Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov má nového biskupa Pavla Šajgalíka. 

Nový biskup Ordinariátu OS a OZ SR v rozhovore prezrádza, ako zmenil názor na policajtov, čo sa naučil vo Švajčiarsku a aké je jeho prianie pre poslucháčov.

Otec biskup ako sa rodilo vaše rehoľné kňazské povolanie?

Odpoveď na túto otázku možno dám tak netradične, pretože keď počúvam niektorých iných spolubratov alebo kňazov, tak sú to také vysnívané príbehy. U mňa to nebolo celkom také, že vysnívané. U mňa to prišlo z toho, že som sa v istom momente môjho života ocitol v tom, čomu sa dnes alebo kedysi hovorilo „tajná cirkev“ a ja som zistil, že sa o nás staral kňaz, ktorý bol tajne vysvätený a aj tajne pôsobil. No a potom, ako plynul život, tak prišlo k tomu, že mne samému prischla nejaká skupinka mládeže, respektíve detí kvôli katechéze. Stretávali sme sa, aby sme to vedeli nejako robiť. Však sme boli také nepopísané papiere. No a v priebehu toho mi začalo svitať, že keď predsa tebe niekto dal, obetoval sa, fungoval v tajnej cirkvi, maskoval sa a trošku možno niekedy tŕpol, že či ho nechytia a nebude za to nejako perzekvovaný, že by som to aj ja mohol. Potom sme to aj konzultovali, preberali, rozmýšľali o tom a nakoniec som sa aj ja dal na takúto dráhu. Už som to v médiách viackrát povedal, ja som nikdy nerozmýšľal o tom, že či kapucíni, saleziáni, jezuiti alebo neviem kto, pretože keďže sme ako rodina chodili do kapucínskeho kostola a ja som sa ocitol u kapucínov, pre mňa bolo taká automatika, ja som už potom nad tým nerozmýšľal. Dnes možno mladí ľudia si zoberú nejakú encyklopédiu alebo cez umelú inteligenciu či Wikipédiu pozerajú, ktorá rehoľa má čo svoje charakteristické. Ja som to nerobil, ja som vrástol do tých kapucínov. Tak je to také netradičné.

Zohrávala vaša rodina nejakú kľúčovú úlohu v spôsobe prežívania vašej osobnej viery?

Ak by som povedal nie, tak by som zrejme klamal. Na druhej strane to, čo som dostal tak tradične ako odkaz viery alebo svedectvo viery z rodiny, no asi by som nezakotvil tam, kde som zakotvil dnes. V puberte som nebol veľmi nadšený, že musím chodiť do kostola a príjemnejšie mi bolo chodiť „poza kostol“. Ale práve to, že som sa dostal do spoločenstva, ja som si najprv myslel miništrantov, až neskôr som zistil, že medzi nimi už boli niektorí, ktorí uvažovali o rehoľnom povolaní alebo o kňazstve, tak to ma zmenilo. Viete, rodičia sú v istom období života nie veľmi hodnovernými svedkami. Prežíval som to podobne. Mal som starú mamu, o ktorej by som povedal, že bola svätého života, pretože mala veľmi veľmi ťažký život a jej najbližší ju v podstate dali na takú margináliu, keďže prišla o muža a ostala s dvomi malými deťmi a ostala doslova na ulici. A ona ešte aj v starom veku povedala, že ona sa na nikoho nikdy nehnevá. Vždy sa modlila aj za tých, ktorí ju nejako sklamali. To bol silný odkaz napriek tomu, že som si ho vtedy tak neuvedomoval.

Počas komunizmu ste boli účastní na práci s mládežou. Bolo to samozrejme neverejné, lebo totalita to neumožňovala. Zúčastňovali ste sa a organizovali ste rôzne stretnutia či premietanie filmov. Ako si na toto obdobie spomínate? Mali ste nejaké problémy kvôli tomu v škole alebo v zamestnaní?

