V Katolíckej cirkvi 21. storočia sa černošskí kardináli a vedúci úradníci vo Vatikáne stali už dávno bežnou súčasťou. Aj reč o zvolení pápeža z Afriky sa objavuje pri každom konkláve. Na koncile predstavovali väčšinu biskupov čierneho kontinentu ešte bieli misionári. Menovaním Josepha Kiwanuku za biskupa sa však v máji 1939 začala nová éra.

Kiwanuka bol autoritou vo svojej rodnej Ugande. Prispel k príprave obyvateľstva na získanie štátnej nezávislosti v roku 1962. Okrem toho sa snažil ovplyvňovať politikov svojej krajiny – napríklad otvoreným listom o vedení a demokratickej zrelosti, v ktorom jasnozrivým spôsobom varoval pred charizmatickými demagógmi v Afrike. Pred 60 rokmi, 22. februára 1966, Kiwanuka zomrel, krátko po skončení Druhého vatikánskeho koncilu – a niekoľko dní predtým, ako sa neskorší autokrat Milton Obote po štátnom prevrate vyhlásil za prezidenta Ugandy.

Kiwanuka bol prvým domorodým biskupom latinského obradu v Afrike od čias svätého Augustína (354-430). Misijný arcibiskup Henri Streicher (1863-1952), Alsasan z rádu Bielych otcov, si pre Ugandu želal domorodých kňazov. Bol presvedčený, že len oni sú schopní vierohodne a trvalo zakoreniť kresťanskú vieru. Streicher zámerne podporoval nadaných kandidátov. Jedným z nich bol Kiwanuka, chlapec z najskromnejších pomerov.

Narodil sa v roku 1899 v Nakirebe a ako dieťa každý deň chodil so svojou rodinou 14 kilometrov na svätú omšu. Bez školského vzdelania sa naučil čítať, takže ho jeden rehoľník umiestnil do misijnej školy. V roku 1923 Kiwanuka vstúpil do Spoločnosti afrických misionárov („Bieli otcovia“). V roku 1929 bol vysvätený za kňaza a poslali ho do Ríma, kde získal doktorát z manželského práva.

Iniciatíva arcibiskupa Streichera na vytvorenie domáceho duchovenstva nevznikla vo vákuu. Misijné stratégie Katolíckej cirkvi treba vždy posudzovať aj vo svetle zahraničnopolitických koncepcií Európy. Začiatok 20. storočia bol ešte stále poznačený konfrontáciou medzi kolonializmom na jednej strane a prvými snahami o nezávislosť na strane druhej. V čase prvej svetovej vojny bol v centre pozornosti Ďaleký východ, najmä Čína.

V tomto kontexte stojí pápežská encyklika Maximum illud z roku 1919. Benedikt XV. (1914-1922) v nej žiadal odklon od praktík koloniálneho obdobia. Misionári mali brať ohľad na kultúrne zvláštnosti národov a predovšetkým vychovávať domáci klérus. Podľa Benedikta XV. to znamenalo koniec sebeckého nároku Európy na moc a zároveň koniec egoizmu. Benediktov nástupca Pius XI. (1922–1939) pokračoval v tomto kurze. V roku 1926 boli v Bazilike sv. Petra vysvätení prví čínski biskupi a krátko nato aj prví biskupi z Japonska a Vietnamu.

V Afrike trvala táto zmena o niečo dlhšie. V 30. rokoch 20. storočia však vzhľadom na totalitné ideológie boľševizmu a fašizmu rástlo povedomie cirkevného vedenia, že je povolané naozaj univerzálne brániť medzinárodné právo a ľudské práva. Spoločenstvo národov zakotvené v prirodzenom práve a boj proti novopohanstvu boli hlavnými témami kardinála Eugenio Pacelliho, neskôr Pia XII. (1939-1958). V máji 1939 nový pápež menoval Kiwanuku za apoštolského vikára Masaky.

Ten čoraz viac nasadzoval domácich kňazov ako farárov vo svojich farnostiach, pričom kládol veľký dôraz na ich vzdelanie. Napriek tomu bola v misijných kruhoch veľká skepsa ohľadom tohto experimentu v Ugande. Boli Afričania skutočne pripravení viesť svoju cirkev na vlastnú zodpovednosť? Pius XII. však dôsledne pokračoval v nastúpenom smere: v roku 1953 bola Masaka povýšená na riadnu diecézu a Kiwanuka sa stal jej prvým biskupom. V roku 1960 ho Ján XXIII. vymenoval za arcibiskupa Rubagy.

Diktatúry Idiho Amina a Oboteho, pred ktorými Kiwanuka varoval, sa mu nakoniec tesne vyhli. V júli 1969, niekoľko dní po pristátí Američanov na Mesiaci, Pavol VI. vysvätil v Kiwanukovej bývalej katedrále dvanásť afrických biskupov. Sklenená rakva s Kiwanukovými pozostatkami stojí v bočnej lodi chrámu. Koncom roka 2015 tam slávil omšu aj pápež František.

Zdroj: https://www.kathpress.at/goto/meldung/2555862/vor-60-jahren-starb-der-erste-schwarze-bischof-der-neuzeit