Veľký piatok, v ranej Cirkvi známy ako Pascha Ukrižovania, bol od apoštolských čias venovaný slávnostnému pripomenutiu utrpenia nášho Pána. Pod slovom „utrpenie“ rozumieme všetky strasti, ktoré náš božský Spasiteľ znášal od Poslednej večere až po svoju smrť na kríži vrátane svojho pochovania.

Strasti nášho Pána Ježiša Krista tvoria hlavnú časť ekonómie spásy a sú dôkladne opísané všetkými štyrmi evanjelistami, pričom niektoré detaily sa líšia. Tieto evanjeliové čítania, rozdelené na dvanásť častí, sa stali osobitnou súčasťou bohoslužieb, nazývanou Sväté utrpenie nášho Pána.

Čítania dvanástich evanjelií o utrpení sú zasadené do rámca veľkopiatkovej utierne. Avšak podľa starobylej praxe sa tieto bohoslužby slávia na Svätý štvrtok večer, keď sa vlastne začali strasti nášho Pána.

Kolískou liturgických slávení v byzantskom obrade bol Jeruzalem, kde veriaci začali sláviť určité tajomstvá našej spásy v ich vlastnom prostredí. S príchodom početných pútnikov sa sväté miesta spomínané vo Svätom písme vyzdvihli výnimočným chrámami, kde vznikli mnohé pôsobivé liturgické slávenia, ktoré boli neskôr postupne prijaté aj ostatnými cirkvami Východu. Podobne sa v Jeruzaleme začalo slávnostné slávenie svätého utrpenia nášho Pána, inšpirované celonočným bdením Veľkého piatka.

Veriaci, inšpirovaní živými rozprávaniami evanjelistov o utrpení, zvykli tráviť noc pred Veľkým piatkom „v bdení a modlitbe“ (Mt 26, 41), pričom sviečkovým sprievodom nasledovali nášho Pána na jeho ceste k ukrižovaniu. Časom sa pútnici pripojili k sprievodu miestnych kresťanov počas ich bdenia a navštevovali všetky sväté miesta v meste a jeho okolí, ktoré sa spomínali v rozprávaniach o utrpení.

Keď sprievod dosiahol určité miesto (zastavenie), ktoré označoval chrám alebo kaplnka, ľud zvykol zaspievať nejaké „žalmy, hymny a duchovné piesne“ (Kol 3, 16), zatiaľ čo klérus prečítal príslušný evanjeliový príbeh a predniesol určité modlitby. Následne sa sprievod pohol k ďalšiemu svätému miestu, ktoré sa spomína v evanjeliu. Toto bol začiatok súčasných Bohoslužieb svätého utrpenia, ako ich opísala slávna španielska pútnička, mníška Egeria, koncom štvrtého storočia.

Ako nám hovoria evanjelisti, strasti nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista sa začali na Svätý štvrtok v noci. Po Poslednej večeri náš Pán opustil večeradlo a spolu so svojimi učeníkmi vstúpil do Getsemanskej záhrady, ktorá sa nachádza na úpätí Olivovej hory. Z tohto dôvodu sa aj strastné bdenie v Jeruzaleme začínalo v predvečer Veľkého piatka. Starobylý Jeruzalemský typikon z deviateho storočia predpisuje, aby sa bdenie začínalo o druhej hodine v noci, teda o ôsmej hodine večer podľa nášho počítania času.

Už vo štvrtom storočí kresťania postavili krásny chrám na mieste večeradla, kde náš Pán ustanovil svätú Eucharistiu. Tento chrám bol známy ako Bazilika Svätého Siona a v našich liturgických hymnoch sa spomína ako matka všetkých chrámov, ako to dosvedčuje jeruzalemský patriarcha svätý Sofrónios († 638). Preto sa sprievod bdenia začínal v Bazilike Siona čítaním pomerne dlhej Rozlúčkovej reči nášho Pána, ktorú Pán predniesol tesne pred odchodom z večeradla, ako ju zaznamenáva svätý Ján Evanjelista (Jn 13, 31 – 18, 1).

