Ekumenické hnutie sa nerovná kráľovskej ceste, ktorá je široká a vedie priamo do lepšej budúcnosti. Okrem hlavných ciest pozná aj vedľajšie cesty, obchádzky a odbočky. Samozrejme, že pozná aj mimoriadne priaznivé okamihy. Hviezdnou hodinou ekumenizmu by určite mohol byť rok 2025, v ktorom celé kresťanstvo oslavuje 1700. výročie prvého ekumenického koncilu v dejinách Cirkvi, ktorý sa konal v roku 325 v Nicei. Koncil sa zaoberal predovšetkým doktrinálnymi otázkami, ako to dokazuje najmä „Vyhlásenie 318 otcov“, presnejšie: vyznanie viery v Ježiša Krista ako Božieho Syna Božieho, ktorý je „jednej podstaty s Otcom“.

Túto formula možno pochopiť len na pozadí ostrého sporu, ktorý vypukol v kresťanstve tej doby, najmä vo východnej časti Rímskej ríše, a týkal sa otázky, ako je možné zosúladiť kresťanské vyznávanie Ježiša Krista ako Božieho syna s rovnako kresťanskou vierou v jedného Boha. Vtedajší spor dokumentuje, že na začiatku 4. storočia sa otázka Krista stala „problémovým prípadom kresťanského monoteizmu“ (J. Ratzinger, Theologische Prinzipienlehre, Mníchov 1982).

Anatéma pre Ária

Predovšetkým alexandrijský teológ Arius zastával prísny monoteizmus v zmysle vtedajšieho filozofického myslenia, podľa ktorého Kristus nemôže byť v pravom zmysle „Božím synom“, ale len prostredníkom, ktorým si Boh posluhuje vo svojich vzťahoch s ľuďmi.

Toto stanovisko odsúdil Nicejský koncil ostrými slovami, ako sa uvádza v liste Egypťanom: „Jednomyseľne bolo rozhodnuté, že jeho viere protirečiace učenie, ako aj jeho rúhavé výroky a označenia, pomocou ktorých hanobil Božieho syna, budú potrestané anatémou.“ (Dekréty ekumenických koncilov, Paderborn 2002)

Prvý krok k symbolu viery

Aby urovnali ariánsky spor, konciloví otcovia odmietli model prísne filozofického monoteizmu propagovaný Áriom a vyznali vieru, že Ježiš Kristus ako Boží Syn je „jednej podstaty s Otcom“. Toto vyznanie sa stalo základom spoločnej kresťanskej viery, najmä preto, že Nicejský koncil sa konal v čase, keď kresťanstvo ešte nebolo doráňané mnohými neskoršími rozkolmi.

Nicejské kristologické vyznanie predstavuje dôležitú etapu na ceste k veľkému Nicejsko-konštantínopolskému vyznaniu viery v roku 381.

Zatiaľ čo Nicejský koncil definoval vieru v Ježiša Krista, vieru v Svätého Ducha spomenul len všeobecne („a v Ducha Svätého“). Až Konštantínopolský koncil obsahovo opísal vyznanie viery vo Svätého Ducha a tým umožnil formuláciu dogmy o božskej Trojici ako špecificky kresťanskej podobe monoteizmu.

Na druhej strane je potrebné Konštantínopolský symbol chápať ako záväzné sformulovanie nicejskej viery, ktorá v Konštantínopolskom symbole našla svoju konečnú podobu.

Ekumenický význam koncilu

Toto vyznanie viery má ekumenický význam, ktorý nesmieme podceňovať, pretože je spoločné nielen pre cirkvi orientálne, pravoslávne a katolícku cirkev, ale aj pre cirkevné spoločenstvá, ktoré vyšli z reformácie. To potvrdzuje aj a práve Confessio Augustana z roku 1530, ktorá sa považuje za úplne zakorenenú v rozhodnutiach koncilov ranej Cirkvi a preto si nárokuje, že v nej nie je nič, „čo by sa odchyľovalo od Svätého písma a od všeobecnej a rímskej cirkvi, ako ju poznáme z cirkevných spisovateľov“ (Confessio Augustana, Záver prvej časti).

Nárok Nicejského vyznania viery má zásadný ekumenický význam, pretože na obnovenie jednoty Cirkvi je potrebná zhoda v základnom obsahu viery, a to nielen medzi súčasnými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, ale aj zhoda s Cirkvou minulosti a predovšetkým s jej apoštolským pôvodom. Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery predstavuje najsilnejšie ekumenické puto kresťanskej viery.

Trvalá aktuálnosť kristologického vyznania

Zapodievanie sa Nicejským koncilom nie je len historickým záujmom. Jeho kristologické vyznanie si zachováva svoju trvalú aktuálnosť aj dnes, a to nielen v ekumenickej situácii, ale aj vo vlastnej Cirkvi, kde sa opäť silne prejavuje duch Ária a dochádza k silnému prebúdzaniu ariánskych tendencií.

Už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia Joseph kardinál Ratzinger vnímal skutočnú výzvu pre kresťanstvo v dnešnej dobe v „novom arianizme“ alebo, miernejšie povedané, prinajmenšom v „dosť výraznej forme nového nestorianizmu“ (J. Ratzinger, Ein neues Lied für den Herrn, Freiburg i. Br. 1995).

Ariánske tendencie dnes

Takéto ariánske tendencie sa ukazujú predovšetkým v tom, že nemalý počet ľudí, a to aj kresťanov, sa nechá osloviť predovšetkým všetkými ľudskými rozmermi Ježiša Nazaretského, ale veľké ťažkosti im spôsobuje cirkevná viera v Krista, čiže vyznanie viery, že tento Ježiš je jednorodený Syn Boží, ktorý je medzi nami prítomný ako Vzkriesený. Dokonca aj v Cirkvi sa dnes často nedarí vnímať v človekovi Ježišovi tvár samotného Božieho Syna a nevidieť v ňom len človeka, haj keď vynikajúceho a mimoriadne dobrého.

V tejto situácii, keď aj v dnešnom kresťanstve musíme konštatovať arianizáciu viery v Krista a s ňou spojené znepokojujúce oslabenie významu kresťanskej viery v Ježiša ako Krista, v ktorom sa sám Boh stal človekom, je naliehavou úlohou obnoviť vyznanie viery v Krista. Preto je potrebné dúfať, že 1700. výročie Nicejského koncilu v bude vnímané ako významná príležitosť na spomienku na tento koncil v ekumenickej komunite a na opätovné uistenie sa o jeho kristologickom vyznaní.

Zdroj: https://www.die-tagespost.de/leben/glaube/gott-im-antlitz-jesu-christi-erkennen-art-258831