Ak má Boh zmysel pre humor – a udalosti dejín Cirkvi to naznačujú –, tak potom je Bartolo Longo jednou z jeho najvydarenejších postáv. Kto iný by totiž mohol predvídať, že mladý taliansky študent práva sa v 60. rokoch 19. storočia stane satanistom a napriek tomu bude v roku 2025 vyhlásený za svätého ako „apoštol ruženca“?

Bartolo Longo sa narodil 10. februára 1841 v talianskom mestečku Latiano. Počas štúdia práva v Neapole si vyslúžil povesť odporcu cirkvi: mladý študent sa pohyboval v špiritistických kruhoch, ktoré v Neapole 60. rokov 19. storočia, ovládanom okultizmom, predstavovali žalostne veľký problém. Podľa vlastných slov bol Longo dokonca „vysvätený“ za satanistického „kňaza“.

Čoskoro však Bartolo Longo našiel v tejto veľkej duchovnej kríze nový orientačný bod, keď mu jeho profesor Vincenzo Pepe predstavil výnimočného dominikánskeho kňaza Alberta Radenteho. Ten nasmeroval bezcieľného študenta Longa späť do Cirkvi, domov k Eucharistii a k hlbokej úcte k Panne Márii Ružencovej.

Medzitým sa stal advokátom a vo svojej novej profesii spoznal ovdovenú grófku, ktorá ho požiadala o pomoc pri spravovaní svojho majetku v Pompejach. Vďaka tejto činnosti sa dozvedel o duchovnej a materiálnej chudobe susedov grófky Mariany de Fusco v údolí Pompejí. V osobnej modlitbe sa obrátil na Pannu Máriu a vo svojom srdci pocítil poslanie šíriť modlitbu ruženca. Po týchto udalostiach v roku 1872 začal organizovať misiu medzi obyvateľmi na úpätí Vezuvu.

Dňa 13. novembra 1875 previezol voz z Neapola do Pompejí nesmierne významný dar od Longovho priateľa a spovedníka pátra Radenteho: na obraze svätý Dominik prijíma z rúk Panny Márie ruženec. Okolo tohto obrazu, ktorý bol po prvýkrát vystavený v zrúcanine kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Pompejach, sa už prvý deň udialo zázračné uzdravenie dvanásťročnej Clorindy Lucarelliovej. Toto miesto v Pompejach sa vďaka rastúcemu počtu zázrakov a uzdravení postupne vyvinulo na „talianske Lurdy“.

V okolí tohto pútnického miesta zasväteného mieru vznikli z iniciatívy a s finančnou podporou Longa od roku 1887 sirotince pre dievčatá, ústavy pre deti väzňov, tlačiarne na vydávanie náboženských spisov a podporu úcty k ružencu, ako aj domy pre robotníkov a hudobná škola. Núdzne deti tam bezplatne ošetroval jeho vlastný osobný lekár, Giuseppe Moscati, ktorý bol v roku 1987 vyhlásený za svätého.

Longova neúnavná práca prispela k tomu, že Pompeje sa stali národným centrom mariánskych pútí. Ako „architekt“ vzniku a rozvoja moderného mesta Pompeje významne premenil pustú oblasť na centrum mariánskej viery a lásky k blížnemu.  

Bartolo Longo a grófka Mariana de Fusco sa zosobášili v roku 1885 a svojimi veľkými nadáciami umožnili okrem charitatívnych stavieb aj výstavbu nového pútnického kostola „Panny Márie Ružencovej“, ktorý bol posvätený v roku 1891. Nová stavba bola na začiatku 20. storočia povýšená na pápežskú baziliku. Modlitba k Panne Márii Pompejskej sa rozšírila najmä vďaka Longovým „Pompejským dcéram svätého ruženca“. Bartolo Longo zomrel 5. októbra 1926 v Pompejach, od roku 1871 bol dominikánskym terciárom a od roku 1925 rytierom Veľkého kríža Rádu svätého hrobu.

Pápež Ján Pavol II. ho 26. októbra 1980 vyhlásil za blahoslaveného a ocenil ho ako „apoštola ruženca“. Dňa 19. októbra 2025 bol Bartolo Longo vyhlásený za svätého pápežom Levom XIV. Na smrteľnej posteli Bartolo Longo vyjadril najväčšiu túžbu svojho radikálneho života: „Moje jediné želanie je vidieť Máriu, ktorá ma zachránila a ktorá ma zachráni z pazúrov Satana.“

Zdroj: https://www.die-tagespost.de/kirche/heilige/mit-dem-rosenkranz-gegen-den-eigenen-satanismus-art-268089