Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Vzdelávanie kňazov v podzemí

Jednou z najdôležitejších úloh cirkevného vedenia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v podzemí bol výber, formácia a vysviacanie kandidátov na kňazstvo. Cirkevné vedenie v podzemí sa staralo o to, aby bola zabezpečená nepretržitá duchovná starostlivosť. Na tento účel bolo zriadených niekoľko tajných kňazských seminárov, v ktorých prebiehala formácia nových generácií kňazov. Už od začiatku 60. rokov stáli prví tajne vysvätení biskupi pred otázkou a veľkou nutnosťou, ako by mal byť organizovaný systém výberu kandidátov a ich príprava na kňazstvo.

V tej dobe to už boli mladí ľudia, ktorí boli vychovávaní a vzdelávaní v podmienkach oficiálnej, všetko ovládajúcej totalitnej ateistickej ideológie. V takejto situácii bol výber kandidátov na kňazské povolanie veľmi náročnou, chúlostivou a zodpovednou záležitosťou. Veľké množstvo kandidátov predstavovali synovia a blízki príbuzní gréckokatolíckych farárov, deti aktívnych a uvedomelých laikov, ktorí žili s Cirkvou už od svojho detstva a mohli sa pripravovať na kňazskú službu v podmienkach podzemia. Vo veľkej miere prípadov si rehoľné sestry, ako aj zbožné a aktívne ženy, všimli príslušné náznaky a schopnosti u mladých chlapcov, oslovili ich a nasmerovali na cestu kňazstva.

Niektorí gréckokatolícki kandidáti na kňazstvo študovali v rímskokatolíckych kňazských seminároch v Kaunase a Rige. Niektorým sa dokonca podarilo, hoci nie úplne, absolvovať pravoslávne kňazské semináre. Neskôr sa vrátili do Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. V zime 1979/80 došlo dokonca k mimoriadnemu prípadu, keď otec Michajlo Havriliv, mladý pravoslávny kňaz, po štúdiu na Leningradskej duchovnej akadémii Ruskej pravoslávnej cirkvi prestúpil do Katolíckej cirkvi a bol prijatý do Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Čo sa týka vyučujúcich v podzemných seminároch, boli to prevažne bývalí profesori eparchiálnych kňazských seminárov a gréckokatolíckej Teologickej akadémie v Ľvove, neskôr aj skúsení a kvalifikovaní kňazi, ktorí boli vysvätení za kňazov už v podzemí. Je známe, že v rôznych obdobiach sa formácii nových kňazov intenzívne venovali títo duchovní otcovia: V. Michajlo Kosylo, V. Jevstachij Smal, V. Jevhen Pelech, V. Vasyl Semeňuk, V. Antonij (Fedir) Masjuk, V. Mykola Kuc, biskup V. Velyčkovskyj, biskup J. Hirňak, biskup P. Vasylyk, biskup S. Dmyterko. V roku 1956 biskup Mykolay Čarneckyj zorganizoval vzdelávacie stredisko v obci Zymna Voda pri Ľvove. V obci Dora v okrese Ivano-Frankivsk viedol od roku 1968 otec Michajlo Kosylo tamojší tajný kňazský seminár. Ďalšie menšie tajné kňazské semináre existovali vo Ľvove, Ternopile, Sambire a Drohobyči, ako aj v obci Borzhavske v Zakarpatskej oblasti. V tejto podzemnej situácii, keď štátne bezpečnostné orgány chceli nasadiť svojich agentov do cirkevných štruktúr, mala osobná dôvera medzi kňazom-učiteľom a jeho kandidátom na kňazstvo obrovský význam. Niekedy sa stalo – a nebolo malé množstvo prípadov –, že kňazi boli svojimi žiakmi vydaní orgánom KGB.

