Sväté písmo mlčí o narodení a detstve požehnanej Panny Márie. Raní kresťania verili, že jej narodenie bolo zázračné, podobne ako narodenie svätého Jána Krstiteľa.

Toto nábožné presvedčenie sa odrazilo v niektorých raných spisoch, najmä v takzvanom Protoevanjeliu svätého Jakuba, ktoré zostavil neznámy autor v polovici 2. storočia.

Toto obľúbené presvedčenie inšpirovalo aj zavedenie osobitného sviatku, ktorý bol na Východe nazývaný Počatie svätej Anny [Materstvo svätej Anny], keď počala svätú Božiu Matku, zatiaľ čo na Západe bol premenovaný na Nepoškvrnené počatie blahoslavenej Panny Márie.

Anonymný autor Protoevanjelia svätého Jakuba, ktorý svoj príbeh zakladá na opise zázračného počatia svätého Jána Krstiteľa (Lk 1,5 – 25), nám rozpráva, že zbožní rodičia požehnanej Panny Márie, Joachim a Anna, boli tiež bezdetní a vystavení verejnej potupe. Keďže v Starom zákone Boh zaraďoval do svojich požehnaní vždy prísľub početného potomstva, Židia dospeli k presvedčeniu, že bezdetnosť je znamením Božieho prekliatia. To bol dôvod, prečo svätá Alžbeta, keď otehotnela, radostne zvolala: „Pán ráčil odstrániť moju potupe medzi ľuďmi“ (Lk 1, 25).

Rozpráva sa nám, že svätý Joachim po tom, čo ho verejne potupili v chráme, odišiel do púšte, kde sa štyridsať dní postil a prosil Boha o požehnanie v podobe dieťaťa. V tom istom čase jeho manželka, svätá Anna, robila to isté vo svojom dome so slovami: „Bože našich otcov, vypočuj moju modlitbu a požehnaj ma tak, ako si požehnal lono Sáry a dal si jej syna Izáka.“

Na štyridsiaty deň, keď sa Anna modlila v záhrade, zjavil sa jej Pánov anjel a povedal jej: „Pán vypočul tvoju modlitbu, počneš a porodíš dieťa a o tvojom potomstve sa bude hovoriť po celom svete!“ Anna odvetila: „Ako žije Pán, môj Boh, ak počnem dieťa, obetujem ho ako dar Pánovi, môjmu Bohu, a ono mu bude slúžiť na svätom mieste po všetky dni svojho života.“

Zhruba v rovnakom čase sa anjel zjavil aj Joachimovi v púšti a povedal mu: „Joachim, Pán Boh vypočul tvoju modlitbu. Vráť sa teda domov, lebo tvoja manželka Anna počne.“ Keď sa Joachim so svojím stádom vracal domov, Anna zvolala: „Teraz viem, že Pán Boh nás nesmierne požehnal!“ Na druhý deň priniesli v chráme ďakovnú obetu Bohu so slovami: „Teraz vieme, že Pán, náš Boh, nám preukázal milosť a odpustil nám všetky hriechy.“

Tento príbeh, ako je obsiahnutý v apokryfnom evanjeliu, je verne reflektovaný v liturgickej službe, zatiaľ čo byzantská ikonografia zobrazuje svätých Joachim a Annu v radostnom objatí.

Prvé písomné svedectvo o slávení tohto sviatku možno nájsť v Typikone svätého Sávu Posväteného z roku 485. Bohužiaľ, nemáme k dispozícii originál tohto Typikonu, ktorý bol neskôr niekoľkokrát revidovaný a doplnený o mnoho nových sviatkov a bohoslužieb, najmä medzi 9. až 12. storočím. Preto nemožno jeho svedectvo považovať za spoľahlivé.

