Svätý Augustín musel mať silnú konštitúciu – nech sa už proti tomu povedal čokoľvek –, pretože napriek náročnej funkcii dosiahol vek 76 rokov. Bol citlivým človekom, u ktorého reflexia a kontemplácia nevysušili srdce, ale naopak prehĺbili a poháňali jeho vibrácie. Akonáhle tento askéta, biskup, hovoril o túžbe, jeho srdce sa znovu zachvelo pri spomienke na putá, ktoré ho kedysi spútavali. Túžba pre neho nebola len pojmom, mala tvár, mala príbeh.

Tento introvert bol plachým človekom; ľahšie komunikoval s knihami ako s ľuďmi. Tento strhujúci rečník nevedel ľahko nadviazať kontakt ako človek. Keď sa však otvoril druhým, akým bol potom priateľom! Vždy v ňom zostalo niečo z jeho provinčného a skromného pôvodu. Možno mu chýbala šľachtická hodnosť, ale mal šľachtického ducha. Jeho nadradenosť robilo ešte zreteľnejšou to, že v jeho okolí mu nebolo podobného. Bol si vedomý svojej hodnoty, ale nespoliehal sa na ňu.

Augustín bol vnímavý voči všetkému, voči nuansom africkej oblohy, voči kúzlu hudby, voči nežnosti pohľadu, ale aj voči chvále, voči búrkam potlesku, ktoré sa rozpútali v jeho katedrále, voči poctám, ktoré mu boli preukazované. Priznával to bez stopy pokrytectva a táto úrpimnosť je dojímavejšia ako Hieronymova askéza.

To, že kedysi príliš váhal na ceste, príliš miloval telesnú lásku – miloval, aby bol milovaný – , vysvetľuje prísnosť jeho askézy, prehnanosť jeho spirituality, ktorá je neľudská len preto, že je príliš dobre informovaná o ľudskej slabosti. Kresťan je chorým človekom, ktorý o tom nevie, prinajmenšom bývalým chorým človekom, ktorému hrozí relaps. Po celý život Augustín nedôveroval citovému zážitku, fyzickému zážitku. Vyčítal si, že si vychutnával liturgické spevy so zmyslovým pôžitkom z počúvania. Mohol si vyčítať aj zmyslový pôžitok zo slova. Lebo vždy zostal rétorom, aj keď hovoril s Bohom. Slovo bolo formou jeho duše a znakom Božej prítomnosti.

Jeho vývoj ho viedol a priviedol do Cirkvi, ale nie do abstraktnej alebo ideálnej, ale najskôr do cirkvnej obce v Hippo, ktorej tváre poznal, vrátane vrások a prasklín. S ňou sa modlil, trpel a putoval. Skúsenosť tejto cirkevnej obce pretlmočil, keď komentoval žalmy, modlitbu a dušu Cirkvi, v ktorej sa on sám celkom našiel: „Kristovo telo stoná pod skúškami a až do konca čias, kým sa tieto skúšky neskončia, tento človek stoná a kričí k Bohu a každý z nás zo svojej strany kričí v živote tohto človeka.“20

Tento Boh, ktorý ho nikdy nespustil z očí, tento Boh, ktorého stretol u svojich bratov a ktorý prebýval v najhlbšom vnútri jeho duše, bol zároveň tým, ktorého dúfal objaviť na vrchole všetkých svojich hľadaní, po ktorom túžil celou svojou bytosťou, ktorá už bola prežiarená jeho láskou. Koľkokrát preletel pohľadom obzor, aby videl, či prichádza, aby v ňom spočinul a vychutnal si ho! Toto slovo, „vychutnať si“, si vyhradil pre Boha, ani nie tak pre svoje rozjímanie, ako pre svoju účasť na ňom.

Augustín sa opísal ako stojaci po Božím stanom, „uchvátený vnútornou hudbou, uchvátený jej krásou“, ktorá v ňom umlčala hluk tela a krvi a priviedla ho do Božieho domu. Vie však, že extáza trvá len okamih. Padá späť do ľudskej a každodennej biedy, stoná vo svojom slabom tele. Ďalej ho nieslo očakávanie, ktoré bolo zmyslom jeho životnej cesty. „Spievaj a bež,“ opakoval, „Boh je na konci cesty.“ Už cítil tlak jeho ruky... Keď o tom hovoril vo svojich spisoch, ruka sa mu začala triasť. Tento neobyčajný človek je príliš bohato obdarený na to, aby sa ho niekto odvážil zhrnúť do formulky, príliš pravdivý, a preto odzbrojujúci na to, aby mu nebolo možné odpustiť jeho preháňania a jeho hranice. 

Hippský učiteľ zhromaždil antické dedičsto. Pokúsil sa vysvetliť pád Rímskej ríše v apokalyptických časoch. Vytvoril západnú kresťanskú filozofiu, ktorá by bez neho ťažko našla oporu. Celé kresťanstvo počúvalo na neho, nespochybniteľného učiteľa doby. Po jeho smrti sa Západ začal „augustinizovať“. Stále je tu, čítaný, napodobňovaný, diskutovaný, nedosiahnutý.

Jeho žiaci niesli jeho ozvenu ďalej. Kritické mysle si osvojili jeho preháňania, najmä jeho učenie o predurčení. Z tejto diskusie vznikol semipelagianizmus. Cézarius Arlský využíval jeho reči na kázanie a rozjímanie na kresťanskom Západe. Svätý Augustín bol autoritou učiteľov stredoveku. Svätý Tomáš Akvinský ho začlenil do svojej teologickej sumy. Františkánski učitelia si ho veľmi vážili. V časoch reformácie a jansenizmu bol Augustín stále v centre diskusií. Obe hnutia sa na neho odvolávali. Oslavy výročia jeho smrti a potom narodenia (1930, 1954) viedli k tomu, že o Augustínovi vyšlo viac prác ako o ktoromkoľvek inom teológovi. Naďalej je predmetom nepretržitého výskumu. A to oprávnene, keďže je učiteľom Západu.