Vzdelávanie trvalo spravidla niekoľko rokov a malo vždy individuálny charakter. Skúsený kňaz mal zvyčajne na starosti dvoch až troch kandidátov. Jeho úlohou bolo svojich seminaristov zásobovať staršími príručkami z predvojnového obdobia a prekladmi z latinčiny a iných jazykov, ako aj dopĺňať ich všeobecné vzdelanie a formáciu. Individuálny charakter štúdia súvisel predovšetkým s tým, že mnohí kandidáti na kňazstvo v podzemí pracovali a mohli sa učiť len v dňoch pracovného voľna a počas dovolenky (tak to bolo napríklad v prípade otca Sevastiana Dmytrucha, neskoršieho igumena Studitskej lavry v Unive). Študijný program bol v porovnaní s predchádzajúcimi seminármi zredukovaný na to najpodstatnejšie, pričom  pozostával hlavne z nasledujúceho výberu teologických predmetov, ktoré tvorili nevyhnutný základ kňazskej formácie: morálna a pastorálna teológia, dogmatika, kánonické právo, liturgika, Sväté písmo, filozofia, cirkevné dejiny, etika a cirkevný spev. Pomerne kompletný zoznam sa zachoval v spomienkach V. Kosyla: Katechizmus (podľa trojzväzkového príručky Franza Spiraga, preloženej Y. Levyckým), morálna teológia (podľa príručky Nollgena, v rukopisnom preklade S. Lukača), pastorálna teológia (podľa príručky Juliana Peleša), liturgika (v rukopisnej podobe knihy „Obrady“ [= „Obrjady“] od S. Lukača), Cirkevné právo, hermeneutika a patrológia (podľa príručky V. Laba), apologetika, dejiny Katolíckej cirkvi, filozofia, dejiny Ukrajiny, cirkevná slovančina, základy gréčtiny a latinčiny, cirkevný spev (podľa príručiek Polotňuka a Dolnického), dogmatika, homiletika, úvod do Biblie. Gréckokatolícki podzemní teológovia študovali aj z pravoslávnej literatúry. Napriek tomu si boli vedomí, že nemôžu absolvovať kompletné teologické štúdium, čo často pociťovali aj neskôr v praxi. V takýchto prípadoch boli veľmi užitočné rozhovory a výmena skúseností so staršími kňazmi, ako aj ďalšie samovzdelávanie.

Po tajnom štúdiu, ktoré trvalo zvyčajne štyri až šesť rokov, nasledovala vysviacka. Komisia zložená zo starších a skúsených kňazov skúšala kandidátov na kňazstvo. Ak kandidát dosiahol dobré výsledky, dostal odporúčanie k vysviacke pre biskupa.

Ako vek pre kandidátov na kňazskú vysviacku sa vyžadovalo osvedčených a dlhodobo uplatňovaných 24 rokov, pričom v ťažkých časoch podzemia bolo nutné v niektorých prípadoch urobiť výnimku. Samotná vysviacka sa vždy konalo potajme za prítomnosti niekoľkých svedkov, pričom podľa jasného svedectva otca A. Masjuka:

„V prípade kňazskej vysviacky musel kandidát pred samotnou vysviackou osobitne sľúbiť, že nikdy a nikomu neprezradí tajomstvo, že kedy, kým a kde bol vysvätený.“

Čo sa týka kňazského rúcha, podľa svedectva otca Kosťuka to bolo tak, „že neboli žiadne kňazské rúcha. Preto mi biskup [Dmyterko] pri mojej vysviacke za diakona dal len bielu albu a opásal ma jednoduchou šnúrou. Pri nasledujúcej kňazskej vysviacke  mi okrem alby dal aj epitrachil [= štolu] a nič iné, lebo nič iné nebolo.“

Aby sa biskupi a kandidáti na vysviacku vyhli neustálym zatýkaniam a prenasledovaniu, vyžadovala sa od nich nielen veľká odvaha a prísne utajenie, ale aj určitá flexibilita a schopnosť prispôsobiť sa, niekedy dokonca aj múdra a jemná vynaliezavosť. Boli prípady, keď museli kandidáti na vysviacku cestovať do iných kútov krajiny, mnoho stoviek kilometrov, aby nevzbudili pozornosť v oblasti, kde pôsobili profesionálne. Mnohí mladí kňazi pracovali na ťažkých a slabo platených pozíciách, aby mali viac možností venovať sa pastoračnému povolaniu.