Zo svojej plodnej samoty bol Hieronym opäť vytrhnutý do boja Epifánom, biskupom mesta Salamis na Cypre. Tento úzkoprsý duch a rodený inkvizítor vo svojej „lekárničke“ (Panarion), v ktorej zozbieral herézy, venoval dlhú kapitolu Origenovi. Epifán urobil Alexandrijčanovi nečestný proces, ktorý zasial v Palestíne svár, a to tak účinne, že Hieronym spálil to, čo kedysi uctieval, a vrhol sa na Origena a pohádal sa s jeruzalemským biskupom a svojím priateľom Rufínom. Všetko to boli plody nešikovnej horlivosti!

Vznikla opozícia, dočasne zastavená prímerím. Celá cirkev, predovšetkým Augustín, sa pohoršovala. Ani smrť Rufína (411) neodzbrojila Hieronyma, ktorý, keď sa o tom dozvedel, zvolal: „Škorpión bol rozšliapaný na sicílskej pôde, mnohohlavý had konečne prestal syčať proti nám.“ Slepý hnev, navyše neosožný, nehodný starého askétu, v ktorom starý človek jednoducho nechcel zomrieť.

Posledné roky Hieronymovho života boli bolestivé. Jeho zdravie sa zhoršovalo, zrak mal čoraz slabší. Stratil svoje najdrahšie priateľky, predovšetkým Paulu: „Zbohom, Paula! Pomôž svojimi modlitbami svojmu starému priateľovi!“ Hieronym mal 57 rokov. Potom prišla na rad Marcella. Hieronym bol rovnako ako celý západný svet zasiahnutý politickými udalosťami, vpádom barbarov a najmä vypálením a vyplienením Ríma v roku 410, ktoré Rimanmi otriaslo tak veľmi, ako kedysi Židmi pád Jeruzalema. „Rím je obliehaný... Zlyháva mi hlas, vzlyky prerušujú moje slová, zatiaľ čo diktujem. Mesto, ktoré ovládlo svet, bolo dobyté.“

K obavám o vonkajší svet sa pridali aj fyzické neduhy. Vo svojom komentári k Ezechielovi sa zveril:

„Pri chvejivej žiare mojej lampy diktujem týchto pár strán. Exegéza mi pomáha trochu zabudnúť na smútok mojej zmätenej duše... K tomu sa pridáva obava o moje oči, ktoré sú oslabené vekom a ohrozené slepotou, ťažkosť čítať pri kolísavej žiare lampy hebrejské texty, ktorých písmená sú ťažko čitateľné aj za denného svetla.“

Plieniaci barbari ho ohrozovali, musel náhle utiecť (412). Pelagiánsky spor opäť roznietil jeho vášne. Víťazstvo nad bludnou doktrínou ho opäť upokojilo. Blahoželal k tomu Augustínovi, ktorému adresoval jeden zo svojich posledných listov, ktorý už bol ovplyvnený večerným pokojom. „Ten, kto neustále myslí na smrť, často pohŕda všetkým,“ napísal raz. Starý bojovník bez sily, oslepnutý a osamelý zomrel v roku 419 alebo 420.

Hieronym sa sám nazýval „filozofom, rétorom, gramatikom a dialektikom, odborníkom na hebrejčinu, gréčtinu a latinčinu, ovládateľom troch jazykov“, čo bolo v tej dobe a pre Latinca doslova neslýchané. Mal prednosti a nedostatky literáta, ktoré rozvádzal s takou samopašnosťou, že to vyzeralo, ako keby sa chcel zbaviť komplexov. Veľmi mu záležalo na literárnej elegancii. Bol klasikom jazyka a typickým humanistom. Jeho listy sú majstrovskými dielami elegancie a elánu, jeho prudkému prejavu, vyškolenému rímskou satirou, nikde nechýba vkus.

Až do konca Hieronym žil prísne asketicky a zachoval si svoju takmer chorobnú výbušnosť, precitlivenosť. V polemike bol zraňujúci. Keď zvíťazil, zosmiešnil svojho súpera. Ak prehral, jeho pero zostalo namočené v ostrých lúhoch. Bol márnivý, citlivý na kritiku, málo otvorený a málo súcitný v styku s ľuďmi. Jemnosť Dalmatínca sa obmedzovala na jeho listy a nikdy sa nerozšírila na jeho osobné zaobchádzanie s ľuďmi.

Vznešené rímske dámy vedeli, ako skrotiť tohto výbušného askétu, a to tým, že ho porazili na jeho vlastnej pôde, ktorou bola Biblia. Jeho veda bola uznávaná; nemohol zabrániť tomu, aby ju používali. Ak sa Hieronym napriek svojmu správaniu voči nim nezmenil, aspoň ony, ženy, intuitívne pochopili, že táto horúca hlava bola citlivým, ba dokonca nežným mužom. Ten istý, ktorý svojím sarkazmom rozmliaždil Rufína, plakal ako otec pri smrti Blesilly.

Tento človek je o to dojímavejší, že je odzbrojujúci, pretože neskrýva svoje chyby. Nemá v sebe nič z klerikálneho pomazania. Pri ňom viera nevyhnala človeka – to ani zďaleka. Ťažko nájsť osobnosť, ktorá by bola ostrejšie vytesaná, s výraznejším profilom a s ostrým spôsobom vyjadrovania. Bohu môže na rozloženie ohňa poslúžiť akékoľvek drevo. V betlehemskom askétovi si určite prišiel na svoje.

Láska k práci a učenosti, prísnosť života plného odriekania, ktorý vzbudzuje úctu a zabraňuje ohováraniu, láska k Cirkvi, ktorá nežartuje s pravým učením, to všetko predstavuje tohto učeného askétu potomkom v chvályhodnom svetle. Hieronymovi vďačíme za dielo, ktoré Cirkvi poskytlo neoceniteľné služby. Počas svojho života aj po smrti je betlehemský mních svetlom Cirkvi. Ostáva priekopníkom exegetickej práce, pokiaľ ju doplníme o Origena. V stredoveku mal veľký vplyv, našiel milosť u renesančných učencov, Erazmus publikoval jeho diela. Žiaden cirkevný otec nebol tak často zobrazovaný ako Hieronym. Autentický portrét tohto človeka nájdeme v jeho spisoch.