Mňa táto téma prenasledovaných ľudí pre vieru za komunizmu celkom zaujíma. Snažil som sa tomu aj trošku venovať. Mám veľký rešpekt voči tým, ktorí trpeli a boli prenasledovaní alebo deti nedostali do škôl alebo niečo podobné. Ja som to ale prežíval už v tom neskoršom období. To sú už 80. roky. Hoci sme mali náznaky, že nás chodili aj trošku pozorovať, aj sme sa stretli s ľuďmi, ktorí sa chceli medzi nás veľmi nešikovne dostať, bolo to evidentné, že nepatria medzi nás a mali sme veľké podozrenie, že to boli ľudia, ktorí sa chceli medzi nás infiltrovať. Ale ja som to už prežíval skôr ako také dobrodružstvo a myslím, že aj mnohí z nás, pretože to bolo dobrodružstvo. Robili sme niečo, čo nebolo štandardné. No a na druhej strane bolo to oveľa slobodnejšie. Vtedy spoločnosť ponúkala niečo, čo vytváralo SZM alebo nejaká podobná organizácia, takže pre nás to bolo niečo iné a neprišiel som osobne do nejakého takého stretu so štátnou mocou, ktorá by ma zložila na kolená. Zrejme by to aj bolo rýchlo padlo. To sa zas nechcem robiť hrdinom. Jeden výsluch dobre orientovaný by asi stačil, ale chvalabohu k tomuto nikdy nedošlo. My sme prežívali taký mladícky zápal, tak by som to nazval a v tom sme žili. To nám robilo radosť a to nás aj formovalo, pretože sme sa museli vzdelávať, keď sme chceli aj iným niečo ponúknuť.

A potom mnohí, ktorí dlhé roky museli pôsobiť tajne počas totality, či ako rehoľníci, kňazi alebo aj ako laici, mali isté ťažkosti prejsť po roku 1989, keď totalita padla, do verejnej činnosti. Dovtedy to bolo možno slobodnejšie, aspoň teda vnútorne slobodnejšie. Ako to bolo u vás? 

Na to sú minimálne dva pohľady, pretože keď sa spýta človek kňaza, ktorý už vtedy za komunizmu pôsobil verejne a bol zahádzaný množstvom práce a nestíhal ani to, čo mu štát dovoľoval, že ako sa pozerá na tajnú cirkev, tak tá mienka je skôr taká, že oni si chodili po výletíkoch a bolo to také lážo-plážo a keď bolo treba robiť, tak odrazu ich nikde nebolo, tak z tohto uhla pohľadu zrejme aj objektívne. My sme to zas vnímali inak. My sme budovali tie spoločenstvá alebo sme sa aspoň snažili. Čo navonok môže vyzerať, no tak čo? Však si niekto buduje rodinu, niekto si buduje nejaký spolok. A oni sa len tak zabávali. Na druhej strane som vnímal to budovanie komunít na osobnej báze a bolo famózne. Ja si na to spomínam veľmi pekne. Pre mňa prechod do legality v podstate nebol taký zložitý, lebo sme sa na to aj tešili a aj pripravovali. Na druhej strane odrazu prišlo kvantum práce a naši predstavení nás potom aj vyzývali, že zapojte sa do roboty, lebo je veľa roboty, tak sme sa snažili rozlične zapájať. Potom aj zo strany rehole prišlo, že všetko treba legalizovať a všetko dať na správnu mieru tak, ako to vyžadujú všetky predpisy. Istým spôsobom sme to pociťovali ako také vsunutie do nejakých koľajničiek. Niektoré veci sa tým aj vyriešili, lebo sme zase nevedeli, ako robiť niektoré veci. Keďže nás bolo vtedy relatívne málo a boli sme mladí, tak v reholi ste pomerne rýchlo dostali aj nejakú službu. Tam sme potom od tých našich spolubratov v zahraničí často dostali takpovediac „po fraku“, lebo povedali, že to sú takí. Vnímal som, že tie pohľady sú aj iné. Ja by som to nedefinoval tak, že sa bolo ťažké zaradiť. Ja som to tak neprežíval. Len boli odrazu na nás iné nároky. Skôr možno v tomto zmysle, ale stretávali sme sa na dobrovoľnej báze, chceli sme to, robilo nám to radosť. To obdobie bolo euforické.

V akých službách ste v reholi kapucínov pôsobili, kde všade vás ľudia mohli stretnúť?

