„Slávime sviatok Päťdesiatnice a zostúpenia Svätého Ducha, naplnenie prísľubu a dosiahnutie nádeje. Ó, aké veľké a vznešené je toto tajomstvo!“ (Večiereň Päťdesiatnice, Stichira, 1. hlas). 

Týmito slovami začíname naše liturgické slávenie Päťdesiatnice, ktorým slávnostne uzatvárame každoročné slávenie pamiatky našej spásy. Tieto slová sú prevzaté zo slávnej homílie svätého Gregora Teológa „O Svätom Duchu“, ktorú Gregor predniesol v Konštantínopole v deň Päťdesiatnice roku 381 (Reč 41, 5).

Podľa svätého Gregora zostúpenie Svätého Ducha je naplnením Božieho prísľubu, keďže Ježiš Kristus svojich apoštolov uistil, že im pošle, čo jeho „Otec prisľúbil“ (Lk 24, 49). 

Zostúpením Svätého Ducha dostali apoštoli ešte viac, než v čo dúfali. Zostúpenie Svätého Ducha dovŕšilo božské zjavenie Svätej Trojice, ktorú svätý Gregor nazval „veľkým a vznešeným tajomstvom“. V byzantskom obrade slávime toto tajomstvo na Päťdesiatnicu, ako to tak krásne vyjadruje iná stichira:

„Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru, klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo Trojica nás spasila“ (Večiereň Päťdesiatnice, Stichira, 2. hlas). 

Táto „pravá viera“ inšpirovala svätého Gregora z Nazianzu k jeho kázni o božstve Svätého Ducha, ktorý „dokončil Kristovo dielo“. Gregorova kázeň bola namierená proti stúpencom jeho predchodcu na konštantínopolskom stolci, čiže proti arcibiskupovi Makedóniovi († 362), ktorý popieral božstvo tretej osoby Najsvätejšej Trojice.

V Starom zákone Boh nariadil Židom, aby na päťdesiaty deň po Pasche slávili „Sviatok žatvy“ na poďakovanie za úrodu a aby priniesli obetu „prvotín svojej práce“ (Ex 23, 16). Preto tento sviatok nazývali aj „dňom prvotín“ (Nm 28, 26). Keďže žatva oficiálne trvala sedem týždňov, tento deň sa nazýval aj „Sviatok týždňov“ (Dt 16, 9 – 10).

V období po babylonskom vyhnanstve mali rabíni vo zvyku zdôvodňovať svoje liturgické slávenia určitými udalosťami svojich posvätných dejín. A tak Paschu spojili so zázračným oslobodením svojho národa z egyptského otroctva a Sviatok žatvy so zmluvou uzavretou na vrchu Sinaj. Podľa židovských záznamov sa udalosti na vrchu Sinaj odohrali na päťdesiaty deň po prechode cez Červené more.

Keďže Sviatok žatvy sa slávil na päťdesiaty deň po židovskej Pasche, grécky hovoriaci Židia ho nazývali jednoducho Pentekoste („Päťdesiatnica“). V Ježišovej dobe bol tento sviatok všeobecne známy ako „sviatok Päťdesiatnice“ a slávil sa na pamiatku Zmluvy veľmi okázalo a slávnostne.

Pred svojím nanebovstúpením Ježiš Kristu nariadil svojim apoštolom, aby zostali v Jeruzaleme a čakali na „prisľúbenie jeho Otca“, ktoré sa malo naplniť o niekoľko dní (Sk 1, 4 – 5). Po Nanebovstúpení sa apoštoli vrátili z Olivovej hory do večeradla, kde „zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1,14). Toto boli prvé duchovné cvičenia v modlitbe a meditácii, ktoré absolvovali apoštoli, Panna Mária a najbližší Kristovi nasledovníci. 

