Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Flexibilná podzemná pastorácia na Ukrajine 

Podzemné bohoslužby sa slávili väčšinou v noci, za zatvorenými dverami a pri zatiahnutých závesoch. Prítomných bolo len niekoľko alebo až niekoľko desiatok ľudí. Liturgia sa nespievala, ako je to bežné pri bohoslužbách byzantského obradu, ale väčšinou recitovala. Kňazi vždy mali kázeň, v ktorej sa snažili povzbudiť veriacich, aby nestrácali odvahu. Pred liturgiou bola aj možnosť pristúpiť k svätej spovedi.

„Bolo to približne v 70. rokoch [...], počas Vianoc [...], na Horodeckej ulici, v súkromnom byte, kde býval jeden starší pán [...]. V jeho byte, ktorý bol pomerne veľký, pozostával z viacerých izieb a nachádzal sa v starom dome, sa slávila božská liturgia... Schádzalo sa tam asi 30 ľudí [...]. Na vtedajšie pomery to bolo pomerne veľa ľudí, ktorí sa zišli v byte na božskej liturgii (...]. Všetci išli na spoveď [...] a trvalo to dosť dlho [...]. Kým jednotlivci sa spovedali v jednej miestnosti, ostatní sa v druhej izbe potichu modlili akatist alebo posvätný ruženec [...]. Redemptoristi väčšinou praktizovali Akatist k Božej Matke ustavičnej pomoci [...]. Tento Akatist napísal kňaz Bachtalovský... Potom sa slávila liturgia... a po nej vždy nasledovali živé rozhovory medzi veriacimi a kňazom; ľudia mohli kňazovi klásť osobné otázky a predkladať mu svoje prosby [...]. Takto sa vytvorilo duchovné príbuzenstvo, duchovná rodina [...]. Keďže bolo práve vianočné obdobie, posadili sme sa spolu za stôl, spolu s kňazom Vinnickým. Ľudia mu kládli otázky, rozprávali sa medzi sebou a spoločne sa radovali [...] On odpovedal na naše otázky, dával rady a učil nás [...]“ (Z interview s kňazom Metodijom Kosťkom)

Medzi veriacimi, ktorí prichádzali na bohoslužby, boli predovšetkým ženy. Kňazi viedli spoločenstvo modlitbového apoštolátu a pokiaľ to bolo možné, najmä pred Paschou, duchovné cvičenia pre veriacich. Katechézu detí mali na starosti väčšinou rehoľné sestry alebo aktívni členovia modlitbového apoštolátu. Okrem toho duchovní tajne udeľovali sviatosti krstu a sobáša, robili pastoračné návštevy rodín alebo na pozvanie rehoľných sestier, ktoré bez toho, aby sa nechali spoznať, pracovali v sovietskych nemocniciach s chorými pacientmi. Pohrebný obrad sa konal väčšinou doma a kňazi chodili na cintorín len veľmi zriedka, pretože nebezpečenstvo zatknutia bolo príliš veľké (napríklad po pohrebe kňaza Hirňaka v Zimnej Vode bol kňaz Adam Husár zatknutý priamo na cintoríne a následne odsúdený na 15 dní verejnoprospešných prác).

K bohoslužbe si kňaz väčšinou obliekol len epitrachil a len zriedka felón, lebo v prípade razie mohol epitrachil rýchlo zložiť a schovať. Z bezpečnostných dôvodov duchovní nemali vždy pri sebe predmety potrebné pre bohoslužbu. Tie priniesli kňazovi sprievodcovia, ktorí ho pozvali. Túto úlohu často plnili deti alebo manželka kňaza. Liturgické predmety mali byť malé a kompaktné. Čaša bola často nahrádzaná jednoduchým skleneným pohárom, diskos malým tanierikom a lyžička pre sväté prijímanie čajovou lyžičkou. Prosfory (liturgický chlieb) piekli rehoľné sestry alebo manželky kňazov.

