„Velebíme ťa, Kriste, Darca života, a oslavujeme tvoje božské nanebovstúpenie v tvojom najčistejšom tele.“  (Velebenie na utierni)

Sviatok Nanebovstúpenia nášho Pána patrí medzi dvanásť veľkých sviatkov v byzantskom obrade a je prikázaným sviatkom pre všetkých katolíkov byzantského obradu. 

V tento deň si pripomíname zavŕšenie Kristovho diela našej spásy, slávny vstup nášho Pána v jeho ľudskej prirodzenosti do neba, ako aj jeho prísľub nášho oslávenia spolu s ním. 

Sviatok Nanebovstúpenia sa slávi na štyridsiaty deň po Nedeli Paschy, keďže vo Svätom písme čítame, že po svojom slávnom zmŕtvychvstaní sa Ježiš „štyridsiatich dní“ zjavoval svojim učeníkom a hovoril im o „Božom kráľovstve“. Na štyridsiaty deň náš Pán vzal svojich učeníkov na vrchol Olivovej hory, odkiaľ vystúpil do svojej nebeskej slávy, ako to predpovedal prorok Zachariáš: „Nohami v ten deň zastane na Olivovej hore, ktorá leží pri Jeruzaleme na východ“ (14, 4).

Nás Pán pripomenul učeníkom, aby neopúšťali Jeruzalem, kým nepríde Svätý Duch, ktorého sľúbil poslať, a „zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba“ (Lk 24, 50 – 51). 

V Skutkoch apoštolov čítame, že učeníci sa pozerali, ako sa Ježiš Kristus vznášal hore, ale potom „oblak im ho vzal spred očí“ (Sk 1, 9). Tak sa doslovne naplnil prísľub, ktorý dal Ježiš Židom, že uvidia „Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým“ (Jn 6, 62). Náš Pán skutočne „vzatý bol do slávy“ (1 Tim 3, 16).

Chrám Kristovho nanebovstúpenia na Olivovej hore

Svedectvo o Kristovom slávnom nanebovstúpení sa nachádza nielen vo Svätom písme, ale je podložené aj historickými pamiatkami. Podľa svedectva Euzébia Cézarejského († 339) svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, „vztýčila na Olivovej hore majestátnu stavbu na pamiatku nanebovstúpenia toho, ktorý je Spasiteľom ľudstva, a to tak, že na samom vrchole hory vybudoval posvätný chrám“ (Euzébius, Život Konštantína, kniha III, kap. 43).

Táto pamätná bazilika na Olivovej hore bola, žiaľ, v roku 614 zničená Peržanmi. Vo 8. storočí bola opäť postavená, avšak inoverci ju opäť zničili. V 12. storočí sa križiaci ujali úlohy baziliku znova vybudovať, no skôr než stihli stavbu dokončiť, moslimovia ju opäť zničili a už nikdy nebolo obnovená. Jedinou vecou, ktorá sa zachovala dodnes, je malá osemuholníková kaplnka, ktorá pokrýva presné miesto, z ktorého podľa tradície náš Pán skutočne vystúpil do neba.

Ďalej máme svedectvo svätého Cyrila Jeruzalemského († 386), ktorý vo svojich katechézach uvádza Olivovú horu ako svedectvo o nanebovstúpení nášho Pána slovami: „Z neba zostúpil na zem v Betleheme, ale do neba vystúpil z Olivovej hory. Olivová hora stojí dodnes a ukazuje očiam veriacich toho, ktorý sa vzniesol na oblaku. Toto je nebeská brána jeho nanebovstúpenia“ (Katechéza XIV, 23). Potom sa Cyril opäť odvoláva na Olivovú horu ako o tú „svätú horu, z ktorej Kristus vystúpil k svojmu Otcovi“ (tamtiež, X, 19).

Slávenie sviatku Nanebovstúpenia v praxi

Slávenie sviatku Nanebovstúpenia je veľmi starobylé. Svätý Augustín († 430) neváha pripustiť, že tento sviatok má apoštolský pôvod (porov. List Januáriovi, č. 118). V skutočnosti však až do konca 4. storočia nemáme žiadne historické dôkazy o tom, že by sta tento sviatok slávil ako samostatný sviatok. 

O niečo neskôr začala celá Cirkev na Východe i Západe sláviť Sväté Nanebovstúpenie ako prikázaný sviatok. 

