Katechéza pre mládež: Spoločná modlitba a osobná modlitba (21)

Čo je spoločná modlitba?

Spoločnou modlitbou je modlitba Cirkvi. Zvyčajne sa slávi v rámci bohoslužby v chráme, na ktorej sa zúčastňujú všetci veriaci.

Kresťanská cirkev je zjednotením Boha a ľudstva. Je to jedno telo, ktorého Hlavou je Pán Ježiš Kristus. My všetci – spolu s Bohorodičkou, anjelmi a svätými – sme údmi tohto tela. Najsvätejšia Bohorodička, anjeli a svätí v nebi sa za nás neprestajne modlia k Pánovi. A tak, keď sa modlíme, zjednocujeme sa s nimi.

Každý kresťan, ktorý sa zúčastňuje na modlitbe Cirkvi, napĺňa svoj život aj osobnou modlitbou, pretože to je naša plnohodnotná odpoveďou na povolanie byť synmi a dcérami nášho Otca v nebi.

Cirkev – spoločenstvo veriacich – je najlepším prostredím pre ľudí na prehlbovanie  vzťahu s Bohom. Cirkev vytvára jedinečnú Božiu rodinu.

Prečo máme túžbu modliť sa?

Vo svätom tajomstve myropomazania človek prijíma Svätého Ducha, ktorý ho inšpiruje k modlitbe. Od tej chvíle nás Svätý Duch – tretia božská osoba – sprevádza každú minútu nášho života. Svätý Duch vytvára našu modlitbu tým, že ju inšpiruje a pomáha nám modliť sa. To vďaka Svätému Duchu máme túžbu modliť sa.

Apoštol Pavol hovorí, že Svätý Duch „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8, 26). Ale aj nepokrstený človek môže pociťovať túžbu modliť sa, pretože všetci ľudia sú stvorení na to, aby komunikovali s Bohom.

A ja sám sa rád modlím...

Aj keď sa modlíme sami, nie sme sami, pretože ako kresťania sme údmi Kristovho tela – Cirkvi. Náš vzťah s Bohom je vzťahom Otca a dieťaťa. Preto kontakt s Ním, inými slovami, naša modlitba, je osobnej povahy. Príkladom takejto modlitby je modlitba Ježiša Krista. Často sa modlil v noci, osamote, rozprávajúc sa so svojím Otcom v nebi.

Cirkev nás učí, ako komunikovať s Bohom osobne, ako sa s Ním stretávať. Na tento účel zachovala a odovzdala modlitby, ktoré sú príkladom osobnej konverzácie človeka s Bohom: denné, ranné, večerné modlitby, modlitby používané na osobitné potreby alebo určené na určité udalosti v živote.

Kedy je najlepší čas na modlitbu a aké modlitby možno používať?

Apoštol Pavol učí: „Bez prestania sa modlitbe!“ (1 Sol 5, 17). To znamená, že celý náš život sa musí stať modlitbou. Modlitba totiž nie je len recitovanie slov. Je to neustále prebývanie v Božej prítomnosti, neprestajné pamätanie na Pána a láska k nemu.

Ježiš Kristus hovoril svojim učeníkom o modlitbe: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby“ (Mt 6, 6). Kristus tu hovorí o izbe ľudského srdca. Kľúčom k tejto „izbe“ je sústredenosť a pozornosť, čo je potrebné udržiavať počas modlitby, bez rozptyľovania myšlienok a bez toho, aby nás rozptyľovali bežné starosti. Modlitba by nemala byť rozvláčna. Hlavné je, aby bola úprimná a plná viery.

Jedným z najčastejšie používaných spôsobov kresťanskej modlitby je používanie žalmov v modlitbe. Žalmy sú duchovné piesne obsiahnuté vo Svätom písme. Učia nás modliť sa. Žalmy sú základom všetkých bohoslužieb kresťanskej Cirkvi.

Cirkev zachovala a odovzdala nám mnoho modlitieb, ktoré sa jej veriaci modlili po stáročia. Tieto modlitby sú zozbierané v špeciálnych knihách, ktoré sa nazývajú modlitbové knihy. Aj pre nás sú vzorom a zdrojom inšpirácie pri modlitbe. Najlepším príkladom je Pánova modlitba – Otčenáš.

Cirkev nás učí, že potrebujeme mať modlitbové pravidlo – počas dňa mať vyhradený čas, ktorý venujeme modlitbe. Tento čas je ráno a večer, v určitých časových obdobiach počas dňa. Človek sa musí naučiť pravidelne a usilovne dodržiavať modlitbové pravidlo. Plná verzia modlitbového pravidla je obsiahnutá v Časoslove (Horologione). Táto kniha je skutočne príručkou dobrej, náležitej modlitby.

Niekedy, keď sa modlíme vlastnými slovami namiesto slov askétov, ako sú zaznamenané v Horologione(Časoslove), naše modlitby môžu byť samoľúbe. Avšak s Pánom sa môžeme rozprávať aj vlastnými slovami, ktoré vychádzajú z hĺbky nášho srdca. On ako náš milujúci Otec nás bude vždy utešovať, podporovať, pomáhať nám a požehnávať nás.

V modlitbe môžeme Boha oslavovať, ďakovať mu, činiť pokánie za naše hriechy alebo môžeme o niečo prosiť. Modlitba chvály je ovocím spoločenstva s Bohom a uvedomenia si jeho neopísateľnej veľkosti, jeho nevýslovnej dobroty a milosrdenstva voči človeku. Modlitba vďaky je vyjadrením vďačnosti Bohu za všetky jeho dary. Kajúce modlitby sú prejavom vedomia človeka o svojich hriechov a túžby vrátiť sa k nebeskému Otcovi. V našej prosebnej modlitbe sa obraciame na Boha s našimi potrebami, ako nás to učil Pán Ježiš Kristus: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7, 7).

Vypočúva Pán naše modlitby vždy?

Niekedy sa môže zdať, že Boh nevypočúva naše modlitby alebo prosby. Ale on nás vždy vypočúva, hoci na naše prosby nereaguje okamžite. Musíme len vytrvalo modliť sa, za predpokladu, že naše prosby nepremeníme na požiadavky. Modlitba nás mení, vedie nás k tomu, aby sme sa angažovali za dobro, učí nás, čo skutočne potrebujeme, a pomáha nám prijať Božiu vôľu: „Buď vôľa tvoja.“ V skutočnosti len Boh vie, čo skutočne potrebujeme (porov. Lk 12, 30). Keď nedostaneme to, o čo prosíme, je to pre naše vlastné dobro; a aj keď to teraz nechápeme, uvedomíme si to v súvislosti s našou spásou. Nesmieme Bohu diktovať našu vôľu.

Zdroj: We walk with Christ. Preložil o. Ján Krupa