Spoľahlivejšie informácie o čase zavedenia tohto sviatku v Byzantskej cirkvi možno nájsť v Kánone svätého Andreja Krétskeho († 740), ktorý bol napísaný v čase, keď bol Andrej ešte mníchom v Monastieri svätého Sávu Posväteného pri Jeruzaleme (pred rokom 685). Ale Andrejov súčasník, biskup Ján Eubóisky († okolo 750), nás informuje, že v jeho čase tento sviatok „ešte nebol známy všetkým veriacim“ (porov. P.G. 96, 1499). O sto rokov neskôr nikomédijský metropolita Juraj vo svojich troch homíliách na tento sviatok dosvedčuje, že sa už „všeobecne slávil“ na celom kresťanskom Východe (porov. P.G., 100, 1335 – 1402).

Preto možno istotou tvrdiť, že slávenie sviatku Máriinho počatia vzniklo v Monastieri svätého Sávu Posväteného najskôr v polovici 7. storočia. Začiatkom 8. storočia sa tento sviatok rozšíril z monastierov do katedrál, kde sa vďaka inšpiratívnym kazateľom nakoniec stal pevnou súčasťou liturgického kalendára Byzantskej cirkvi. Tento sviatok je už zapísaný v Konštantínopolskom kalendári, ktorý sa pripisuje cisárovi Levovi Múdremu (896 – 912). V roku 1166 cisár Manuel Komménos zaradil tento sviatok do zoznamu slávností.

Sviatok Počatia svätej Božej Matky bol Byzantskou cirkvou slávený ako zázračná udalosť. Svätý Ján Damaský († 749), ktorý verne odráža byzantskú tradíciu, vysvetľoval:

„Prečo sa panenská Matka narodila z matky, ktorá bola predtým neplodná? Jednoducho preto, že bolo potrebné, aby cesta k tomu, čo malo byť nové pod slnkom a najväčším zo všetkých zázrakov (t. j. panenská Matka), bola vydláždená nejakými menšími zázrakmi, aby došlo k postupnému výstupu od nižšieho k vznešenejšiemu. A okrem toto môžem uviesť ešte jeden, vznešenejší a božský dôvod. Prirodzenosť ustúpila milosti a stala sa nerozhodnou, prestala konať. Keďže Božia Matka sa mala narodiť ako panna (t. j. bez hriechu) z Anny, prirodzenosť sa neodvážila brániť púčiku milosti, ale zostala bez plodu (Annina neplodnosť), zatiaľ čo milosť priniesla plod,“ to znamená Máriu (porov. PG, 96, 663 – 664).

Z vyššie uvedených slov môžeme vidieť, že v súlade s tradíciou Byzantskej cirkvi svätý Ján Damaský uznával tajomné pôsobenie Božej milosti pri počatí požehnanej Panny Márie. Aby sa zdôraznilo toto „tajuplné pôsobenie“ milosti pri Máriinom počatí, slávenie tohto sviatku bolo zámerne posunuté o jeden deň na 9. decembra, hoci Narodenie požehnanej Panny Márie sa slávilo 8. septembra.

Podľa byzantskej tradície bolo obdobie tehotenstva svätej Anny skrátené o jeden deň, aby sa zdôraznil zásah Božej milosti pri počatí Márie, ktorú svätý Ján Damaský označuje ako „púčik milosti“. Tu bola, aspoň implicitne, byzantskou tradíciou rozvinutá náuka o nepoškvrnenom počatí, ktorú opakovane potvrdil svätý Ján Damaský: „Tvoje nepoškvrnené telo, ktoré bolo uchránené od každej škvrny hriechu, nezostalo na zemi“ (porov. PG, 96, 719 – 720).

Podobne ako mnohé iné sviatky, aj sviatok svätej Božej Matky prišiel na Západ z Východu. Zdá sa, že pod vplyvom Byzancie slávila neapolská cirkev tento sviatok už v 9. storočí. V 11. storočí sa tento sviatok dostal do Anglicka. Z Anglicka sa neskôr rozšíril do Francúzska, potom do Španielska a nakoniec do Talianska. Rímska cirkev prijala tento sviatok ako posledná. Dekrétom z roku 1476 rímsky pápež Sixtus IV. „povolil jeho slávenie v celej Cirkvi“.