Podľa židovskej tradície Mojžiš uprostred noci prebudil svoj ľud, aby mu ohlásil Boží zákon. Z tohto dôvodu Židia v rámci prípravy na sviatok Päťdesiatnice zachovávali celonočné bdenie, počas ktorého čítali zo Svätého písma úryvky o žatve a zmluve. Čítania sa striedali so spevom žalmov a duchovných hymnov. Čítali sa aj niektoré proroctvá, vrátane Joelovho proroctva, ktoré hovorí:

„Vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. Aj na služobníkov a služobnice vylejem v tých dňoch svojho ducha“ (Joel 3, 1 – 2).

Dokážeme si predstaviť apoštolov pri tom celonočnom bdení. S napätým očakávaním počúvali tieto prorocké slová. V hĺbke svojich sŕdc museli tušiť ich blížiace sa naplnenie, a to sa skutočne stalo hneď v nasledujúce ráno. 

Keď sa vrátili z chrámu a zhromaždili sa vo večeradle na ranné modlitbáy, zrazu na nich zostúpil Svätý Duch, ako čítame v Skutkoch apoštolov:

„Keď prišiel deň Päťdesiatnice, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Svätý Duch a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2, 1 – 4). 

Zostúpenie Svätého Ducha sa udialo v deň židovskej Päťdesiatnice (Sk 2, 1), ktorý pripadol na päťdesiaty deň po slávnom Kristovom zmŕtvychvstaní. Preto aj apoštoli túto pamätnú udalosť nazývali Päťdesiatnicou (1 Kor16, 8). Ale sláviť túto udalosť ako samostatný sviatok sa začalo až o niečo neskôr, v druhej polovici štvrtého storočia. 

Svätý Gregor Nysský († 394) vo svojej homílii „Na Päťdesiatnicu“ tento sviatok už nazýval „veľkou slávnosťou Päťdesiatnice“. Pre kresťanov Päťdesiatnica znamenala zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela a začiatok Novej zmluvy, Zmluvy milosti, ktorú vylial Svätý Duch.

Päťdesiatnica nám neustále pripomína náš vlastný „krst Svätým Duchom“ (Sk 1, 5), ktorý sme prijali vo chvíli nášho myropomazania (birmovania). Keď kňaz pomazával naše telo svätým myrom, vyslovoval slová: „Pečať daru Svätého Ducha.“ Vtedy sa otvorili nebesia, zostúpil na nás Svätý Duch a zmocnil sa našej duše. Stali sme sa živým „chrámom Svätého Ducha“ (1 Kor 6, 19). 

Svätý Peter neváhal potvrdiť túto pravdu, keď opisoval krst Kornéliovho domu: „Zostúpil na nich Svätý Duch, tak ako na začiatku na nás (apoštolov),“ t. j. pri prvej Päťdesiatnici (Sk 11, 15). 

Podobne aj svätý Cyril Jeruzalemský († 387) vysvetľoval svojim neofytom: „Kým sa naše telo pomazáva viditeľným olejom (myrom), naša duša sa posväcuje životodarným Duchom“ (Katechézy 21, 3). Svätý Duch nám dáva nový božský život, a preto ho vyznávame ako „Darcu života“ (porov. Symbol viery).

Božský život je život milosti a robí nás „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4) a skutočnými Božími deťmi: „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče!‘ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8, 15 – 16). 

Myropomazanie (birmovanie) je teda našou vlastnou „Päťdesiatnicou“, keď na nás Ježiš Kristus vylieva plnosť darov Svätého Ducha, čím nám umožňuje viesť život hodný nášho kresťanského povolania Božích detí (porov. Ef 4, 10).

Keďže Päťdesiatnica bola pôvodne sviatkom žatvy, ako sme už spomenuli, Židia si zvykli vyzdobovať svoje domovy plodmi žatvy – kvetmi, zeleným lístím, girlandami atď. –, aby dodali svojim oslavám väčšiu okázalosť a slávnostnosť. Rovnaký zvyk si osvojili aj kresťania. Pre nich však zelené vetvičky a kvety nadobudli symbolický význam – božský život a dary Svätého Ducha.