Keď diakon ukončil čítanie slovami: „Keď Ježiš povedal tieto slová, vybral sa so svojimi učeníkmi cez údolie Cedron, kde bola záhrada, do ktorej vošiel on i jeho učeníci,“ sviečkový sprievod sa začal presúvať ku Getsemanskej záhrade na úpätí Olivovej hory. V čase, keď sa sprievod po absolvovaní piatich zastavení na vrchu vracal do mesta, už svitalo a bol čas sláviť rannú bohoslužbu – utiereň.

Po návrate do mesta sa sprievod zastavil v malej kaplnke, ktorá je známa ako Chrám pred krížom. Označoval Pilátovo pretórium, kam nášho Pána v piatok ráno priviedli židovskí vodcovia, ako uvádza evanjelista: „Keď sa rozodnilo, veľkňazi a starší ľudu sa uzniesli, že Ježiša vydajú na smrť. Preto ho spútaného odviedli a odovzdali vladárovi Pilátovi“ (Mt 27, 1 – 2).

Počas utierne sa čítalo evanjelium, ktoré opisovalo Ježišov súd a odsúdenie. Končilo sa slovami: „Tak [Pilát] im ho teda vydal, aby ho ukrižovali“ (Jn 19, 16). Odtiaľ pochádza názov tohto miesta: pred krížom – predtým, ako nášmu Pánovi na ceste na Kalváriu položili na plecia kríž.

Pred prepustením ľudu biskup pozval všetkých veriacich, aby sa vrátili na to isté miesto o druhej hodine (t. j. o 08:00 podľa nášho počítania času) a nasledovali nášho Pána na jeho ceste Kríža na Kalváriu, kde bola postavená veľkolepá Bazilika umučenia. Keď sprievod dorazil do baziliky, slávila sa Tretia (09:00), Šiesta (12:00) a Deviata hodinka (15:00) s evanjeliovými čítaniami o ukrižovaní, agónii a smrti nášho Pána na kríži. Tieto tri čítania boli neskôr prenesené z hodiniek do bohoslužieb utrpenia ako ôsme, deviate a desiate strastné evanjelium.

Jedenáste strastné evanjelium, ktoré opisuje pochovanie nášho Pána, sa pôvodne čítalo na večierni Veľkého piatka, ktorá sa slávila hneď po Deviatej hodinke v priľahlej Bazilike Vzkriesenia, ktorá bola postavená vo štvrtom storočí nad hrobom nášho Spasiteľa.

Pôvodne teda existovalo len šesť evanjelií o utrpení, ako uvádza pútnička v štvrtom storočí Egeria, ktorá opisuje sprievod v rámci celonočného bdenia.

Siedme evanjelium, ktoré je uvedené prokimenom, bolo vlastným evanjeliovým čítaním utierne. Keď boli bohoslužby utierne obohatené o nové liturgické skladby, najmä o skladby svätého Kozmu Majumského († okolo 760), boli do nich vložené ďalšie evanjelia o utrpení. A tak, podľa neskorších typikonov, sa od 13. storočia čítalo jedenásť evanjelií o utrpení, aby sa vyrovnal počet jedenástich evanjelií o vzkriesení. Niekedy pred šestnástym storočím však bolo pridané dvanáste evanjelium, ktoré opisuje postavenie stráží pri Pánovom hrobe (Mt 27, 62 – 66), a to len z dôvodu „zaokrúhlenia ich počtu“. Dvanáste evanjeliové čítanie bolo prevzaté z bohoslužby utierne Svätej soboty, kam vlastne patrí.

Bohoslužby utrpenia, ako ich slávime dnes, sa skladajú z dvoch samostatných častí: 1) starobylé celonočné bdenie a 2) ranná bohoslužba utierne.

Starobylé celonočné bdenie sa teraz odohráva v rámci prvých šiestich evanjelií o utrpení, ktoré sú spojené antifónami. Prvému evanjeliovému čítaniu predchádza dojímavý tropár „Kým slávni učeníci“, ktorý nás vedie priamo do večeradla (Chrám Svätý Sion), kde sa pôvodne začínal sviečkový sprievod. Keď sa sprievod v rámci bdenia presúval z jedného zastavenia (chrámu) k druhému, ľudia spievali antifóny – úryvky zo žalmov. Čítaniu evanjelia pri zastavení zvyčajne predchádzala modlitba a príslušný hymnus.

