Ján Zlatoústy

† 407

Mních na konštantínopolskej biskupskej stolici: dráma Jána s prímenom „Zlatoústy“, Chrysostomos, je v tomto paradoxe. Keby nezastával túto žiadanú a obávanú funkciu, bol by askétom, duchovným vodcom, možno strhujúcim kazateľom. Jeho svätosť mu neposkytla politický talent, skôr ho urobila tvrdohlavým a bránila mu, aby niekedy budoval niečo mocou, používal zbrane, ako to vedel Cyril Alexandrijský. Ale ten bol Egypťan. Ján bol monoliticky čistý, čo mu vynieslo hnev múdrych a prenasledovanie politikmi. On na to pristúpil. Zomrel na to, že slúžil s absolútnou oddanosťou čistých. Na antickom javisku mohol byť Antigonou, v cirkvi je vyznávačom.

Ján bol dieťa veľkomesta. Narodil sa v roku 349 v Antiochii, tretej najväčšej metropole Rímskej ríše, pri brehu rieky Orontes. Vyrastal v pestrých uliciach veľkého mesta, dostatočne chránený, aby si neznečistil dušu, a dostatočne v kontakte s ľuďmi, aby ich poznal, miloval a udržiaval s nimi prirodzený kontakt.

Jeho rodina bola vznešená a mala dobré postavenie. Jánov otec, vyšší dôstojník, zomrel mladý. Dieťa vychovávala matka, úžasná žena, ktorá sa vo veku 20 rokov zriekla druhého manželstva, aby sa mohla venovať výlučne synovi. Mala na neho veľký vplyv. Podnietila rétora, určite to bol Libanius, aby zvolal: „Aké ženy sa dajú nájsť medzi kresťanmi!“

Ján nečakal s krstom, ale prijal ho z rúk biskupa Meletia vo veku asi 18 rokov. Krst  znamenal zlom v jeho živote, na ktorý neskôr spomínal v príhovore k mladým novokrstencom. K evanjeliu prišiel ako keby sám od seba, bez pochybností, silou viery, ktorá sa otvára Bohu. V Jánovi nebolo žiadne preťahovanie medzi Platónom a Ježišom. Jeho vzdelanie bolo síce grécke, ale jeho duša bola kresťanská. V podstate žiadny z cirkevných otcov nebol tak málo naviazaný na helenizmus ako on.

Po ukončení štúdia rétoriky a filozofie, v ktorom bol vynikajúcim žiakom Libania, sa usadil v meste, ale čoskoro sa vzdal sľubnej kariéry, aby prijal nižšie svätenie. Chcel odísť do púšte, ale jeho matka, ktorá pre neho obetovala všetko, ho od toho odhovorila. Tak sa aspoň vyhol mestskému zhonu a usadil sa za bránami mesta, aby našiel pokoj a venoval sa askéze a štúdiu Biblie.

Antiochia bola slávnym teologickým centrom. U Diodora, nesporného majstra tej doby, učiteľa na antiochijskej exegetickej škole, sa Ján naučil predovšetkým odhaľovať zmysel svätých textov. Ján odmietal alegorické špekulácie a teologické kontroverzie. V evanjeliu hľadal cestu a volanie Krista. Obzvlášť miloval Matúšovo evanjelium. V Pavlových listoch ho oslovoval misijný duch, ktorý ho neskôr vytrhol z osamelosti.

Napokon sa Ján nenechal ďalej zadržiavať svojou matkou a odišiel do hôr, aby šesť rokov viedol prísny život medzi mníchmi, postil sa a praktizoval nočne bdenia. Tým si podkopal zdravie. Hľadal vnútorný pokoj a podnet v komunite horlivých ľudí. Z tohto obdobia pochádza viacero asketických spisov, medzi nimi traktát „Proti odporcom mníšskeho života“ (Adversus oppugnatores vitae monasticae).

Ján bol teraz pripravený začať misijnú činnosť. Jeho zhoršené zdravie, ale ešte viac láska k svojim spoluveriacim ho priviedli späť do Antiochie, kde ho okolo roku 380/381 vysvätil za diakona starý biskup Meletius. Ján napísal pojednanie „O kňazstve“ (De sacerdotio), ktoré malo mimoriadny úspech. Svojím štýlom je majstrovským dielom atickej elegancie. Ján mal vtedy 34 rokov. O päť rokov neskôr bol vysvätený za kňaza. Venoval sa kazateľskej činnosti, čím suploval biskupa, ktorý nebol príliš rečnícky nadaný. Bolo to najšťastnejšie obdobie Jánovho života, ktoré najviac zodpovedalo jeho sklonom a nadaniu.

Dvanásť rokov Ján kázal v vhodných i nevhodných chvíľach. Snažil sa vykoreniť pohanské zvyky, ktoré boli hlboko zakorenené v Antiochii, ako napríklad vášeň pre cirkus a divadlo a staré pohanské sviatky. „Jeden človek stačí na to, aby premenil celý ľud, ak je zapálený horlivosťou,“ zvykol vravieť.

Nebolo to pre neho ľahké. Musel zastaviť nešváre, chybné kroky duchovenstva, ako napríklad spolužitie s pannami zasvätenými Bohu. Musel sa zastávať chudobných a odsudzovať sociálnu nespravodlivosť. Okrem toho sa Ján venoval bohatej literárnej činnosti, písal diela, ktoré od neho požadovali, odpovedal všetkým, ktorí ho žiadali o radu. Napísal pojednanie na utešenie mladej vdovy (Ad viduam iuniorem). Téma a význam utrpenia sa opakuje vo viacerých jeho dielach.