Zdá sa, že slávnostné výzdoby z kvetov a ruží sa prvýkrát objavili v Taliansku v polovici štvrtého storočia a odtiaľ sa rozšírili na Východ. Vďaka týmto výzdobám sa Päťdesiatnica začala označovať ako „Festa Rosalia“ (Sviatok ruží). Keď Byzantínci prijali tento zvyk, prijali s ním aj názov a jednoducho ho prepísali do gréčtiny ako „Rousalia“. Podobne aj Slovania pri prijatí kresťanstva prevzali aj tento zvyk a vo svojom jazyku tento sviatok nazvali „Rusaľa“. 

Svätý Ján Zlatoústy († 407) napomínal veriacich svojej doby, aby tento sviatok neslávili povrchne, len tým, že si vyzdobia domovy vencami (kvetmi), ale aby skôr duchovne ozdobili svoje duše čnosťami, aby boli schopnejšie prijať hojné ovocie Svätého Ducha (Druhá homília na Päťdesiatnicu).

Ďalším obľúbeným názvom pre Päťdesiatnicu, ktorý používa rusínsky ľud, je „Zeleni Svjata“ (Zelené sviatky). Tento názov pochádza zo zvyku zdobiť chrámy a domy zeleným lístím (najradšej lipovými vetvičkami) a trávou v rámci slávenia tohto sviatku. Zelená farba lístia bola rusínskym ľudom prijatá ako symbol božského života, ktorý nám priniesol Svätý Duch. Aj z tohto dôvodu nosia kňazi zelené rúcha počas liturgických obradov na Päťdesiatnicu a v období posviatku.

Keďže sme boli stvorení na Boží „obraz a podobu“ (Gn 1, 26) a prijali sme Svätého Ducha vo chvíli nášho myropomazania, životom v Duchu postupne obnovujeme našu ľudskú prirodzenosť do jej pôvodnej dokonalosti. Preto východní cirkevní otcovia správne nazývajú proces nášho rastu v božskom živote theosisalebo zbožštenie. A toto dosiahneme len spoluprácou so Svätým Duchom, ktorý nás podporuje a pomáha nám rásť v božskom živote. Preto ho s úctou a oddanosťou neustále prosme známou modlitbou k Svätému Duchu, ktorú rusínsky ľud používa hojne:

Nebeský Kráľu, Utešiteľu, Duchu pravdy, Ty si všade a všetko naplňuješ, Pokladnica požehnaní a Darca života, príď a prebývaj v nás, očisti nás od každej poškvrny a spas naše duše, milostivý Pane.

Tropár, 8. hlas

Požehnaný si, Kriste, Bože náš, ktorý si naplnil rybárov múdrosťou, keď si na nich zoslal Svätého Ducha, a skrze nich si ulovil svet do svojej siete. Priateľ ľudí, sláva tebe.

Kondák, 8. hlas

Keď zostúpil Najvyšší, pomiatol jazyky a rozptýlil národy; ale keď rozdelil ohnivé jazyky, všetkých povolal k jednote. Preto jedným hlasom chválime Najsvätejšieho Ducha.

Svätý Ján Zlatoústy o Svätom Duchu

„V dávnych časoch sa ľudia, zachvátení šialenstvom, rozhodli postaviť vežu, aby dosiahli nebo; ale Pán tým, že pomiatol ich jazyky, zmaril ich zlý zámer. A teraz na nich zostupuje Svätý Duch v podobe ohnivých jazykov, aby zjednotil rozdelený svet. Výsledkom je niečo nové a podivné (mystické).“

Zdroj: https://archpitt.org/byzantine-catholics-and-the-feast-of-pentecost-your-good-spirit-shall-lead-me-into-the-land-of-righteousness-alleluia-alleluia-alleluia/ Preložil o. Ján Krupa