V podstate iba v Bratislave a len výnimočne v iných kláštoroch. Keď som doštudoval a stal som sa kňazom, z nejakého dôvodu mi prischla tzv. hrubá, teda jedna z tých najnavštevovanejších svätých omší v nedeľu dopoludnia. Ja som vtedy mal samozrejme aj sobotu a nedeľu večer, ale tá, kde chodili aj rodiny tak to som mal v nedeľu dopoludnia. Už tá nedeľná večerná, to boli skôr študenti, ktorí prichádzali na internáty. Tí boli pre mňa skôr anonymnejší. Oni raz prišli, raz neprišli, ale tá dopoludňajšia svätá omša bola naozaj taká, kde sa dali budovať aj vzťahy. Pre kňaza, ktorý začína a „schytá“ hneď jednu z najdôležitejších svätých omší, tak už to ma celkom posunulo. To bola taká prvá výzva. No a potom bolo treba robiť aj administratívne úkony, takže som bol aj sekretárom provincie. To boli začiatky, keď sme ešte všetko len tvorili. To je veľmi dobrodružná robota... Keď vám odrazu povedali, že potrebujete mať účtovníctvo, my sme netušili, čo to je, tak sme naháňali množstvo ekonómov a účtovníkov a hľadali sme inšpirácie, že čo to znamená pre nás ako pre rehoľu. Samozrejme, boli to trošku iné podmienky ako pre nejaký podnik alebo pre živnostníka. Bolo to celkom zaujímavé. A potom prišlo obdobie, keď po istých voľbách som sa stal zástupcom provinciála v pomerne mladom veku. To uznávam. Dnes by som možno mal pochybnosti o niekom takom zvolenom, ale vtedy sme boli priemerom veľmi mladá provincia a je aj to pravda, že keďže sme mali prevahu mladí, tak sme nevolili tých starších spolubratov, hoci oni mali dobrú skúsenosť. Na druhej strane sa nám zdalo, že to nie je adekvátne pre tú dobu. Takže kde je prevaha mladých, tak si aj mladých volili. Ja som bol potom aj predstavený kláštora jedno volebné obdobie u nás tu v Bratislave. Ale musím povedať, že ako zástupca provinciála a ako sekretár som aj veľa chodil po Slovensku po našich kláštoroch, takže tam ma ľudia mohli vidieť, ale zrejme ma neregistrovali.

Do Ordinariátu ste vstúpili v roku 2004. Je to prostredie, ktoré sa nedá porovnať ani s kláštorom, ani s diecéznou farnosťou. Je to diecéza, ktorá má obrovské územie a veľký počet ľudí pod sebou. Čo vás k tomu viedlo?

Neviem, či sa dajú menovať úplne konkrétne dôvody, ale jedným z nich bola čistá zvedavosť. Všetci šoférujeme a všetci platíme z času na čas nejakú pokutu a keď ju dostaneme, považujeme to za brutálne nespravodlivé. Veď tí dvaja predo mnou išli ešte rýchlejšie a chytili mňa... Ja som chcel vedieť, že ako vlastne tá polícia funguje alebo nefunguje. A potom prišla zhoda okolností, že som stretol svojho budúceho šéfa. On bol vlastne brat jednej mojej známej a on hovoril o tejto práci a ja som počúval a potom som na to aj zabudol a zase som to v mysli vytiahol a tak som aj o tom rozmýšľal, že tá práca polície, keď sa na to pozeráme z iného pohľadu, je zase niečo iné, že to nie je ľudovo povedané, med lízať. Tak som mu potom zavolal, že či ešte majú voľné miesta. On sa so mnou najprv rozprával, potom to posunul pánovi biskupovi, môjmu predchodcovi. Ten sa so mnou tiež rozprával až nakoniec sme si tľapli a prijal ma do Ordinariátu. V zásade to bolo na skúšku jedného roka a napokon som tam zotrval niečo viac ako 14 rokov.

My poznáme napríklad policajtov väčšinou z vonkajšieho prostredia v zmysle, že nás zastavia dopravní policajti, poriadkoví policajti. Ako ste ich spoznali vy?