Podľa starobylého zvyku sa dodnes spievajú tri antifóny medzi prvými šiestimi evanjeliami o utrpení, po ktorých nasleduje malá ekténia (modlitba) a takzvaný sedalen. Celkovo je pätnásť takýchto antifón a päť sedalenov, ktoré spájajú prvých šesť evanjelií o utrpení do jedného liturgického celku, pričom tvoria starobylé bohoslužby celonočného bdenia.

Spievaním blaženstiev sa začína druhá časť bohoslužieb strastí, vlastná utiereň.

Utiereň obsahuje aj šesť evanjelií o utrpení, ktoré sú vložené do rámca bohoslužieb, a to: 1) po prokimene, 2) po žalme 51 (50), 3) po trióde kánona, 4) po stichire chvál, 5) po doxológii a 6) po apostiche.

Záverečný tropár „Ty si nás vykúpil“ zhrňuje význam Kristových strastí v diele našej spásy.

Typikon predpisuje nasledovných dvanásť evanjelií o utrpení:

1) Jn 13, 31 - 18, 1       

2) Jn 18, 1 – 28           

3) Mt 26, 57 – 75        

4) Jn 18, 28 – 19, 16   

5) Mt 27,3 – 32           

6) Mk 15, 16 – 32        

7) Mt 27, 33 – 54

8) Lk 23, 32 – 49

9) Jn 19,25 – 37

10) Mk 15, 43 – 47

11) Jn 19, 38 – 42

12) Mt 27, 62 – 66

Azda nič nie je také charakteristické pre bohoslužby svätého utrpenia ako verše, ktoré sa spievajú pred a po čítaní evanjelia, keď sa hlboko ukloníme. Pred čítaním evanjelia spievame: Sláva tvojím strastiam, Pane; a po čítaní evanjelia: Sláva tvojej trpezlivosti, Pane!

Bohoslužby svätého utrpenia sú síce dlhé, ale veľmi dramatické a hlboko sa dotýkajú srdca. Naša modlitbová účasť na týchto bohoslužbách, ktoré tak živo opisujú tajomstvá našej spásy, napĺňa naše srdce súcitom a láskou nášho Spasiteľa a obnovuje naše morálnu silu. Posilnení utrpením nášho Pána potom horlivo hľadíme na Paschu Vzkriesenia ako na istotu našej spásy. Už na konci prvej časti bohoslužieb pokorne voláme:

„Uctievame tvoje utrpenie, Kriste, ukáž nám aj svoje slávne vzkriesenie!“ (porov. antifónu)

Tropár (8. hlas)

Zatiaľ čo slávni učeníci boli osvietení pri Poslednej večeri umytím ich nôh, bezbožný Judáš bol zaslepený svojou chamtivosťou po peniazoch a vydal ťa, spravodlivého Sudcu, bezprávnym sudcom. Pozri, milovník bohatstva, ako sa Judáš obesil pre peniaze; preto utekaj pred chamtivosťou, ktorá Judáša prinútila zradiť svojho Učiteľa. Pane, ktorý si dobrotivý ku všetkým ľuďom, sláva tebe.

Pätnásta antifona (3. hlas)

Tvoj kríž, Pane, je životom a vzkriesením pre tvoj ľud, preto ti spievame: Ukrižovaný Bože náš, zmiluj sa nad nami.

Záverečný tropár (4. hlas)

Svojou drahocennou krvou si nás vykúpil z oprávnenej kliatby. Pribitý na kríž a prebodnutý kopijou si vylial nesmrteľnosť na všetkých ľudí. Spasiteľ náš, sláva tebe.

Zdroj: https://archpitt.org/strasti-services-of-the-holy-passion-of-our-lord-according-to-the-byzantine-tradition/Preložil o. Ján Krupa