Katechéza pre mládež: Blažení chudobní v duchu (46)

Viem, že prvé blaženstvo znie takto: „Blažení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Viem, kto sú chudobní. Ale prečo Ježiš hovorí konkrétne o chudobných v duchu?

V skutočnosti je toto prvé blaženstvo z Kázne na vrchu pre nás určitým druhom výzvy. Väčšina z nás má pravdepodobne úplne inú predstavu o šťastí, ktorá v žiadnom prípade nesúvisí s chudobou alebo biedou. Je to tak?

O sebe poviem toto. Nemyslím si, že človek môže byť chudobný a šťastný. Koniec koncov, preto chcem získať dobré vzdelanie, chcem mať dobre platenú prácu a nechcem byť na nikom závislý.

Do určitej miery máš pravdu. Je to normálna túžba každého mladého človeka. Ale súhlasíš so mnou, že to nestačí k šťastiu. Pamätaj, že bohatstvo môže zotročiť. Starosť o bohatstvo sa môže premeniť na vášeň pre hromadenie majetku a učiniť život človeka konzumným.

Šťastný je ten, kto nie je pripútaný k materiálnym statkom. Vtedy je človek okrem toho, že má obrovské bohatstvo, chudobný v duchu. Ako vidíš, ten, kto vlastní veľa, i ten, kto nevlastní nič, môžu byť rovnako chudobní na duchu.

Možno uviesť nejaký príklad, aby to bolo zrozumiteľnejšie?

Všetci poznáte tento príklad. Vrátim sa k podobenstvu o boháčovi a Lazárovi (porov. Lk 16, 19 – 31). Lazár trpel chudobou, chorobou a osamelosťou, ale svojmu utrpeniu čelil bez sťažovania sa. Keď zomrel, „anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona“ (Lk 16, 22). Naproti tomu boháč, ktorý žil v luxuse, prejedal sa a sledoval svoje vlastné záujmy, pričom zabúdal na potreby druhých, bol odsúdený. Keby Lazár žiarlil na boháča, keby sa sťažoval Bohu na svoju chudobu, keby sa snažil zbohatnúť za každú cenu, skončil by po smrti presne tam, kde bol boháč. Naopak, keby si boháč všímal Lazárove potreby, keby nežil v luxuse, ale robil niečo pre svojich susedov, dosiahol by Božie kráľovstvo.

Takže blaženstvo hovorí o tom, že nemáme byť pripútaní k materiálnym veciam?

Áno, ale nie je to len toto. Ježiš nás nabáda, aby sme nikdy neuspokojili s tým, čo sme dosiahli v našom duchovnom živote, ale aby sme neustále hľadali Boha, ktorý sa má stať všetkým pre nás. Chudobný v duchu žije v Božej milosti s pokorným srdcom. Ale ten, kto si postačuje sám, nie je chudobný v duchu.

Byť chudobný v duchu nie je zbabelosť. Len silný človek dokáže uznať autoritu Boha vo svojom živote. Takými ľuďmi boli chudobní pastieri a traja mudrci, ktorí sa poklonili novorodenému Kristovi. Skutočne bohatými sa môžete stať len v Bohu. Jeho kráľovstvo je pokladom, ktorý musíme hľadať.

Nebude v rozpore s chudobou v duchu moja túžba študovať na univerzite a získať vyššie vzdelanie?

Naopak. Cirkev ťa všetkými možným spôsobmi podporuje v tomto úsilí. Je vzrušujúce, keď sa mladý človek snaží realizovať pomocou vzdelávania a uplatňovania svojich schopností. Napriek tomu si myslím, a ty so mnou budeš súhlasiť, že chudoba v duchu sa vzťahuje aj na intelektuálny rozvoj. Človek sa prestáva učiť, keď si myslí, že už vie všetko. Grécky filozof Sokrates raz povedal: „Viem, že nič neviem.“ Preto je vnútorná pokora stimulom pre intelektuálny rast.

Už som vyštudoval a pracujem v jednej spoločnosti. Ako môžem vo svojej situácii dosiahnuť toto Kristovo blaženstvo?

Na živobytie si zarábame prácou. Prácou prospievame svojim blížnym i celej spoločnosti. Byť chudobný v duchu vo svojej práci znamená vnímať ju nielen ako prostriedok sebestačnosti, ale aj ako príležitosť slúžiť ostatným. Aj pri kariérnom raste je potrebné zostať skromný vo všetkom: v spôsobe života, v spôsobe komunikácie, v našej rekreácii atď. Dnes nám všetkých chýba táto skromnosť.

Zdroj: We walk with Christ 2023. Preložil o. Ján Krupa