Paschálne obdobie pôvodne trvalo päťdesiat dní a končilo sa v Nedeľu Päťdesiatnice. Keďže Sväté písmo spája zostúpenie Svätého Ducha so slávnym nanebovstúpením nášho Pána, až do polovice 4. storočia sa tajomstvo nanebovstúpenia pripomínalo na Päťdesiatnicu. To je dôvod, prečo cirkevný historik Euzébius Cézarejský († 339) dosvedčuje, že svätý a slávny sviatok Paschy sa končil po „období siedmich týždňov a spečaťoval sa veľkým sviatkom Päťdesiatnice, na ktorý sa podľa Svätého písma udialo nanebovstúpenie nášho Spasiteľa a zostúpenie Svätého Ducha medzi ľudí“ (porov. Život Konštantína IV, 64).

Na konci 4. storočia sa sviatok Nanebovstúpenia začal sláviť ako samostatný sviatok, oddelene od Päťdesiatnice. V tej dobe sa paschálne obdobie skrátilo na štyridsať dní, ako sa uvádza v Skutkoch apoštolov. Podľa Skutkov apoštolov sa Ježiš po svojom slávnom zmŕtvychvstaní zjavoval svojim učeníkom ešte „štyridsať dní a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1, 3).

Zostávajúcich desať dní pred Päťdesiatnicou bolo potom venovaných očakávaniu Svätého Ducha (Sk 1, 14). A tak nám napríklad okolo roku 380 slávna hispánska pútnička do Svätej zeme, Egéria, hovorí, že v Jeruzaleme sa nanebovstúpenie pripomínalo ešte stále v Nedeľu Päťdesiatnice popoludní slávnostným sprievodom na Olivovú horu, „na miesto, z ktorého náš Pán vystúpil do neba“.

Pri tejto príležitosti sa „čítali niektoré úryvky zo Svätého písma, spievali sa hymny striedajúce sa s modlitbami a zazneli aj príslušné antifóny“ (porov. Egeria, Denník púte, kap. 43).

V Betleheme však podľa svedectva tej istej Egerie slávili Sväté Nanebovstúpenie už na štyridsiaty deň po Pasche, teda vo štvrtok šiesteho týždňa Paschálneho obdobia (tamže, kap. 42).

Tam sa sviatok Nanebovstúpenia slávil ako veľká slávnosť, ktorej predchádzalo bdenie (lítia). Tak sa už na konci 4. storočia začalo Nanebovstúpenie sláviť už samostatne a nakoniec sa stalo jedným z najslávnostnejších sviatkov liturgického kalendára s vlastným bdením a osemdňovým posviatkom.

Homílie na sviatok Nanebovstúpenia

Najstaršie homílie na sviatok Nanebovstúpenia, slávený už na štyridsiaty deň po Pasche, predniesli svätý Gregor Nysský († 394) a svätý Ján Zlatoústy († 407). Svätý Gregor nazýva spásou deň, „v ktorý bol Pán vzatý od nás“, čím naznačuje, že vystúpením do nebeskej slávy náš Pán dokončil dielo našej spásy (porov. Migne, Grécka patrológia, zv. 46,  689 – 690). A svätý Ján Zlatoústy hovorí o tomto sviatku ako o pevne zavedenom a všeobecnom (Tamže, zv. 50, 441 – 452). A tak na konci 4. alebo na začiatku 5. storočia Apoštolské konštitúcie (V, 19) stanovili nasledujúce pravidlo:

„Počítajte štyridsať dní od prvého Pánovho dňa (= Nedele Paschy) do piateho dňa (= štvrtka) šiesteho týždňa a slávte sviatok Nanebovstúpenia Pána, lebo v tento deň Pán zavŕšil celý plán a celé svoje dielo spásy a vrátil sa k Bohu Otcovi, ktorý ho poslal, a zasadol po pravici Otca“ (Kniha V, kap. 19).

Slávenie Nanebovstúpenia Pána bolo vždy spojené so sprievodom. Tak napríklad v Jeruzaleme, ako o tom svedčí pútnička Egeria, veriaci kráčali v sprievode na vrchol Olivovej hory. V sýrskej Antiochii šiel ľud v sprievode k chrámu na predmestí Romanesia, kde svätý Ján Zlatoústy predniesol svoju slávnu homíliu „Na Nanebovstúpenie nášho Pána“. Podľa svedectva cirkevného historika Socrata Scholastica (zomrel po roku 439) sa v Konštantínopole veriaci zvykli schádzať a sláviť tento sviatok v chráme Elaea, hneď naproti mestskému prístavu (porov. Socrates, Cirkevné dejinyVII, 26). Tieto sprievody len umocňovali slávnostný charakter slávenia tohto sviatku.

