Nový biskup bol najskôr služobníkom hippskej cirkvi. „Nie predsedať, ale slúžiť“ – tak zvykol charakterizovať úlohu biskupa.6 Denne musel sláviť bohoslužbu, vysluhovať sviatosti. Kázal v nedele a sviatky, a to dokonca dvakrát denne. Zachovali sa stovky jeho kázní. Patria k najbohatšej časti jeho literárneho odkazu a dosvedčujú jeho jedinečnú dôkladnú znalosť Biblie, ktorá sa mu stala takpovediac druhou prirodzenosťou. Pripravoval katechumenov na krst a spravoval majetky svojej cirkvi, súdil, každé ráno sa staral o chudobných a siroty a podporoval charitatívne diela. Augustín sa často cítil preťažený ťarchou svojho biskupského úradu.

Popri biskupskej službe sa venoval aj svojej neuhasiteľnej teologickej náklonnosti. Zanechal po sebe dielo pozostávajúce z približne 113 spisov a 300 listov. Zohral významnú rolu vo všetkých teologických sporoch v Afrike a kresťanskom svete. Augustín zomrel v treťom mesiaci obliehania mesta Hippo Regius, 28. augusta 430.

Nie je ľahké mať prehľad o Augustínovom diele7 vzhľadom na jeho rozmanitosť a obrovský rozsah. Jedine Origenes sa môže pochváliť ešte väčšou produkciou. Augustín je striedavo filozofom, teológom, exegétom, apologétom, kazateľom, vychovávateľom a katechétom. Nie je možné tu vymenovať ani len názvy jeho diel.8 Toto gigantické dielo poskytuje predstavu o jeho genialite a rozmanitosti jeho talentov.

Veľký počet jeho diel vznikol z naliehavosti kontroverzných problémov. Musel sa vysporiadať s manichejcami, donatistami a pelagiánmi, ktorí trápili Cirkev. V dôsledku toho sa Augustín neustále cítil nútený brániť kresťanskú vieru.

Manichejci stavali proti jedinému Bohu dualizmus princípov dobra a zla, princíp svetla, v ktorom prebýva Boh, a princíp tmy, v ktorom prebýva satan a jeho démoni. Bola to nová verzia gnosticizmu, proti ktorému bojoval už Irenej. Augustín poznal toto učenie z vlastnej skúsenosti a vedel aj to, aké úvahy ho od neho oslobodili. Podobne ako lyonský biskup odpovedal, že zlo nie je entita sama osebe a že Starý aj Nový zákon sú Božím dielom.

Africká cirkev trpela donatistickou schizmou od roku 312; cirkev brojila proti cirkvi, biskup proti biskupovi, cirkevné obec proti cirkevnej obci. V Hippo boli donatisti silní počtom. Ich stúpenci sa regrutovali z nižších vrstiev, ktoré boli vykorisťované bohatými statkármi, čo ich cirkvi dodávalo sociálny charakter. Svätý Augustín napísal asi 20 spisov, ktoré svedčia o veľkej intelektuálnej poctivosti a rovnako veľkej citlivosti. Vo svojich kázňach na tému jednoty Cirkvi rozvinul teológiu mystického tela, ktoré podobne ako Cyprián prirovnal ku Kristovej nezošívanej tunike.

Nakoniec bola jednota v Hippo obnovená v roku 411 vďaka konferencii, ktorej predsedal cisársky vyslanec. Až neskoro a neochotne Augustín akceptoval zasahovanie štátnej moci, ktoré vykladal ako užitočný teror. Jeho postoj boli príliš úprimný na to, aby to mohol privítať, ale jeho výklad mal neskôr hrozné následky.

Boj proti pelagianizmu zamestnával posledných 20 rokov Augustínovho života. Pelágius, askéta, ktorý pochádza z Británie a prišiel do Ríma, bol pobúrený uvoľnenými mravmi a učil náročnú a tvrdú morálku. Vyzdvihoval osobné úsilie a slobodu ako dar milosti, ale zaiste preceňoval silu dobre narodenej ľudskej prirodzenosti.

Augustín vŕšil dielo na dielo9 , aby dokázal žiadostivosť a biedu človeka vydaného napospas sebe samému a nevyhnutnosť spásnej milosti, ktorú sám zakúsil. Iba ona ho dokázala vytrhnúť z čarodejnej kliatby „sirén tela “10 . Jeho duchovná skúsenosť mu hlboko vryla tajomné pôsobenie Božej pomoci a umožnila mu uvedomiť si, ako veľmi je človek rozorvaný hriechom sveta. Hippský biskup sa pre potomkov stal doctor gratiae, „učiteľom milosti“. Niežeby bol jeho systém bezchybný! Ale s neporovnateľnou ostrosťou pochopil Božie pôsobenie a závislosť človeka, ako to možno nájsť na všetkých stránkach Biblie.