časti hymnov a žalmov. Tento spôsob spevu sa nazýva „antifonálny“ (antiphonos), čo znamená „striedavý“. Antifonálne spevy znejú veľmi pekne, avšak zďaleka nie každá cirkevná obec má dostatok vyškolených spevákov, aby boli schopní pestovať tento spôsob spevu.

Z klirosu sa v priebehu času vyvinul chórový balkón, ktorý sa nachádza väčšinou uprostred chrámovej lode. Pri slávnostných bohoslužbách stojí chrámový zbor na chórovom balkóne. Pri menej slávnostných bohoslužbách speváci stoja na klirose.

V katedrálach sa uprostred chrámovej lode nachádza katedra, t. j. miesto, na ktorom počas bohoslužby sedí biskup. Grécke slovo „kathedra“ znamená „stolec“. Katedra sa nenachádza vo všetkých chrámoch, ale len v tých, v ktorých úraduje biskup. Preto sa tieto chrámy nazývajú katedrály.

Podľa byzantskej tradície ľudia v chráme počas bohoslužby stoja, nesedia. Tento postoj tela vyjadruje neustálu pripravenosť nasledovať Krista. Preto väčšina východných chrámov nie je vybavená lavicami pre veriacich. V chrámoch je len málo miest na sedenie, pričom sú vyhradené pre starších a nevládnych ľudí. Dnes sa však v chrámoch čoraz častejšie inštalujú lavice pre všetkých prítomných.

Aby sa zdôraznil význam oltárneho priestoru, je vyvýšený o jeden alebo viacero stupienkov nad chrámovú loď. Toto vyvýšenie sa nazýva solea. V závislosti od chrámovej architektúry zasahuje do chrámovej lode jeden alebo aj viac metrov. Na solei stojí aj ikonostas. Na solei stoja aj kňazi a diakoni, keď sa v rôznych častiach bohoslužby modlia pred ikonostasom. V strede, oproti kráľovským dverám, sa solea tiahne smerom ku chrámovej lodi a vytvára polostrov. Ten sa nazýva ambon. Tu stojí diakon, keď číta z evanjelia, kňaz, keď káže, a počas niektorých častí bohoslužby. Ambon nemá pevný stojan na knihy, na ktorý by sa dal položiť evanjeliár. Stojan na knihy sa prináša na ambon len vtedy, keď sa používa.

Zdroj: O. Šepetiak, Byzantská liturgia