Hymnografia sviatku 

Slávnostný charakter tohto sviatku výrazne umocnili inšpirovaní hymnografovia, ktorých mená sú nám väčšinou neznáme. Najstarší hymnus – „Narodil si sa, Bože náš“ – sa pôvodne spieval na Päťdesiatnicu. Ale niekedy v 5. storočí, keď sa Nanebovstúpenie začalo sláviť ako samostatný sviatok, bola táto stichira presunutá na Nanebovstúpenie.

Autor tropára pre tento sviatok nie je známy, avšak kondák sa zvyčajne pripisuje svätému Romanovi Sladkopevcovi, slávnemu hymnografovi zo 6. storočia. Existujú dva kánony pre slávenie utierne tohto sviatku. Prvý skomponoval svätý Ján Damaský († 749), slávny hymnograf Monastiera svätého Sábu pri Jeruzaleme. Druhý sa pripisuje mníchovi známeho monastiera Studion v Konštantínopole – svätému Jozefovi Studitovi († 832), ktorý bol prenasledovaný za uctievanie svätých ikon.

Liturgické hymny pre sviatok Nanebovstúpenia boli inšpirované Svätým písmom a homíliami významných cirkevných otcov. Podrobne opisujú nielen nanebovstúpenie a oslávenie nášho Pána s jeho ľudskou prirodzenosťou v nebi, ale aj naše vlastné oslávenie spolu s Ježišom. Náš Pán Ježiš Kristus svojím slávnym nanebovstúpením zavŕšil dielo nášho vykúpenia a znovu otvoril brány neba celému ľudskému rodu, ako to dosvedčuje svätý Ján Zlatoústy: „A teraz my, ktorí sme predtým boli považovaní za nespôsobilých prebývať dokonca aj na zemi, sme vyzdvihovaní do neba a spolu s Kristom vystupujeme do nebeského kráľovstva“ (Homília na Nanebovstúpenie, 1).

Náš Pán a Spasiteľ, hoci vystúpil do neba a sedí po pravici Otca, nezabudol na nás. Ako povedal, pripravuje nám „miesto v dome svojho Otca“ (porov. Jn 14, 2 – 3). A prisľúbil, že nám pošle Svätého Ducha, ktorý nás osvieti a povedie do nášho nebeského príbytku pripraveného Kristom. Preto nás Cirkev prostredníctvom jednej zo sviatočných stichír pozýva:

„Poďte, veriaci, a vystúpme na Olivovú horu a s apoštolmi pozdvihnime svoje mysle a srdcia do výšin. Pozrime sa na nášho Pána, ako je vynášaný do neba, a s radosťou a vďačnosťou prevolávajme: Sláva tvojmu nanebovstúpeniu, Najmilosrdnejší.“ (večierňový hymnus)

Tropár, 4. hlas

Vystúpil si do slávy, Kriste, Bože náš, a naplnil si radosťou svojim učeníkom prísľuúbením Svätého Ducha, ktorého si im zaručil svojím požehnaním; lebo ty si Boží Syn, Vykupiteľ sveta.

Kondák, 4. hlas

Keď si naplnil plán spásy pre nás a spojil všetko na zemi s tým, čo je v nebi, Kriste, Bože náš, vystúpil si v sláve, ale neopustil si nás, zostávaš stále s nami; tým, ktorí ťa milujú, si zvestoval: „Ja som s vami a nikto vás nepremôže.“

Najstarší hymnus pre Nanebovstúpenie

Narodil si sa, Bože náš, spôsobom, ktorý si sám zvolil. Zjavil si sa a trpel v tele, ako si chcel. Svojím zmŕtvychvstaním si premohol smrť a vystúpil si do slávy a všetko si naplnil; zoslal si na nás božského Ducha, preto piesňami chválime tvoje božstvo.

Zdroj: https://archpitt.org/the-feast-of-the-ascension-of-our-lord-according-to-the-byzantine-rite-tradition/