Novovzniknutý františkánsky rád s veľkým zápalom propagoval tento sviatok po celej Európe. Tento náboženský sviatok pochádzajúci z Východu vyvolal medzi západnými teológmi dlhotrvajúci diskusiu o nepoškvrnenom počatí Márie. Hoci Tridentský koncil (rok 1546, V. zasadanie) vylúčil „blahoslavená a nepoškvrnenú Pannu Máriu, Matku Božiu z dekrétu o dedičnom hriechu“, kontroverzia pokračovala až do roku 1661, keď pápež Alexander VII. zakázal akúkoľvek ďalšiu diskusiu v tejto veci a vyhlásil, že blahoslavená Panna Mária bola vyňatá z dedičného hriechu od prvého momentu svojho počatia. 

Spočiatku aj cirkvi latinského obradu slávili tento sviatok 9. decembra, ako to bolo zvykom na Východe. Až oveľa neskôr, na začiatku 18. storočia, bol tento sviatok presunutý na 8. decembra v rímskom kalendári. Ale až 8. decembra 1854, keď pápež Pius IX. vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí, sa 8. december stal prikázaným sviatkom v cirkvi latinského obradu.

V dávnych časoch bol sviatok Máriinho počatia známy pod rôznymi názvami. Vo svojom zozname slávností v Byzantskej ríši, promulgovanom v roku 1166, ho cisár Manuel Komménos nazval: „Počatie našej najsvätejšej Božej Matky/presvätej Bohorodičky.“ Po vyhlásení dogmy o nepoškvrnenom počatí ukrajinskí gréckokatolíci na Haliči prijali moderný názov tohto sviatku – Nepoškvrnené počatie najsvätejšej Božej Matky/presvätej Bohorodičky a začali ho sláviť ako veľký mariánsky sviatok, naďalej 9. decembra. V roku 1891 Ľvovská synoda schválila tieto novinky a zaviedla nové bohoslužobné texty, ktoré napísal kňaz Izidor Dolnický († 1924).

V karpatsko-rusínskych eparchiách sa tento sviatok naďalej slávil ako menší sviatok, aj keď bol prevzatý moderný názov: Nepoškvrnené počatie presvätej Bohorodičky svätou Annou (porov. Cerkovnyj Ustav, Ungvar 1910, s. 103). Po prvej svetovej vojne prešovský biskup Peter Gojdič, OSBM (1927-1960) a chorvátsky križevacký biskup Dionýz Njarady (1920-1940) zaviedli slávenie tohto sviatku podľa ustanovení Ľvovskej synody. Keďže liturgické ustanovenia Ľvovskej synody neboli schválené Svätou stolicou, v roku 1944 Pápežská liturgická komisia v Ríme obnovila pôvodný spôsob liturgického slávenia tohto sviatku s tradičným názvom: Počatie svätej Anny, keď počala presvätú Bohorodičku, má sa pripomínať 9. decembra.

V Spojených štátoch amerických bola Mária vyhlásená za hlavnú patrónku krajiny pod titulom Nepoškvrnené počatie a Tretí baltimorský koncil v roku 1884 vyhlásil jej sviatok za prikázaný. Keď väčšina rusínskych gréckokatolíckych farností v Spojených štátoch amerických prijala Gregoriánsky kalendár, tamojší rusínski gréckokatolíci biskupi požiadali Svätú stolicu o povolenie sláviť tento sviatok pod moderným názvom Nepoškvrnené počatie 8. decembra, povolenie im bolo udelené. V Pittsburskej metropólii tento sviatok nie je prikázaný, ale patrí medzi veľké sviatky požehnanej Panny Márie [Theotokos].

Zdroj: https://archpitt.org/the-immaculate-conception-the-conception-of-st-anne-when-she-conceived-the-holy-mother-of-god-according-to-the-ruthenian-tradition/ Preložil o. Ján Krupa