Vzhľadom na nemožnosť poskytovať duchovnú starostlivosť všetkým veriacim, niektorí kňazi im povolili, pokiaľ to bolo možné, zúčastňovať sa na oficiálne povolených rímskokatolíckych bohoslužbách a spovedať sa u latinských kňazov. Niekedy mohli dokonca gréckokatolícki kňazi (napr. kňaz Jevstachij Smal) so súhlasom rímskokatolíckeho farára spovedať svojich veriacich v rímskokatolíckych kostoloch. Ak však nemali možnosť chodiť na bohoslužby, počúvali doma božskú liturgiu, ktorú vysielalo rádio „Vatikán“.

„Neustále sme počúvali „Rádio Vatikán“ a „Rádio Sloboda“ [...] a mohli sme si urobiť predstavu o živote našej cirkvi v podzemí“ (z interview so sestrou Nadijou Tetanou Holejkovou).

Existoval však aj iný spôsob riešenia problému nedostatku kňazov. Po smrti Stalina sa gréckokatolícki duchovní, ktorí boli za ťažkých okolností nútení prejsť k Pravoslávnej cirkvi, pokúsili nadviazať kontakty s gréckokatolíckymi biskupmi v podzemí, aby obnovili svoju príslušnosť k Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Napriek možným komplikáciám biskup Čarneckyj už v roku 1956 prijal pomerne odvážne a zároveň potrebné rozhodnutie, v dôsledku ktorého sa bývalí gréckokatolícki a teraz pravoslávni kňazi po spovedi mohli vrátiť do jeho jurisdikcie. Okrem toho im bolo povolené vykonávať duchovnú službu pre gréckokatolíckych veriacich v tých chrámoch, ktoré oficiálne boli naďalej považované za pravoslávne. Podmienkou bolo, aby sa títo kňazi vzdali koncelebrácie s pravoslávnymi duchovnými. Biskup Čarneckyj umožnil odvolať prechod k Pravoslávnej cirkvi najmä tým starším kňazom, ktorých osobne dobre poznal a ktorým dôveroval. Príkladom je kňaz Zareckyj z Vojnylivu. Rehoľné sestry, ktoré boli zasvätené do záležitosti jeho návratu do Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, navštevovali jeho liturgie. Preto niektorí gréckokatolícki členovia podzemnej cirkvi obvinili sestry z prechodu do Pravoslávnej cirkvi. Až po legalizácii Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi bol tento prípad objasnený a obvinenia boli vyvrátené.

„V roku 1967 vo Ľvovskom okrese celkovo 12 emeritných kňazov Ruskej pravoslávnej cirkvi opustilo pravoslávie a tajne slúžilo bohoslužby pre gréckokatolíkov. Okrem toho aj niektorí mladší kňazi, medzi nimi kňaz Makovej (obec Kolodno, okres Kamjanko-Buzkyj), Chrušč (obec Novosilky, okres Sambirskyj), Davydovyč, Rudenskyj (Chodoriv) využili možnosť a povolenie vrátiť sa do Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, a zároveň zostať v pravoslávnych farnostiach, - informovala pravoslávna eparchiálna správa splnomocnenca Rady pre náboženské záležitosti na Ukrajine, súdruha A. Kecka.

Fenomén kňazov, ktorí sa vrátili do lona Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi bez toho, aby sa verejne zriekli Pravoslávia, je jedným z charakteristických dielikov zložitej mozaiky podzemného cirkevného života. Na zachovanie viery a zabezpečenie budúceho prežitia cirkvi v katakombách bola potrebná nielen vytrvalosť a sila, ale aj neustála pripravenosť na zmeny a určitá flexibilita. Riešenie problému nedostatku kňazov prijatím duchovných, ktorí boli oficiálne registrovaní ako pravoslávni, ukazuje, že podzemná hierarchia bola pripravená prispôsobiť sa zložitej sovietskej realite.