Keď som tam vstúpil, tak ako človek, ktorý v živote nič nemal s takýmito zložkami. To znamená, že pre mňa bolo všetko nové a vtedy, keď mi povedali pojem poriadková polícia, tak prvé, čo mi napadlo, že chodia s metlami. Vôbec som nevedel, čo to je. Navyše to bol pre nás a komunizmus strašiak. Len sa vždy vyhni policajtom alebo vtedajšej verejnej bezpečnosti. Takže ja som sa učil všetko odznova. A keď tam príde kňaz, dnes je to úplne iné ako vtedy. Ja som bol prvý kňaz na krajskom riaditeľstve v Bratislave. Pozerali sa na mňa, a čo bude mať za opaskom? Pištoľ na svätenú vodu? Nikto si vôbec nevedel predstaviť, čo tam budem robiť. A keď ma prijali na také prvé zasadnutie, kde bolo vedenie kraja, tak mi krajský riaditeľ odovzdal slovo a povedal mi, povedzte, čo tu budete robiť a ja som vedel zhruba toľko, ako on. Ja som tiež nevedel, čo tam budem robiť. A bolo to vtedy pre mňa aj veľmi zaťažkávacie, aby som dal nejakú rozumnú odpoveď, aby som nevyzeral, že neviem. A na druhej strane pravda bola, že som nevedel. Každý začiatok nie je jednoduchý, tak ani ten môj nebol jednoduchý. Dokonca aj ľudia, ktorí boli veriaci v tom zbore, tak si ma najprv testovali, oťukávali. No a samozrejme my sme na Slovensku a hovorí sa, že kde sme dvaja, máme tri názory, tak aj tam to tak bolo. Pre niekoho som bol príliš liberálny, pre niekoho veľmi konzervatívny, pre niekoho zase taký a onaký. Trvalo niekoľko rokov, kým som sa vôbec aspoň trošku zakorenil. Myslím si, že mi pomohli dve veci. Jedna vec, že som nikdy nikoho k ničomu nenútil a druhá vec, to bolo po jednom zápase, ktorý bol označený za rizikový, ak sa nemýlim, bol to zápas Poľsko-Slovensko, kde teda prišli takí praví bitkári. Ja som vždy hovoril, že to sú tí fanúšikovia, ktorých ten futbal vôbec nezaujíma. Tam ide len o tú bitku a bola veľmi napätá situácia. A naozaj k takejto pomerne veľkej bitke prišlo a ja som bol vtedy medzi nimi a po zápase mi prišli policajti povedať, že teraz ste náš.

V Ordinariáte ste pôsobili 14 rokov. V roku 2019 ste sa však stali duchovným správcom slovenskej misie v Zürichu. Ako k tomu prišlo? 

Som spolužiak otca biskupa Jozefa Haľka, pomocného bratislavského biskupa a on má na starosti zahraničných Slovákov. Ja som naozaj neplánoval viac ako päť rokov byť v ordinariáte a už sa to tak ťahalo na tú pätnástku. Okolnosti sa vyvinuli a či to je tá príslovečná únava materiálu alebo už som nemal čo nové nejak povedať, skrátka prichádzali mladší, ktorí mali oveľa viac nápadov. Takže som bol prístupný tomu, povedať mu, že ak treba, tak som ochotný ísť na nejakú misiu. Nejaká bola pripravená a z tej zišlo. Ja som potom aj na to zabudol. No a potom ma požiadal, že je taká situácia, že by potrebovali kňaza do Švajčiarska. Tak sa mi to zdalo, je to Európa, nie je to tak ďaleko od Slovenska, tak dobre. Ja som samozrejme vôbec nevedel, do čoho idem. Práca tam je úplne odlišná, ako u nás. Po prvé preto, lebo sám máte na starosti celé územie Švajčiarska, čiže všetky komunity. Ja som prebral šesť miest, do ktorých som musel cestovať. A to je teda „zaberák“, pretože keď idete na svätú omšu, teraz poviem ten extrém - 4,5 hodiny tam, potom 90 minút na svätú omšu, potom spoločné stretnutie na hodinku a 4,5 hodiny naspäť a prídete okolo polnoci domov. Už to je celkom namáhavé, ale hovorím, toto je extrém, ktorý bol vtedy raz za dva týždne. Boli aj bližšie situované mestá, takže nechcem teraz hovoriť, že všetky boli tak vzdialené. A druhý faktor je, že fungovanie cirkvi vo Švajčiarsku je ojedinelé v celom svete a úplne iné, ako si to vieme predstaviť my. Takže si na to zvyknúť a pochopiť vôbec ten systém už to je celkom slušná námaha.

Čo vám to dalo ako kňazovi? 

Naša mentalita ide veľmi často do tej obradovosti, do zachovávania predpisov. Čistá liturgia. To to je tak ten náš svet, kdežto veriaci v zahraničí sú v tomto takí veľmi, ani nechcem povedať slobodní, ale možno až voľní, oni si z tej liturgie urobia niečo, čo keď Slovák príde prvýkrát, tak potom vyjde z kostola a pýta sa, že prosím vás, aká je toto cirkev? Čiže ani nerozpoznám, že to je katolícka svätá omša. Vďaka tomu niekedy mám celkom veľa ľudí ja v kostole, pretože hľadajú práve to tradičné. Ale ja rozumiem, že ich vývoj je iný. Švajčiarska mentalita je mentalita veľkej tolerancie a nielen to, ale aj toho, že oni majú v ústave zakotvené stáročia, že im nikto nesmie rozkazovať. No a tam patrí aj Svätý Otec. To je ten, ktorý by im chcel rozkazovať. To znamená, že oni v tom svojom prostredí sa s tým musia vysporiadať, s týmto pápežským primátom a zvládnuť ho tak, aby to vedeli implementovať do svojho života. No a oni tak ako mnohí v tých regiónoch nemecky hovoriacich veľkú váhu kladú na starostlivosť o chudobných, o sociálnu prácu. Čiže to obradné pre nich nie vždy zohráva takú vysokú úlohu. Nechcem povedať, že by nie svätá omša, to aby nikto takto nerozumel, ale to zachovávanie rubrík, by som to nazval, to pre nich nezohráva takú veľkú úlohu ako povedzme pre nás. Takže my sa tu budeme naťahovať s tým, že ako máme mať ďaleko ruky pri premenení alebo ako nie. No toto keby ste tam dali ako otázku, tak na vás pozerajú, že čo sa vlastne chcete spýtať. 

Aký je váš odkaz poslucháčom Rádia LUMEN?

Budem úprimný, že som sa bál, že príde táto otázka, lebo v médiách sa takto zvyknú často pýtať. Ostanem asi pri tom hesle, ktoré som si dal. Prišiel som, bol som, bez dvoch mesiacov, sedem rokov v krajine, v ktorej nie je veľmi dôvod sa pre niečo hádať, v ktorej procesy a mechanizmy sú nastavené tradične tak, že idú celkom zmierlivým spôsobom, mnohé veci riešia cez referendá alebo cez ľudové hlasovania a ten výsledok potom akceptujú. Nebýva tak, že teraz treba ísť do ulíc, lebo dopadlo to ináč, ako sme my práve chceli. Hoci niekedy je to celkom prekvapujúce aj tie ich výsledky, ale dobre, to nemám právo posudzovať ako cudzinec. Ale v každom prípade chcem povedať, že čo by som si prial, tak možno takú víziu spoločného dobra pre celé Slovensko. Mám pocit, že každý sa už tak bojí o ten svoj kúsok toho svojho piesočku, že každý si chráni svoje a každý buduje na tom svojom. Ale pojem, a myslím si, že to už 90. roky priniesli, „spoločné dobro“, som už nepočul naozaj veľmi dlho. A toto by som chcel, že keby sme mohli znovu a možno aj zo strany Cirkvi alebo zo strany Ordináriátu prispieť k tomu, aby sme znovu začali uvažovať o tom spoločnom dobre. Keď sa prechádzam niekedy po uliciach Zürichu, vidím, že mnohé príbytky nie sú bohato zariadené. Veľmi jednoduchý nábytok. V podstate by sa dalo povedať, že v mnohých príbytkoch máte len matrac na zemi a nejaký vešiak na šaty, ktoré vidíte, žiadne skrine. A pýtal som sa mnohokrát, že prečo a ľudia mi hovoria, však tam chodím len prespávať. No dobre, a kde si večer a tak. No však predsa v meste. V meste sa cítim dobre. No a to by som možno mal takú víziu, že keby sme sa vo verejných priestoroch dokázali cítiť dobre, tak pospolu, aby nám bolo dobre. No a vrátim sa k tej pôvodnej myšlienke, a k môjmu heslu "verte evanjeliu", že to by mohol byť náš príspevok, kde nás všetko zjednocuje, kde nás spája a kde by sme sa mohli cítiť dobre.